Vyhľadávanie
Do Tekovskej knižnice v Leviciach zavítal 17. mája spisovateľ Ľubomír Feldek v sprievode pracovníčok Literárneho informačného centra Ľ. Suballyovej a A. Šikulovej. Básnik, prozaik a esejista Ľ. Feldek hovoril o svojich najnovších prekladoch a svojom vzťahu k trnavskej skupine, Ľ. Suballyová o činnosti inštitúcie LIC a A. Šikulová predstavila Dejiny slovenskej literatúry III.
V tomto meste divé holuby zobúdzajú básnikov už na svitaní, aby nepremeškali začiatok kvetinového karnevalu, ktorý sa tu začína nádhernými plnokvetými višňami a potom stúpa k parku a pokračuje dolniackym mestom až ku cintorínu. Tam rozkvitnuté gaštany „májové vianočné stromy“ pripomínajú prvú „tichú noc májovú“ a ich chladná ružovobiela vôňa vnucuje spomienku na detstvo – vôňu prvého panenského snehu. Udychčaného človeka-pútnika, utýraného realitou lanských i predlanských spoločenských víchric na konci aleje prekvapí náhle ticho a lavička, na ktorej pred rokami sedával so svojou nebohou Katarínou. Až tu, medzi kvitnúcimi gaštanmi a záľahou májových metafor, si mrazivo vianočne uvedomí jedinečnú a výrečnú osobnú paralelu – na konci aleje ako na konci života. Za ňou je už len akási stále otvorená brána do privátnych nebies, do súkromnej večnosti, ohraničenej stromami školského parku a stále rozsvietenými oknami vežatej školy. Tam kedysi kvitol môj hviezdny čas, najhlbší a najsladší máj, tam som lúskal tajomstvá prvých veršov, tam som skúšal prvé lyrické kadencie, tam som načúval kvetoreči prvomájových gaštanov. Tam kdesi som sa po prvýkrát nadýchal nákazlivej nostalgie oneskoreného romantika Vladimíra Roya, autora „temných ľalií“, „nespokojného spevca duše“. Tam som si opakoval a navždy zapamätal jeho štvorveršie zo študentského zápisníka: „Len jedno mocne cítim / len jedno tušiac tuším / že láska všetko zmáha / že láska všetko je!“
Nuž, čo lepšie a mocnejšie a májovejšie možno vymámiť z nášho básnického Panteónu, ak nie magické drsno-clivé vyznanie royovskej dvojpolárnej duše: „V kvitnúcich gaštanoch rozpráva vietor / rozpráva tlmene o dačom sladkom / čoho ja neskúsim, čo nikdy nebolo//nebude v tom mojom zmýlenom žití.“ Takže, vari niet človeka-básnika, čo by v májových korunách nepočul šepkajúci spovednícky hlas vetra, čo biblicky prichádza odnikiaľ a veje, kam chce, básnika, čo by nechcel meniť svoje verše a naprávať prebásnené, prevášnené, prevážené a prežité, čo by nepriznal opravu básnických a životných omylov, potrebnosť účtujúceho vnútorného sebapochopenia, zmúdrenia a zmierenia. Áno, zdá sa, že posledné slovo nás vždy zaskočí múdrosťou májovej nostalgie...
