Milovník hviezd a ľudí

Biografické životopisy bývajú pútavé hlavne preto, že sa v nich na pozadí osobných príbehov neraz rozprávajú aj veľké dejiny. Človek si možno lepšie ako pri iných žánroch uvedomí, že či chceme, či nechceme, všetci sme do istej miery odsúdení na to, aby sme boli homo politicus. Dejiny sa nás nepýtajú, či s nimi súhlasíme; ale to, ako sa k nim za života postavíme a ako s nimi vybabreme, je potom farbou a chuťou príbehu, ktorý rozprávame. Nielen o sebe, ale o nás, zviazaných (často proti svojej vôli) neviditeľnými koreňmi vzťahov a individuálnych príbehov minulosti.

Eugen Gindl bol homo politicus par excellence, a to je zrejmé už z prvých riadkov knihy, iste aj pre človeka, ktorý by o ňom doposiaľ nič nevedel. Už len tým, kam ho dejiny vhodili – do Liptovského Mikuláša koncom druhej svetovej vojny. Ten si aj napriek vojne, zmenám v skladbe obyvateľstva a radikálnym politickým reformám ešte pomerne dlho uchoval ducha mnohokultúrneho malomesta, ktorého obyvatelia tradične patrili k najväčším svetobežníkom niekdajšieho Uhorska. Mestu sa možno aj vzhľadom na silné slovenské literárne tradície podarilo uchovať genia loci, ktorý v sebe spojil veľké Gindlove lásky: hory, z ktorých je bližšie ku hviezdam, a jazyk, ktorým sa to dá všetko opísať. Takto explicitne to síce v rozhovore nikde nehovorí, ale pasáže, v ktorých budúci svetobežník hovorí o domove, patria v knihe k najsilnejším. Tým domovom je slovenská krajina, celkom na začiatku s liptovskými horami, jaskyňami a lúkami, a slovenčina, ktorú uchopil ako nástroj aj vďaka vysokoškolským profesorom, mnohým z nich výrazným postavám literatúry, literárneho a novinárskeho života. Z textu sa dá vycítiť, že aj priateľské vzťahy Gindlovej rodiny so starými významnými mikulášskymi rodinami, ktoré sa v krátkosti spomínajú (Droppovci, Žuffovci a i.), v mladom človeku vyvolávali záujem o zvláštnosti slovenského kultúrneho vývoja a slovenské osobnosti.

Tomáš Hučko rozdelil rozhovor na devätnásť viac-menej tematických kapitol. Prirodzene sleduje dve línie – životopisné udalosti, týkajúce sa najmä formovania v rodine, a vývoj myslenia v kontexte stalinistických 50. rokov, uvoľnenia 60. rokov, do ktorých šťastlivo zapadli práve roky vysokoškolského štúdia, normalizácie v ďalšom desaťročí a 80. rokov nesúcich sa najmä v duchu ekológie a smerujúcich k spoločenskému prevratu. Deväťdesiate roky plynule prechádzajú do tém, ktoré zamestnávajú verejný priestor dodnes. Rozhovory, ako uvádza autor, prebiehali približne rok, za ktorý nahral mnohé hodiny materiálu, a boli násilne prerušené Eugenovou smrťou v novembri 2021. Nie všetko sa teda mohlo dokončiť. Jednotlivé kapitoly (alebo tematické celky) sú predeľované „intermezzami“, čo sú samostatné literárne celky z pera Eugena Gindla alebo zo spomienkových príspevkov jemu blízkych ľudí a kolegov: Milana Lackoviča, Mikuláša Hubu, Jozefa Vlka, Miroslava Kollára a manželky Zuzany Gindl-Tatárovej. Z Gindlových textov ide o rozhovor o Vladovi Bednárovi pre časopis Rozum a úryvok z angolskej reportáže zo 70. rokov, keď v Angole prebiehal národnooslobodzovací boj. Istým spôsobom všetky texty dopĺňajú alebo nadväzujú na informácie, ktoré sú v rozhovore naznačené.

