O knihe Čepiec

Čítala som väčšinou v noci a čísla strán s peknými myšlienkami som sa učila naspamäť. Už ich viem: 23, 29, 95, 116, 117, 129. Prvýkrát som robila niečo také. Väčšinou čítam cez deň a žiadne čísla sa neučím. Ale táto kniha sa líšila od všetkých, ktoré som doteraz prečítala a potešilo ma, že sme na literatúre dostali takúto ponuku, pretože inak by som ju pravdepodobne vôbec nepovažovala za zaujímavú pre mňa. (Priznávam, možno trošičku áno. Upútala ma obálka.)

Podľa môjho názoru sa autorka zaoberala veľmi ťažkými témami, či už stereotypmi o rómskej menšine alebo osudmi ľudí počas vojny a po nej, životom počas totalitného režimu. "Nazvala ho vydieranie vo feudálnom štýle.“ Celý príbeh bol vyrozprávaný veľmi citlivo a opatrne, miestami by som ho nazvala až dojímavým. Zaujímavým faktom je, že môj pohľad na folklór a vzťah k nemu sa podobal na ten autorkin. Celá atmosféra, ktorá občas kričí: "My máme niečo najlepšie, náš folklór, ktorý ostatní ohrozujú.“ Ale začala som sa pozerať inak. Iľka sa občas v zrkadle môjho vnímania odrazila ako moja stará mama. Spomenula som si na jej starostlivosť a humor. Na isté tradičné zvyky, ktoré nás spájajú, vždy mi pripomína, že si ich mám chrániť, pretože sú súčasťou našej rodiny, tej, v ktorej vyrastám. Táto verzia folklóru sa páči mne. Láska k pekným zvykom, nijaká nenávisť, ani pohŕdanie inými, vyvyšovanie tých vlastných.

Páčil sa mi vzájomný vzťah autorky a Iľky, ich rozhovory aj spoločné chvíle v tichu. Upútalo ma veľké množstvo “obrazov“, niektoré boli dokonca veľmi smutné, babička v blate na cintoríne. Jeseň a ďalšie pohreby.

Ešte by som rada povedala, že Červená Skala bola destinácia, ktorú sme navštívili zo školy v prírode v tretej triede. Lialo a bola nám zima, s ruksakmi schovanými pod pršiplášťom sme vyzerali ako malé korytnačky. Pani učiteľka povedala: "Pozerajte sa na Muránsku Planinu!“ Dokonca som tiež videla z autobusu pri Brezne jednu starú bytovku bez okien. Cestovanie v čase je nákazlivé.

Agátka Komanová