Keď kumšty kumštujú

Ján Ondruš: Kreslím koňo koňaté

Ilustrácie: Daniel Hevier

Bratislava: Literárna nadácia Studňa, 2020

 

„Holub na streche vrkútancami vrkúta, prešľapovačkami prešľapuje, ukláňačkou sa ukláňa, nadúvancom sa nadúva, tancovačkami tancuje, plieskačkami plieska, čechračky si čechrá, vrkútancami vrkúta“ – pred časom by sme hádajúc autora tejto veselej básničky určite hádanku neuhádli.

Nevedeli sme, kto je aupautoporopom týpýchtopo vepesepelýpých bapásnipičiepek, pretože táto knižka Kreslím koňo koňaté v čase jej vzniku nevyšla, hoci jej vyjdenie bolo v roku 1983 na spadnutie. Jeho veličenstvo Ján Ondruš: „... ešte pred Veľkou nocou som poslal Turanovi knižku veršov pre deti. Mám teda vo vydavateľstvách štyri rukopisy… V knižke poslanej do Mladých liet prichádzam s odvážnejším použitím prekrúcačiek a slovných pokrútenín, ako sa to doteraz u nás robilo. Veľmi tieto veci odporúča Kornej Čukovskij vo svojej knižke Od dvoch do piatich. Táto knižka u nás vyšla už vari v troch vydaniach, tak tieto slovné prekrúcačkové opovážlivosti sa smú, sú dovolené. Nebyť Čukovského považovali by sa za formalizmus v poézii pre deti alebo by našli iné slovo a nesmelo by sa to robiť. Takto je báseň pre deti dosť zábavná, môže potešiť aj dieťa, ktoré má k takýmto jazykovým kumštom sklon. Je to hravejšie ako iné spôsoby písania detských veršíčkov. Či knižku vydajú, to ešte neviem.“

Knižka nevyšla, „jazykové kumšty“ maestra Ondruša neboli náležite docenené, aj napriek Čukovskému, všeličo sa v tom čase nemohlo…, medzitým sa aj stratila, stal sa z nej poklad, ktorý sa v kópii objavil u spisovateľa Jána Litváka, až napokon autorský originál našiel v pozostalosti brata Jána Ondruša Mila jej zodpovedný redaktor Erik Markovič, ktorý sa stal akýmsi „strážcom Ondrušovskej pahreby“, aby nevyhasla, aby sa nezabudlo…

Vďaka mu za hľadanie, komentár, doslov, vďaka mu za námahu, ktorú vynaložil, aby uzrela svetlo sveta. 

Knižka vyšla pred Vianocami v ondrušovskom vydavateľstve Studňa a aspoň u nás sa vďaka nej rozsvietilo svetlo pod vianočným stromčekom. Vlastne, pod tým stromčekom nám pristáli rozprávkové knižky dve.

Jednu napísal Johann Wolfgang Goethe, druhú Ján Ondruš. Svojim spôsobom ide o literárne maškrty a fajnovosti, ktoré keď „nedojedia“ deti, „s radosťou zlusknú“ dospelí čitatelia. 

 

Toto všetko sa ozaj stalo

Básničky pre deti v Ondrušovom prevedení sa stávajú melodickými pesničkami, žab, žab, žabica, ktoré sa v nej naozaj spievajú, o ktorých sa spieva, špekulancami, ktoré sa v nej  špekulujú, hojdačkajú, rozprávkujú, kukuričia sa, svietia štyri slnká vo vlnkách, ach, psi sa psíkujú a kocúri kocúria, orech chodí po dvore, bije haluzami popo strepechepe, čechračky si čechrá, brat má motorko motorkulum, sliepka zje kúsok perníka perníkatého a potom znesie vajcevajčité, pod oknami je trávnotrávnikus, vrabce sa vrabcujú, na verande sa verandí, v kvetináči kvetináči, snehuliak má nos samé vitamíny, pod mostom tečie rieko riekočiči, rohlíky pečie pekár Pekárovič, cigarety predáva trafikant Trafikantovič, prekladá ich básnickými zaklínadlami labuťulo labuťulum, odnesie jazdca jazditého, „otec si vezme fajko fajkum. Napchá dofajko fajkum tabako tabakum a dymí…“

