Otec, ktorý nespája

Roman Holec: Hlinka. Otec národa?

Bratislava: Marenčin PT, 2019

Rozporuplných postáv, vyvolávajúcich bezmedzný obdiv, ale aj neúprosné hanenie, sú plné aj relatívne krátke slovenské dejiny. Medzi najvýraznejšie historické osobnosti takéhoto charakteru patrí bezpochyby aj údajný otec národa, Andrej Hlinka. Triezvy, poučný i výborne napísaný pohľad naň nám ponúka historik Roman Holec.  

Kontroverzná gloriola otca národa, ako aj samotná osobnosť Andreja Hlinku (1864 – 1938) síce priťahuje pozornosť širokej slovenskej verejnosti už takmer osem dekád, avšak jeho poctivá, na historických prameňoch založená biografia, v repertoári slovenskej historiografie stále chýba. Dôvodov môže byť hneď niekoľko. Roman Holec, autor najnovšej knihy o Andrejovi Hlinkovi, vidí dôvody najmä v jeho rozporuplnosti, ktorá ešte aj dnes spôsobuje rozličné interpretácie jeho činov i osobnosti.

Sám pritom hneď v úvode svojej knihy priznáva i upozorňuje, že ani on túto medzeru nezaplní a jeho text nie je komplexným obrazom tohto muža, kňaza, politika, publicistu či národovca. Na druhej strane, čitateľovi ponúka pútavo napísaný text, ktorého závery si nevymyslel, ani ich neohýbal podľa vlastnej ľubovôle, ale získal ich pozorným štúdiom archívnych materiálov.

Skeptická otázka

Gloriola otca národa, ktorá jednoznačne dominuje Hlinkovmu obrazu v očiach jeho dobových i súčasných advokátov, sa vo forme skeptickej otázky dostala aj do podnadpisu knihy. Zreteľne tak vyjadruje, že Holec mal pri písaní snahu konfrontovať toto označenie s poznatkami historického výskumu. Bolo by však nespravodlivé obsah knihy ohraničiť len otázkou, či je Hlinkova pozícia v mýtickom národnom panteóne oprávnená alebo nie. Omnoho zaujímavejšie sú ďalšie otázky, ktoré si v súvislosti s budovaním Hlinkovej povesti Roman Holec kladie. Napríklad tie o pôvode tejto výnimočnej pozície či o tom, kto nesie svoj podiel na jej etablovaní a šírení v slovenskej spoločnosti.

Hlinka, ale aj iní

Hlavnou postavou pritom po celý čas neprestáva byť samotný Andrej Hlinka. Kniha je skutočne biografiou (hoci autor takéto označenie čiastočne odmieta) a jej text prevedie čitateľa Hlinkovou mladosťou a politickými začiatkami, jeho osobnými priateľstvami i nepriateľstvami (pričom ich aktérmi boli často tí istí jedinci) a tam, kde to umožňujú zachované historické pramene, ukáže aj kus Hlinkovho autentického charakteru.

Holec sa síce vybral cestou chronologického rozprávania, ale väčšmi než dátumy sú v jeho podaní dôležitejšie otázky, ktoré sa viažu k jednotlivým etapám Hlinkovho života, resp. Hlinkovho obrazu v očiach jeho súčasníkov i budúcich generácií. Zaujímavé a obzor rozširujúce sú početne citované svedectvá ľudí z Hlinkovho okruhu či, naopak, jeho početných kritikov.

Kniha našťastie netrpí častým neduhom biografického žánru a nejedná sa o šou jedného muža, pri ktorej ľahko môžeme získať pocit, že práve on ovplyvnil dejiny ľudského pokolenia väčšmi než ktokoľvek iný a jeho podiel na udalostiach prekračuje možnosti bežného smrteľníka. Holec ukazuje odborný aj autorský kumšt a fenoménom, ktoré súviseli s Hlinkovou osobnosťou a najmä jeho pôsobením, venuje komplexný pohľad. Nebojí sa na istý čas dokonca stratiť svoju hlavnú postavu zo zreteľa, aby umocnil následne poznanie, zasadené do objasneného historického kontextu.

Otázky a odpovede

Historici či iní odborníci z humanitných a sociálnych vied dobre vedia, že položiť správnu otázku vyžaduje niekedy omnoho väčšie kvality a znalosti, než ju zodpovedať. Na druhej strane, čitateľa prirodzene viac zaujímajú odpovede. O to viac, ak ide o pikantnú tému.

