(skôr vyznanie ako editoriál)
18. júna 2013 (utorok) ráno okolo šiestej sa predo mnou
vynárajú vrchy Západných Tatier, hlavný hrebeň (Salatín,
Spálená, Pachoľa, B aníkov, Tri kopy, Plačlivé, Ostrý Roháč
a Volovec), ktorý plánujem v tento deň prejsť, je akousi koru-
nou Liptova, miestom, „kde sme zostali kvôli zelenomodrému
svetlu / žľabov a turní, / kvôli krehkosti svitania“ – píše
Ivan Laučík v básni nesúcej názov podľa jeho milovaného
kraja, Liptova. Okolo obeda už mám väčšinu túry za sebou,
čo je prekvapivé vzhľadom na časové údaje na turistických
značkách i na kŕče v nohách – tie ma sprevádzajú už od
úvodného stúpania na Salatín (ktoré som očividne príliš na-
pálil). Sediac na Ostrom Roháči uvažujem, čo ďalej, na trase
nasleduje už len Jamnícke sedlo a vrch Volovec a potom? Dole
Zadnou Látanou dolinou a navečer už späť v Bratislave? „Zo-
staň, ponúknu ti / na zostup nieto síl“ (Yettimu), komentuje
situáciu Laučík a v jednom z listov priznáva, že cíti niečo
podobné: „Dva týždne sme boli v najseverovýchodnejšom
cípe – v Poloninských Karpatoch, pod vrchom Kremenec.
Na hranici troch štátov, ale ani do jedného sa mi nechcelo
zostúpiť“. Podstata jeho ani mojej únavy nie je fyzická, hoci
mňa aj bolia nohy. A hoci ma teda bolia nohy, predsa len
napokon idem. Ale vrátim sa, Iwan, sľubujem.
27. júla 2013 (sobota) o štvrtej stíham posledný vstup
do Važeckej jaskyne, do ktorej sa vchádza – ostatne, ako
azda do všetkých jaskýň – „rozpadnutými bránami. / Je to
viac než dotyk, / viac než obrad“ (K jaskyni). Laučík hovorí
o jaskyniach – aj o tých pomyselných – často, jeho poézia je
vlastne buď vystupovaním na vrcholy, alebo zostupovaním
do jaskýň. Zostupujúc do seba, vždy si spomeniem na Iwana,
prenikajúceho do hĺbok jaskýň ticha, v ktorých odpočívajú
protovýznamy slov.
Podvečer stopujem pri Važci, vlak, ktorý ma odvezie do
Ružomberka, je v tom momente viac vzdialený ako vrch
predo mnou – Kriváň, známy azda nielen zo slovenských
eurocentov. U Laučíka má rôzne podoby: „Kriváň svieti ako
plachta zamrznutá v severáku“ (Liptov); „Kriváň zostáva /
temný – / patriarcha ostro vyrezaný svetlom, bez detailov,
/ akoby sa práve zrodil“ (O tom). Ja ho poznám najmä z vla-
ku – hoci hore som, samozrejme, bol –, práve jeho „irídiový
hrot“ (Havránok) v brieždení čosi po štvrtej ráno, po noci
strávenej v nikdy nie príliš pohodlnom kupéčku je znakom
toho, že nie som na ceste do neznáma, ale práve naopak – že
sa niekam vraciam.
14. decembra 2015 (pondelok) tesne pred dedlajnom
si podávam grant s názvom Po stopách Ivana Laučíka. Na-
koniec ho nedostanem, ale uznávam, že to mohlo vyzerať
ako žiadosť o preplatenie týždňovej dovolenky v Liptovskom
Mikuláši. Nuž, prídem späť za vlastné.
4. júla 2015 (sobota) cez deň stúpam na Skalnaté pleso
popod lanovku a hovorím si, že to je jednoznačne najhoršia
časť spomedzi všetkých turistických chodníkov v Tatrách.
Vyrazili sme neskôr, behom hodiny mi slnko spáli lýtka
tak, že na druhý deň nebudem môcť poriadne zohnúť
nohy, napriek tomu sa vydám na cestu z Popradského
plesa na Kôprovský štít. Keď si pri plese vymieňam tričko,
pristane len niekoľko centimetrov odo mňa orešnica a ja
si spomeniem na Laučíkove verše z básne Limby: „A sýtiť
náhlivé orešnice / v slnečnom vetre!“ Iwan, teda opäť ideš
so mnou? Dobre. Je 5. júla, Laučík mal narodeniny včera,
ja predvčerom.
4. júna 2016 (sobota) okolo poludnia s otcom vyjdeme –
celkom príznačne – na Poludnicu. Hľadám dole v diaľke „Lipy
a žlté / kosačky, humná, štvorce textilky, / miestne rozhlasy
a silážne veže, / lyžiarske vleky / v lete / i ovce zamrznuté
v močiari“ (Pohľad z Poludnice), ale vidím iba – prepytujem
– Jelšavu. O niekoľko dní neskôr zistím, že to vlastne ani
nebola Laučíkova Poludnica, Iwan sa mi v duchu smeje, ale
myslí to so mnou dobre – je mi jasné, že keď sa vyberiem na
tú „správnu“ Poludnicu, Iwan ma bude sprevádzať.
8. júla 2016 (piatok) cez deň sa na festivale Pohoda stret-
ne Ivan Štrpka a Dušan Mitana a ja si hovorím, že aj druhý
osamelobežecký Ivan – teda Iwan – by sa do spoločnosti
v backstagei Literárneho stanu náramne hodil, i keď sa
toto všetko odohráva na rovine. Iwana som nikdy nestretol,
ale už niekoľko rokov o ňom hovorím, že je to „môj“ básnik.
Každopádne, videl som ho čítať jeho texty na videu a som
presvedčený o tom, že by pre festivalové publikum boli
správne vyváženou dávkou úsmevu i vážnosti.
23. júla 2016 (ešte sobota) tesne pred polnocou sedíme
v Brne na Kravej hore na tráve – mágia momentu je hma-
tateľná – a nahlas uvažujem o tom, ako iný náš básnik,
Ivan Krasko, uchopil situáciu na prelome 19. a 20. storočia,
kedy sa čosi stalo a svet prestal dávať zmysel, čo Krasko
vysvetľuje absenciou akejkoľvek istoty. Napadne mi, že
Laučík toto formuluje o niekoľko desiatok rokov neskôr
úplne presne: „Myslieť už teraz veľmi bolí – ale to je zatiaľ
len fantómová bolesť oproti tej, ktorá by nastala pri myslení
bez axióm“ (esej Sloboda, symbol, sen). Je možné túto istotu,
axiómu nájsť? Znovu sa vrátiť do stavu, v ktorom svet dával
zmysel? Je možné „Dobehnúť v silných protisvetlách / na
začiatok“ (Limby)?
25. júla (pondelok) ráno treba dokončiť a uzavrieť edi-
toriál, chýba azda už len posledná veta: Hoci sa nevraciam
na Laučíkove miesta rok čo rok, pri každej príležitosti sa
s Iwanom jeden pri druhom pristavíme a prehodíme pár slov,
totiž ešte stále platí, že „rozhovor je možný“ (Previsy), hoci
aj iba „na prahu počuteľnosti“ – v bode vrcholu či hlboko
v jaskyni. Našťastie, Laučíkova báseň ostáva otvorená.
