Vyhľadávanie
Macuo Bašó: Haiku
Preklad: Ján Zambor v odbornej spolupráci s Františkom Paulovičom
Bratislava: Skalná ruža, 2019
Poézia Macua Bašóa, pokladaného za najvýznamnejšieho japonského básnika, po prvýkrát oslovuje čitateľov v slovenskom preklade, a to v rôznych podobách. Nachádzame ho nielen ako citlivého pozorovateľa zvierat a kvetov: „Jeseň sa končí / motýľ v túžbe žiť pije / rosu s chryzantém,“ no predovšetkým ako pútnika na cestách.
Lakonická, inovatívna a nadčasová lyrika japonského poetu Macua Bašóa (1644 – 1694) môže byť slovenskému čitateľovi známa predovšetkým vďaka českým prekladom Antonína Límana alebo Miroslava Nováka s Janom Vladislavom. Absenciu knižne vydaného domáceho prekladu, ktorý by predstavoval ucelený prierez umeleckou tvorbou tohto japonského majstra, považovaného za jedného z najvýznamnejších japonských básnikov sedemnásteho storočia, prelomila až zbierka Haiku z dielne vydavateľstva Skalná ruža. Na jej vzniku sa v odbornej spolupráci s Františkom Paulovičom, odborným asistentom z Katedry východoázijských štúdií Univerzity Komenského v Bratislave, podieľal literárny vedec, básnik a prekladateľ Ján Zambor, ktorý citlivo, s ľahkosťou a dôrazom na dodržanie pôvodnej slabičnej schémy vdýchol nový, svieži život vyše 200 japonským miniatúram.
Názov zbierky je identický s pomenovaním krátkej japonskej lyrickej formy, pozostávajúcej zo sedemnástich slabík rozdelených na tri verše (5 slabík / 7 slabík / 5 slabík) – haiku. Tento útvar pôvodne vychádza z prvého trojveršia ľahkovážnej (komickej) radenej básne nazývanej v japončine haikai no renga, na ktorej zostavení sa súčasne podieľali viacerí autori. Keďže o vyššie spomenuté, v súčasnosti bežne zaužívané označenie haiku, sa zaslúžil japonský moderný básnik Masaoka Šiki až koncom 19. storočia, je možné spozorovať v istých textoch odlišnú terminológiu – napríklad pomenovanie hokku, ktoré označovalo tento sedemnásťslabičný lyrický útvar v období počas Bašóovho života.
Podrobné a presné vysvetlenie genézy tejto literárnej formy v úvode doslovu značí o prekladateľovej vysokej úrovni znalosti dejín japonskej poézie, čo sa odráža i v jeho poctivom prístupe k samotnému prekladu. Ponecháva krátke prozaické úvody k básňam, rešpektuje japonskú slabičnú schému a estetické koncepty príznačné pre Bašóovu poetiku.
221 haiku
Unikátnosť tejto zbierky nespočíva len v tom, že ide o vôbec prvý knižný pokus priblížiť Bašóovu tvorbu domácemu čitateľovi v jeho rodnom jazyku. Od českého prekladu Nováka a Vladislava, kde sú básne rozdelené tematicky, sa odlišuje zbierka v slovenčine chronologickým radením.
Zámer Jána Zambora predstaviť japonského básnika ako osobnosť neustále sa vyvíjajúcu a prichádzajúcu s novými polohami sa tak úspešne napĺňa. Celkovo zbierka obsahuje 221 prekladov haiku (prvú báseň zbierky Mesiac vie kadiaľ zostavil Bašó ako dvadsaťjedenročný, posledné trojveršie Chorý na púti napísal iba tri dni pred svojím úmrtím), poznámky k básňam, kalendárium a interpretačný doslov Lekcie Macua Bašóa, bližšie popisujúci básnikov štýl, inšpirácie, už spomenutú genézu literárneho útvaru i spôsob prekladu do slovenského jazyka, založenom na práci s originálnym japonským znením a prekladmi do niekoľkých cudzích jazykov.