Pasáže týkajúce sa detstva a mladosti sú poznačené silnými a protichodnými rodinnými históriami a prehistóriami. Eugenov láskavý humor a zhovievavosť voči ľudským chybám očividne vyplývajú z pozorovania, že človek nestráca svoju ľudskosť automaticky preto, lebo sa mýlil: naozaj je možné, aby sa gardistický strýko zamiloval v pracovnom tábore do židovky, a je možné aj to, že hrdinu v jednom režime nový režim automaticky vyhlási za zradcu – napriek tomu alebo práve preto si ľudia pomáhajú a robia kompromisy, hoci so sebou nesúhlasia.

V dnešnej dobe teoretického odsudzovania a plochých moralistických deklamácií o tom, čo je a čo nie je morálne, sa vedome zabúda na to, že keď realita človeka tlačí k „Sofiiným voľbám“, tie voľby nie sú dokonalé. Gindl hovorí veľmi otvorene o počas komunizmu nepohodlných príbuzných, o spôsoboch prežívania aj plnohodnotného žitia v komunizme, o kompromisoch, ktoré mnohí vrátane jeho samého robili, aj o tom, že nie vždy to znamenalo škodiť, a často to znamenalo aj pomôcť. Hovorí to celistvo, bez akýchkoľvek komplexov a strachu z moralizátorov, plne rešpektujúc vlastnú integritu.

Mená kultúrnych či politických osobností, ktoré Gindl v rozhovore tu a tam hádže ako udičky, by sa zavše hodilo rozvinúť – pomohlo by to hlbšiemu ponoru do témy, možno aj na úkor niektorých iných zaujímavých informácií. Pri neuveriteľnom množstve načrtnutých tém, tvoriacich kaleidoskop slovenskej reality, môže byť, samozrejme, práve tou Sofiinou voľbou otázka, či zachovať šírku tematického spektra alebo ho radšej obetovať kvôli väčšej hĺbke témy. Možno by bolo zaujímavejšie radšej sa vzdať „intermezz“ a venovať čo najviac priestoru nahranému materiálu. Toto určite platí pri krátkej zmienke o západnom kolonializme, na ktorom je pre nás mimoriadne to, že sa rúcal práve v našom čase reálno-socialistickej normalizácie 70. rokov. Gindl jednoznačne hovorí, že to ani v socialistickom Československu nebola neznáma či nová téma – no viac konkrétneho sa čitateľ nedozvie. Je to o to väčšia škoda, že sa autorovi napokon vzhľadom na Eugenovo úmrtie nepodarilo rozvinúť tému samotnej Angoly (čiastočne sa to pokúsil vyplniť ukážkou z reportáže). Mohlo to posunúť tému k širším otázkam tretieho sveta, s ktorým malo socialistické Československo už od konca 40. rokov minulého storočia eminentný záujem spolupracovať a ktorého poznanie sa stalo dôležitým faktorom Gindlovej zásadnej kritiky neoliberálneho kapitalizmu súčasnosti vrátane kritiky z hľadiska ekológie. 

V žánri biografických rozhovorov sme boli doposiaľ zvyknutí skôr na to, že ich viedol rovesník s rovesníkom – mám na mysli najmä rozhovory Jána Strassera s osobnosťami slovenskej kultúry. V prípade Hučkovho rozhovoru s Gindlom je novým a zaujímavým faktom aj generačný rozdiel. Niet pochýb, že v porovnaní s tým, na čo sme zvyknutí, to otvára aj možnosti iného druhu dialógu a perspektív rozmýšľania, ale aj formulovania myšlienok.

Rozhovor Tomáša Hučka s Eugenom Gindlom je peknou výzvou na to, aby sa v ňom načrtnuté zásadné témy našej spoločnosti sústavne oscilujúcej na hrane možného v budúcnosti rozvinuli viac – možno aj na základe tých častí materiálu, ktoré zatiaľ ostali nespracované.

Tomáš Hučko: Eugen Gindl. Na hrane možného

Bratislava: KPTL, 2022