Ale máj v dolniackom meste môže mať aj celkom svojskú básnicko-prozaickú podobu. Hoci posledný máj tu ešte nepovedal posledné slovo - v modravejúcom ovzduší, akoby z diaľky, už cítiť opojno náruživú vôňu rozkvitnutých agátov a sladké brumendo nočných včiel. Istotne však prozaické extempore, stretnutie s básnikom a prekladateľom Ľubom Feldekom a jeho dvoma pôvabnými sprievodkyňami, pani Šikulovou a pani Suballyovou, v Tekovskej knižnici akosi harmonicky patrí do atmosféry rozkvitnutého dolniackeho mesta. Rozhovor sa síce začína majstrovou neliterárnou tajnosnubne politickou spomienkou na Levice, v dramatickom období únosu prezidentovho syna, ale potom sa predsa len obráti smerom k máju a mladosti. Napokon, pozorné auditórium tvorí gymnaziálna mládež, ktorá živými reakciami oceňuje majstrove spomienky na jeho literárnu mladosť, na tínedžerské obdobie Mladej Tvorby, kde začínal svoju spisovateľskú a prekladateľskú kariéru, na pamätné školenie mladých autorov v Budmericiach, pričom si tak trochu (spolu s autorom týchto riadkov) nostalgicky zaspomínal na pluskvamperfektum svojich básnických začiatkov. Nevynechal ani peknú juvenilnú metaforicko-alegorickú báseň o dávnych jamkách, v ktorých sme hazardne hrávali o guľky, a neskoršie vo zvodných lícnych jamkách našich srdcových dám sme rovnako hazardne hrávali o pochopenie, prestíž a o lásku – a rovnako sme v nich vyhrávali i prehrávali. A čo je vari krajšie, pri téme o máji a ľúbosti, ako spomínať na naše prvé amantky, na prvé „hry lásky osudné“, na to, čo básnických i nebásnických seniorov najmä v máji spája so všadeprítomnou a sladkozraňujúcou mladosťou. To je oná stála konfrontácia neutíchajúcich mladých snov a túžob so šumom cintorínskych gaštanov. Stopy tejto konfrontácie vidieť aj na majstrovej tvári, pokrytej akoby striebristým srieňom neskorej jesene. Nečudo, že majster sa akosi mimovoľne vracia k svetabôľnym veršom Sergeja Jesenina a znova svojsky prekladá jeho povestné posledné rozlúčkové osemveršie, zaznačené Jeseninovou vlastnou krvou: „Dovidenia, druh môj, dovidenia / v hrudi ťa, môj milý, stále mám. / Na rozlúčku chvíľa predurčená / vraví, že sa zídeme zas tam. / Dovidenia, druh môj, skryme city. / Kútik oka škoda zarmútiť. / Nič nového – umrieť v tomto žití. / Ale o nič novšie nie je žiť.“
A tak sa mi vidí, že budúci prekladatelia budú mať čo robiť, aby prekonali túto prekladateľsky vycizelovanú legendárnu rozlúčku nezabudnuteľného básnika Belasej Rusi.
Ale to ešte nie je záver, ani smútočné finále. Nepatrí sa nám na májovej besede spomínať takto tristne a cintorínsky. Veď na inom mieste náš Jesenin v hosťovom preklade holduje životu: „Ale nech je požehnané navždy / čo sem prišlo rozkvitať a mrieť.“ A tak sa v kontexte s týmito veršami zjavia aj spomienky na čas básnikovho rozkvetu a rozletu, na nedávno-dávne vrúcnejšie časy, „mladé letá“ strávené v ovzduší rozmarnej a rozšafnej bohémy. Básnik spomína na priateľské posedenia pri víne s neprekonateľným rozprávačom Vincentom Šikulom. S veľkorysým porozumením rozpráva o tom, ako ho tento ctiteľ vína učil piť kráľovský nápoj, a v dobrom i bodrom tóne koncipuje obranu dobrého vína ako inšpiračného zdroja mnohého, čo napísali pred ním i po ňom viacerí básnici a prozaici. „Vínorodé“ historky podáva s humorom – mládež ho kvituje ako príjemné a vítané oživenie besedy. Pani Šikulová spomína na svojho životného druha i jeho bohatú literárnu pozostalosť, pani Suballyová, pracovníčka Literárneho informačného centra, informuje o činnosti tejto inštitúcie a jej vydavateľských aktivitách – a vydarené májové stretnutie levických literárnych priaznivcov a gymnaziálnej mládeže s básnikom, dramatikom, prekladateľom i prozaikom Ľubomírom Feldekom sa končí vďačným potleskom, obligátnou autogramiádou a rozhovorom, ktorý majster pera poskytol pracovníčkam miestnej mestskej televízie.
Levice 31. mája 2005
