Vyhľadávanie
Aký je pohľad estetika a autora textov o popkultúre na literárno-vedeckú monografiu o žánroch? Ako Malíček prečítal Horvátha?
Horváth Tomáš: Medzi invariantom a idiolektom. Detektív, dobrodružstvo, des
Bratislava: VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2020
„Nie som literárny vedec, ba čo viac, nie som výborný a renomovaný literárny vedec, ktorým je Tomáš Horváth,“ tvrdí Juraj Malíček.
Model humanitnej, respektíve spoločenskej vedy, ktorý reprezentuje Horváthovu monografiu Medzi invariantom a idiolektom. Detektív, dobrodružstvo, des, je mi bytostne cudzí. Je fascinujúci, to áno, zároveň však uzatvorený sám do seba v tom zmysle, že ukazuje humanitné vedecké poznanie ako také, so sotva odčítateľným významom pre niekoho, kto by hľadal jeho praktický, pragmatický účel. Jednoducho nedisponujem odbornými kompetenciami na to, aby som o Invariante a idiolekte písal z inej ako čitateľskej, priamo laickej pozície.
A teraz by mala nasledovať pasáž o metodológii vedy, o takej zvrátenej, absurdnej a nepresnej interpretácii logického pozitivizmu, ktorá odsúdila humanistiku na hľadanie svojich vlastných abstraktných objektov. Veda a teória už nie sú synonymá a tak ďalej. Vzhliadame k experimentu i na miestach, kde jednoducho nie je možné vymedziť štatisticky relevantnú vzorku.
Príliš vysoká miera abstrakcie? Ani nie, vôbec nie, nie vo vzťahu k predmetu úvodnej, otvárajúcej kapitoly Horváthovej monografie, ktorej deklarovaným účelom je vytvoriť metodologický rámec pre to, čo bude nasledovať, pre nádherné analýzy a interpretácie konkrétnych literárnych textov.
V poriadku, je to veda
Vzťah jazykovedy a literárnej vedy, hľadanie paralel, kritériom pravdivosti je vzájomná kompatibilita premenných textov a ich súvzťažnosť s autorovým výkladom, prirodzenou súčasťou je argumentácia odkazom na autoritu renomovanú v odbore, odboroch (Eco, Genette, Grabiński, Saussure, Todorow etc.).
Roland Barthes definoval idiolekt „ako singulárnu konfiguráciu rôznych lexík,10“ (s. 10) pričom pravý horný index, tá maličká desiatka, ako to už býva zvykom, odkazuje k poznámke pod čiarou, čím sa potvrdzuje platnosť onoho výroku.
A to všetko preto, teda ak som porozumel správne, aby bolo možné aplikovať závery lingvistiky dotýkajúce sa fonetiky a fonológie aj na žáner ako predmet skúmania literárnej vedy.
Problémom, ktorý Horváth v úvodnej kapitole priam analyticky, až minuciózne skúma, je minimálne dvojdomá podoba literárneho žánru, respektíve žánrov ako medziodborových literárnovedných kategórií, ktorým síce celkom intuitívne rozumieme, ale iba vtedy, ak nenarazíme na takú ich podobu, ktorá má na jednej strane blízko k invariantnosti – čiže nemennosti a na druhej k idiolektu – personalizovaný jazyk v čo najsubjektívnejšom užití, čo je vulgárne zjednodušenie bez akéhokoľvek nároku na vedeckú presnosť či nebodaj pravdivosť.
Synkretická povaha úvodnej štúdie napísanej vysokým literárnovedným jazykom/hutným vedeckým štýlom ilustruje, že Horváth je maximálne erudovaný odborník, ktorý v tejto časti svojej monografie v žiadnom prípade neoslovuje laikov, príbuznosť disciplín sa síce postará o to, že Horváthovi je rozumené, môže byť rozumené, ak čitateľ disponuje podobnou vzdelanostnou bázou, ale text môže pôsobiť aj rovnako tajomne, ako keby sa venoval, napríklad, metalurgii.
To je však v poriadku, preto je to veda.
