Vyhľadávanie
Lužickosrbský literárny sviatok
Už najmenej tisícsto rokov zápasí o prežitie kedysi mocný národ – Lužickí Srbi. Ešte nedávno ich bolo stotisíc – dnes ich vlastné odhady hovoria o päťdesiatich tisícoch. Napriek tomu si myšlienku na zánik nepripúšťajú a svoj optimizmus čerpajú nielen zo svojej dávnej, ale i zo súčasnej životaschopnosti.
Lužickí Srbi usporiadali už 27. sviatok svojej poézie (18. – 21. novembra), tentoraz venovaný 120. výročiu narodenia básnika Michala Nawku. Štvordňové oslavy, ktoré presiahli z Nemecka aj do Česka a Poľska, moderoval básnik Benedikt Dyrlich, predseda Zväzu lužickosrbských spisovateľov a šéfredaktor denníka Serbske nowiny. Na každom večierku (v Budyšíne, Varnsdorfe, Zgorzelci a na záver aj v Nawkovom rodisku, v Radwore) zazneli Nawkove verše v lužickej srbčine, nemčine, poľštine, češtine – a vďaka nám dvom aj v slovenčine. S hostiteľmi sme si pri tejto príležitosti mohli zaspievať aj slovenské ľudové piesne, každý vo svojej reči – Boleráz, Boleráz i viaceré ďalšie totiž do lužickej srbčiny preložil práve Michal Nawka.
Medzi svoje najväčšie zážitky z tejto cesty rátam aj dve knihy, od ktorých sa teraz neviem odtrhnúť, akoby to boli dva napínavé romány, hoci ide o jazykovedné diela: Helmut Faska Pućnik po hornjoserbšćinje a Pawoł Völkel Prawopisny słownik hornjoserbskeje rěče. Lužická srbčina – jeden zo štyroch západoslovanských jazykov, rovnocenný poľštine, češtine a slovenčine – je v nich zmapovaná na skvelej vedeckej úrovni. A zaslúži si to – táto reč je totiž bez preháňania jazykovou klenotnicou. Nájdeme v nej zachovaný nielen starosloviensky duál (skloňovanie podvojných podstatných mien, z ktorého sa v slovenčine blysne už len zopár čriepkov – očima, ušima), ale aj takú fajnovosť, akou je osobitná koncovka pre slobodnú ženu (-ec/-ic) a osobitná pre vydatú (-owa/-ina). Kým by tam povedzme nejaká naša Anča Halušková bola slobodná, písala by sa Anča Haluškec. Lužický Srb sa teda už vo chvíli, keď mu žena prezradí svoje meno, dozvedá aj to, ako sa má k nej správať.
Zážitkom bola aj 131. schadzowanka – impozantné každoročné stretnutie študentov, na ktorom sa predstavili orchestre, spevokoly a kabarety rôznych škôl. V jednej kabaretnej scénke riešili študenti problém lužickosrbského prežitia odletom na Mars. Pointa? Po prílete ich uvítal Marťan s tykadlami – perfektnou nemčinou.
Obava z národného zániku, ktorá dáva horkastú príchuť takémuto žartu, nám nemohla byť cudzia – dobre poznáme túto tému aj zo slovenskej klasickej literatúry. Bodaj by sa aj lužickosrbský príbeh skončil dobre. To znamená: bodaj by sa neskončil.
Ľubomír Feldek
Michal Nawka
Veľa dievčat som už videl
Veľa dievčat som už videl,
mnohé boli mojím snom.
Ale keď som zazrel teba,
zabudol som aj, čí som!
Srdce krv mi prudšie hnalo,
v žilách cítil som jej cval,
horeli mi obe líca,
zrak som z teba nespúšťal.
Prisahal som: Tieto oči
chcem dobyť, aj dobyjem!
Po tých ústach, po tých ústach
až do smrti túžiť chcem!
Každým slovom zrazu nežne
v mojom srdci koreníš!
Nemý som ti vyznal lásku.
Ty si nepočula nič?
Beata Nastickec
miera
študujem amplitúdy
svojej lásky
svojej nenávisti
svojho klbka
zamotaných myšlienok
na svojom tele
na svojich zmysloch
a na tebe
prenocovanie
pot tela vyhorí
takisto moja krv
tie nerozhodné prísahy
navždy
sú o ničom
tento okamih
chce byť
len týmto okamihom
smrť
tú strašne chromú
nohu smrti
vždy spoznávam už
zďaleka
utekám pred ňou
vysmievam sa jej
len
dokedy...
(V jazykovej spolupráci s Petrom Čačkom
preložil Ľubomír Feldek)