Ján Zambor sa pri prebásnení Bašóových haiku priklonil k práci s voľným veršom, pričom rytmus a v japončine znejúcu zvukomalebnosť básne zručne prenáša do slovenského prekladu prostredníctvom trochejského metra. Podobne interpunkcia, ktorá v japonskom origináli chýba, je v slovenskom preklade výrazne zredukovaná. Absencia čiarok či bodiek môže byť pre domáceho čitateľa miestami mätúca a báseň sa tak v konečnom dôsledku môže javiť ako ťažko uchopiteľná. Prekladateľ však oddeľuje časti v trojverší iným spôsobom – pomlčkou, výkričníkom, dvojbodkou či použitím veľkého začiatočného písmena. Navyše, absenciou čiarok a bodiek dodáva Ján Zambor básni haiku nový rozmer, ktorý ju robí, ako sám píše, neohraničenou, otvorenou a vychádzajúcou v ústrety modernej poézii. (s. 113)
Hľadanie hlbokej krásy
Bašó sa predstavuje čitateľovi v rôznych podobách. Nachádzame ho nielen ako syna trúchliaceho nad pramienkom vlasov nebohej matky („Beriem ho do rúk – / v mojich horúcich slzách / sa ten srieň topí“ – s. 22) či ako citlivého pozorovateľa zvierat a kvetov („Jeseň sa končí / motýľ v túžbe žiť pije / rosu s chryzantém“ – s. 47), no predovšetkým ako pútnika na cestách („V polnočnom mraze / budem spať v požičaných / šatách strašiaka“ – s. 39). Dominantný prírodný element, ktorý sa v haiku prelína s postavou strážnika, rybára, samuraja či suseda, so siluetou starej chatrče, prostej chyžky, prístrešku či chrámu, nás nabáda podvoliť sa všeobecnej klasifikácii lyriky a vymedziť ju tak ako lyriku prírodnú. Je však tento element skutočne črtou, ktorá určuje Bašóovu poetiku? Akým spôsobom môže slovenský čitateľ preniknúť do sedemnásťslabičnej miniatúry, ak ju chce postihnúť v jej skrytej podstate?
„Nocuj na ceste – / pochopíš moje básne / Jesenný vietor“ (s. 18) píše Macuo Bašó, ktorý hľadá hlbokú krásu tam, kde je na prvý pohľad iba ťažko rozpoznateľná – v prchavom okamihu, vo svojom bezprostrednom okolí, v predmetoch každodennej potreby. V myšlienkach na suseda počas prehlbujúcej sa jesene („Neskorá jeseň / V osamotení hútam: / A čo môj sused?“ s. 82), v miske polievky a rybieho šalátu („Pod sakurami / polievka rybí šalát / s lupeňmi kvetov“ s. 60). Japonská haiku si vyžaduje citlivého, zúčastneného čitateľa, ktorý pracuje s obrazotvornosťou a sústredene vníma okamih v jeho jedinečnosti. Dokáže sa stať kukučkou, kvetom slivky, džbánom vody i krabom pomaly lezúcim po básnikovej nohe.
Nešpehuj svit hviezd...
Široké spektrum Bašóovej umeleckej tvorby, ktoré zbierka Haiku predstavuje, zahŕňa i básne pretkané spiritualitou, symbolmi a alúziami. Bašó vyrastal v kultúrnom prostredí, kde sa tradičná viera šintó, budhizmus a čínske vplyvy miesili a navzájom ovplyvňovali. Neoceniteľným zdrojom informácií k interpretácii haiku sú preto poznámky, ktoré oboznamujú čitateľa s pozadím vzniku danej básne, jej prípadnou zen-budhistickou symbolikou i odkazmi na staroveké legendy.
Napríklad, v básni, ktorá sa viaže na japonský letný festival Tanabata, „Ani cez lístie / ružovej albízie / nešpehuj svit hviezd“ (s. 64) vysvetľuje Paulovič pôvod tejto tradície nasledovne: „Letný festival Tanabata je oslavou opätovného stretnutia božskej dvojice Orihime a Hikobošiho, ktorých na nočnej oblohe predstavujú hviezda Vega v súhvezdí Lýra a hviezda Altair v súhvezdí Orol. Podľa legendy, ktorá prišla do Japonska z Číny, Mliečna cesta túto mileneckú dvojicu rozdelila a im tak bolo súdené stretnúť sa len jednu noc v roku. Podľa lunárneho kalendára ide o siedmy deň siedmeho mesiaca – doslovný preklad slova tanabata je ,siedma noc‘.“ (s. 93)
Haiku sa v posledných desaťročiach stala inšpiráciou pre mnohých básnikov. Presahuje hranice Japonska a vďaka prekladu Jána Zambora, ktorý dosahuje vysokú kvalitatívnu úroveň, prvýkrát zanecháva svoju stopu i na Slovensku. Jej strohý, no unikátny básnický obraz vzbudzuje miestami pocit smútku, miestami príjemné teplo či smiech, miestami hlboký pokoj prameniaci z okolitého sveta, ktorý Macuo Bašó vo svojich veršoch zachytáva ako prenikavým objektívom kamery.
Mgr. Monika Honda
Externá doktorandka študijného programu estetika na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa filmovou teóriou, estetikou a japonským umením.
Hokusai: portrét Macua Bašóa (18. st.). Foto: wikipedia