Idiolektické eseje
A potom sa začína skvelá knižka, ktorej lektúra už nie je nepodobná lektúre beletrie, alebo nemusí byť, a ktorá v štyroch tematicky vymedzených častiach združuje 17 autonómnych štúdií venovaných konkrétnym podobám štyroch literárnych (meta)žánrov, pričom nejde o bezpríznakové štúdie – teda na výsosť teoretické texty zbavené osobitosti, ale naopak, ide o idiolektické eseje, v ktorých Horváth čitateľa tak celkom obyčajne vzdeláva, rozširuje mu obzory, vstupuje s ním do pomyselnej diskusie o relevantných autoroch a dielach, pričom je nádherne subverzívny, takže čitateľ sa pokojne môže dozvedieť, že Vilikovský vlastne píše detektívky a Pavol Rankov modernú fantastiku.
Tri z predmetných žánrov sú akosi obsiahnuté v názve monografie, detektív odkazuje na detektívny žáner, dobrodružstvo na široko vymedzenú dobrodružnú literatúru, des na horor a posledná kapitola, ktorú by sme mohli považovať za svojráznu synestézu ako detektívky, tak dobrodružstva a hororu, je znova veľmi široko vymedzená vedecká fantastika; tu však už musíme byť mimoriadne opatrní, lebo ak nás Horváthova kniha o niečom poúča viac, ako o čomkoľvek inom, tak je to práve nespoľahlivosť žánrového zjednodušovania a redukcie.
Romantické a objaviteľské, bizarné a seriózne
Druhú časť, zastrešenú názvom Štruktúry dobrodružstiev, dobrodružstvá štruktúr, tvorí napríklad štúdia venovaná westernu či konkrétne tej jeho špecifickej a zároveň typickej podobe, ktorú reprezentuje Karl May, a štúdia o tom, aké dobrodružno-historické prózy písal Jozef Miloslav Hurban, čo je krásne už len pre ten romantický (čítaj k romantizmu sa viažuci) kontext. Ale platí aj druhý význam, teda prvý, romantické ako romantické, nie nevyhnutne súvisiace s romantizmom.
Proporčne i počtom štúdií najobsiahlejšia časť Horváthovej monografie, tretia, nazvaná Texty, v ktorých straší, je venovaná literárnemu hororu (znova v čo najširšom slova zmysle) a fascinujúca je tým, že môže mať až objaviteľský rozmer, zvlášť pre tých potenciálnych čitateľov, fanúšikov hororu, ktorí síce prisahajú na Kinga, Blocha, Bakera či Simmonsa, ale ich povedomie o koreňoch žánru sa začína i končí, ak vôbec, kdesi pri povinnej Shellyovej, H. P. Lovecraftovi a Poeovi. Lebo ak by práve títo čitatelia spoznali vďaka Horváthovi takého Richarda Marsha, nestačili by sa čudovať.
A tu sa dostávame na miesto, z ktorého je výhľad na Horváthovu knihu najkrajší. Ona to je vlastne svojho druhu poetika, miesto, kde sa stretá obskúrne, podivné, čudesné, pofidérne a bizarné s vysokým, renomovaným, etablovaným, serióznym a tak vôbec, a rodí sa dekadentné ako kvalita presahujúca všetky konvenčné predstavy o akejsi literárnej umeleckej hodnote. Legitímna literárna veda, ktorej súčasťou – a toto Horváth bez akýchkoľvek pochybností dokazuje – môžu byť aj romány podpísané Karlom Mayom či Richardom Marshom.
Literatúra zbavená predsudkov. Bolo by chybou nesiahnuť po vedeckej knihe pre predsudok, že obyčajný čitateľ jej principiálne nemôže rozumieť. Môže, treba premýšľať, ale môže a toto sa mi javí ako pointa. Nebývalo zvykom premýšľať o žánrovosti, ako o nej premýšľa Horváth. Niet knihy, nemôže byť, ktorá by nebola úžasnou, ak sa o nej skutočne premýšľa.
Juraj Malíček (1974) pôsobí v Ústave literárnej a umeleckej komunikácie FF UKF v Nitre, kde prednáša teóriu populárnej kultúry, dejín kinematografie a interpretácie filmového diela. Príležitostne publikuje – časopisecky, knižne aj online.
Tomáš Horváth (1971) je spisovateľom a literárnym vedcom. Pracuje v Ústave slovenskej literatúry SAV. Okrem iných mu publikácia venovaná detektívnemu žánru a jeho dejinám Tajomstvo a vražda. Model a dejiny detektívneho žánru. Je spoluautorom monografie Autor a subjekt.
