Keď som dostal ponuku napísať do Knižnej revue o tom, čo ma
v „knižnom svete“ rozčuľuje, štve, vytáča a čo mi naozaj lezie na
nervy, v prvom momente som si pomyslel, že bude veru ťažko
vyberať z toľkého množstva negatív…
Až neskôr, keď som nad tým intenzívnejšie premýšľal, som
napokon zistil, že v literatúre, aj tej slovenskej, je stále viac „vecí“,
ktoré ma tešia, robia mi radosť a spríjemňujú život, ako tých,
ktoré ma znechucujú a unavujú.
Čím som starší, tým som akosi rezistentnejší voči jalovým
útokom (a to nielen na moju osobu, resp. tvorbu) od nímandov bez
talentu a primárnej spôsobnosti, ktorých jediným programovým
zámerom (ako to nie raz sami proklamovali) je predovšetkým
provokovať; postupom času mi čoraz menej prekáža, že na
Slovensku môže jeden vydavateľ svoj literárny vkus povýšiť na
akúsi paradigmu a pokojne podľa toho ciachovať literatúru na
„kvalitnú“ a „nekvalitnú“ aj so sprievodným súhlasným bľačaním
oviec v jeho okolí; už som dnes „vyrástol“ z roztrpčenia z vedomia,
že literárna tvorba sa na Slovensku posudzuje primárne nie podľa
toho, čo kto napísal, ale na základe toho, kde autor pracuje, s kým
chodí na pivo, v ktorom časopise či vydavateľstve publikuje…
Jedno znechutenie mám však v mysli veľmi čerstvé. Bol som
na sklonku uplynulého roka v Senici na vyhodnotení súťaže
Literárna Senica Ladislava Novomeského, čo je jedna z najstar-
ších literárnych súťaží pre začínajúcich autorov na Slovensku.
Po oficialitách som v súkromnom rozhovore jedného oceneného
mladého autora pozdravil a úprimne mu pogratuloval k úspechu
a zároveň mu ponúkol možnosť publikovať jeho tvorbu napríklad
aj v mesačníku Orol tatranský, kde pracujem ako šéfredaktor.
Mladík sa okúňal, vraj by sa nechcel „zaradiť“. Na moju otázku,
či mu prekáža, že časopis vydáva Matica slovenská, priznal, že
práve to mu na tom „nevonia“… Viac som sa už nepýtal.
Orol tatranský je rýdzo apolitické médium, ktoré sa zaoberá
literatúrou a umením a poskytuje publikačný priestor predovšet-
kým mladým autorom. Mladý literát, ocenený v literárnej súťaži
v Senici, chcel byť evidentne principiálny. To si vážim. Lenže,
ak má byť niekto zásadový, mal by byť vo svojej rigoróznosti aj
dôsledný. Inak robí zo svojho konania frašku a zo seba hlupáka.
Mladému autorovi neprekážalo byť ocenený na súťaži, ktorá nesie
meno komunistu a bývalého predsedu Matice slovenskej, napriek
tomu „zásadovo“ odmietol byť spájaný s časopisom, ktorý založil
Ľudovít Štúr a ktorý dnes vydáva Slovenský literárny ústav Mati-
ce slovenskej…
Mám rád knihy, milujem literatúru. Nikto mi moju radosť z nej
už dnes nepokazí.
