Oblečená v tele tanečnice

Oblečená v tele tanečnice

Esej bola inšpirovaná myšlienkou: „Je na nás, ako dokážeme chrániť svoje najvnútornejšie vnútro pred vplyvmi moderných démonov. Každý by mal byť opatrný, ak niekoho vpúšťa do svojho súkromia.“

Keď sa stanete tanečníkom, keď už viac tancujete, ako chodíte, stojíte v baletných pozíciách, kĺby prirodzene vytáčate do strán pri bežných činnostiach a ľudia vám tlieskajú na pódiách. V tej chvíli vaše telo už nepatrí iba vám. Delíte sa oň s divákmi, učiteľmi, vašimi tanečnými partnermi. Nesiete zodpovednosť za to, ako vyzeráte a pôsobíte. Musíte si obhájiť profil tanečníka, ktorý ste si tak tvrdo na tanečnej sále vydreli.

Aj ja chcem byť tanečníčkou. Chcem sa naučiť kresliť nohami na podlahu tanečnej sály, splynúť s pohybmi, stať sa tancom.

Po tréningu ma vždy bolia nohy. Najprv palce, potom členky, lýtka... Liečivá masť nepomáha. Naučila som sa prijať bolesť. Milovať ju. Ale aj vážiť si oslovenie ,,tanečník“, za ktorým stoja hodiny tréningu a driny.

beh

výskok

cítim ako sa mi trhá koža

medzí kľúčnymi kosťami

tep mi bije v rytme

sama neviem

ktorej skladby

v šatni ktorá je práve vybielená

sa vyzliekam z tela

Dokonalosť. Tá bola vždy od tanečníkov požadovaná. Pomaly sa dostávala aj do mňa. Túžba stať sa perfektnou. Prenikala cez kožu, cez hlasy prichádzajúce z tanečnej sály. Moje vnútro sa akoby obrnilo predponou ne-. Nesmieš to zjesť, nemôžeš oddychovať, nesnažíš sa dosť, nepoľavuj... Keby si toľkokrát nezlyhala, mohla by si byť dokonalá.

Dokonalosť sa stávala mojím démonom a ja som nebola dostatočne opatrná. Prenikala čoraz hlbšie a ja som ju už nebola schopná zastaviť.

už viac nemám

telo

len nohy

a tep ktorý bije v rytme

nestíham spomaliť

rozbíjam vzduch

nevládzem

dopadnúť

Raz mi profesor povedal, že tancujem ako kameň. Pohyby sú uložené presne a zapadajú do seba, ale sú chladné. Až priveľmi sa sústredím. Povedal mi, že mám ovládnuť svojho démona. Vystúpiť zo svojej komfortnej zóny a na chvíľu sa nesústrediť. Vraj mám plakať, smiať sa, pobozkať niekoho, koho milujem, alebo si dať moje obľúbené jedlo. Milovať tanec, ktorý nemusí byť vždy dokonalý.

Nedokázala som to na prvý, ani druhý raz. Naučiť sa opäť uvoľniť svaly, nechať sa unášať hudbou. No napokon som pochopila, že keď tancujem, môžem stvárňovať čokoľvek na svete, byť na akomkoľvek mieste a zároveň byť sama sebou. Že svaly môžu byť zároveň napnuté a silné a pôsobiť uvoľnene. Že tanec môžem milovať aj bez toho, aby som neustále musela myslieť na to, že musím byť dokonalá.

v mojom vnútri

tancujú malí pomaľovaní černosi

okolo ohňa

je vo mne afrika

Naučila som sa skutočne vnímať, ako tanec prechádza mojím telom práve cez africké tance. Ľudia tam neuvažujú o tom, ako práve vyzerajú, alebo čo si o nich niekto myslí. Dovolia tancu, aby sa hral s ich telom, nechávajú sa viesť rytmom bubnov. Netúžia byť dokonalí, ale šťastní. A po tom istom túžim aj ja.

Esej hodnotí poetka Dana Podracká:

Srdce má dôvody, o ktorých rozum nevie

Esej Kataríny Melcherovej je medzižánrová, esejistické pasáže sú kombinované s poéziou. Poézia vyjadruje najosobnejšie prepojenie žitého zážitku, esej im dáva základnú architektúru. Bola to jediná esej takéhoto typu zo všetkých esejí v súťaži. Aj tu je tanec nástrojom túžby po dokonalosti. Túžby tak nástojčivej, až sa pre autorku stala démonickou. Táto túžba je však racionálna a čoraz viac sa vzďaľuje od toho, čo je prirodzené, ľudské. V tejto súvislosti mi zišiel na um známy citát z Pascala, že srdce má dôvody, o ktorých rozum nevie. Táto téza sa často zneužíva na ospravedlnenie iracionálnych vášní, fóbií či predsudkov, ale málokomu zíde na um, že táto «rovnica» platí aj v obrátenom garde: že srdce nemá ani tušenia o dôvodoch rozumových úvah a aktoch slobodnej vôle. Podstatou autorkinej eseje je práve tento obrat, pretože v určitom kritickom momente je rozhodujúci práve onen akt slobodnej vôle. Nastupuje premena: autorka už netancuje preto, aby bola dokonalá, ale preto, aby bola šťastná: V mojom vnútri / tancujú malí pomaľovaní černosi / okolo ohňa // je vo mne afrika.

Je to druh esejistickej katarzie a zároveň prizma videnia vlastnej premeny.