Odrazu sme aj my veľkí malí, šantíme so slovami, ktoré nás malých kedysi dávno nechceli poslúchať, sedíme na zemi, v posteli, na číchsi mäkkých kolenách, hráme sa s mamou, tatom, dedom a všetkými tými veselými strýcmi a tetami, nožičkujeme a ručičkujeme, kreslíme koňo koňaté, štípu nás dlane, vlak, vlak, vlačica, čierna biela slepica, tie detské básničky sú však všetky trochu iné, uletené, aj my sme už iní a tým teraz malým však neprekáža, keď sme malí, predsa všeličo poprekrúcame, potom zabudneme a spomenieme si omnoho neskôr, až keď sa nám narodia deti a celá kavaléria s detskými knižkami sa dá do pohybu a cinká a zvoní a potkýna sa, niekedy letí, je ako zámok z japonskej rozprávky, kde večne horí a rozpráva oheň, a toto všetko, o čom píšem, sa ozaj stalo alebo deje, boli raz dvaja páni Jožkopán a Miškopán, aj Ján Ondruš a jeho brat Milo boli raz malí, a svet bol vtedy malý ako stavebnica z kociek, toto tu a tuná hento, dal sa prestavať, z rieky bol most a z mačky krava alebo koza a mama večer možno spievala, kozo, kozaté, rohaté a bradaté, potom narástli a neprestali sa mať radi, aj vďaka tomu sa knižka, poklad našla, ale to je už iná rozprávka. Ako dobre, že sme všetci raz boli malí!

 

Podávať veľkou lyžicou

Keď pracujete na detskom oddelení v knižnici, zavše máte pocit, že robíte v nemocnici, v ktorej treba okamžite ordinovať Ondruša, rozkopnúť všetky drahé hračky a zopár škaredých obrázkových kníh po koberci, urobiť z nich cesty a mosty, strechy, pod ktorými je ďalší neviditeľný svet, viditeľný len pre tých, čo si o ňom rozprávajú a čítajú a sedia na koberci s rozkročenými nohami v pančuškách na traky, čupnúť si hocikde do prachu a kresliť koňo koňaté, ukázať malým v knižke krásne Hevierove obrázky, kôň má dvanásť nôh, mrkva sa vyplazuje zo zeme, bežia stromy, a kde sa z vázy ktosi pozerá, kvitnú v nej okná, ktoré vzápätí iný ktosi umyje kladivom kladivitým… 

Zabudli sme čítať deťom básne, vyplazovať jazyk na leva, moravčíkovsky si strčprstskrzkrk lámať jazýčky… Keď robíte v knižnici na detskom oddelení a pod stromčekom nájdete Goetheho Rozprávku s Cipárovými ilustráciami a Ondrušovu knižku Kreslím koňo koňaté, máte pocit, že nie je to so slovenskými detvákmi až také zlé, keď máme pre nich v regáloch s knižkami takéto vitamíny, treba ich podávať veľkou lyžicou, priniesť do škôl aj pod periny, nech si malí lámu hlavy aj jazyky, hádzať im takéto básnické polená pod nohy… Týmto básničkám netreba rozumieť, treba ich len čítať a tešiť sa, že sme a že vieme rozprávať a čítať…   

Použijem citát z Goetheho Rozprávky: „V rozprávke vystupuje viac než dvadsať postáv. A čo vlastne robia všetky tie postavy? Rozprávku, priateľu.“ (Goethe, Schiller, Xénie, 1976)...

V tejto knižke je 82 veľmi špeciálnych básní, „špekulancov“. O čom vlastne sú? O jazyku a poézii. 

 

Veronika Šikulová (1967)

Debutovala knihou Odtiene (1997).  Je autorkou próz Z obloka (1999), Mesačná dúha (2003), Domček jedným ťahom (2009), Miesta v sieti (2011), Diera do svetra (2012), esejí Freska v dome (2014), novely Medzerový plod (2014), za ktorú získala cenu Anasoft litera, kníh Moyzesovo kvarteto 40 (2015), Petrichor (2016) a Tremolo ostinato (2020).