Z tohto dôvodu môžeme oceniť spôsob, akým sa Holec rozhodol tému uchopiť, aj otázky, ktoré si pri štúdiu prameňov položil. Kontextualizácia Hlinkových rozhodnutí, činov a tam, kde to bolo vďaka prameňom možné, aj jeho osobnostných čŕt, výrazne pomáha uchopeniu jeho osobnosti a miesta v dejinách. Niektoré otázky však jednoducho nie je možné zodpovedať na danom počte strán. Koniec-koncov aj to je dôvod, prečo historici často radšej píšu čiastkové štúdie, ktoré im umožnia zaoberať sa v rámci skúmaného fenoménu detailmi.

Veď len téma Hlinkovho pôsobenia v rámci štruktúr Ľudovej banky a problémov, ktoré v tejto súvislosti vypukli, by si žiadala samostatnú monografiu. Nehovoriac už o tragédii v Černovej, ktorá dodnes ponúka množstvo nezodpovedných otázok, ako ostatne konštatuje sám Holec, a je obrovskou škodou, že sa daná udalosť akoby zakonzervovala. Nedotknutej práce, doslova čakajúcej na ambiciózneho historika, je v tomto prípade viac než dosť.

Neúmyselná polarizácia

Celá kniha pochopiteľne nestojí len na dobre položených otázkach. Tam, kde je to možné, sa Holec nebojí predostrieť rázny úsudok, opierajúci sa o bohatú pramennú bázu. Bez okolkov napríklad konštatuje, že napriek všetkým snahám jeho obdivovateľov, Hlinka jednoducho nebol a nemôže byť považovaný za veľkého politika. Chýbala mu schopnosť spájať, ktorá je pre skutočného politika kľúčovou vlastnosťou. Hlinka naopak vždy a všade polarizoval. Výnimkou boli len chvíle, keď zjednocoval neúmyselne, napríklad po spomínanej tragédii v Černovej. Na základe dochovaných dokumentov pritom Holec uznáva, že táto polarizácia často nebola úmyselným rozbíjaním vzťahov, ale skôr výsledkom Hlinkovej janusovskej tváre a jeho ostrého, úsečného komunikačného štýlu, ktorý málokedy k niečomu pomohol, skôr naopak.

Výskum nekončí

Hoci sú podľa recenzenta (a napokon aj podľa slov samotného autora) omnoho dôležitejšie otázky, ktoré osobnosť Andreja Hlinku vyvoláva, než to či je otcom národa, explicitnú pozornosť napokon dostane aj toto rozporuplné označenie. Nepatrí sa prezradiť odpoveď, ku ktorej autor prišiel, avšak aj v tomto prípade Roman Holec potvrdil, že patrí medzi slovenskú historickú špičku a na celú otázku otca národa sa pozrel tak, ako je to bežné v prostredí vedecky uznávanej medzinárodnej historiografie. 

Osobnosť Andreja Hlinku vskutku patrí medzi tie postavy slovenských dejín, s ktorými sa musí bezpochyby vyrovnať každá generácia historikov nanovo. A nepôjde pritom len o otáčanie starého vína. Ešte stále jestvuje mnoho neprebádaných prameňov, prípadne dokumentov, ktoré možno videlo oko historika, avšak v danej chvíli mu ešte chýbal kontext nových výsledkov historického bádania. Sám autor v knihe ponúka akúsi imaginárnu barličku svojím terajším aj budúcim kolegom a odkazuje na interesantné otázky a pramene, ktoré by si zaslúžili ďalší, podrobnejší výskum.

Pútavý text

Čitateľ zbehlý v produkcii slovenských historikov už dávno vie, že z pera Romana Holeca môže očakávať kvalitný text, ktorý nielen obohatí myseľ, ale poteší aj literárne srdce. A to aj v prípade, že náročnosť a špecifikum témy na prvý pohľad nenahráva bezproblémovej čitateľnosti textu.

Najnovší knižný počin tento predpoklad naplnil. Text je záživný a dobre čitateľný. Aj keď recenzent priznáva, že predchádzajúca autorova monografia Bratislavskí Habsburgovci sa mu čítala ešte lepšie, čo však pravdepodobne súvisí s témou, ktorá mu je subjektívne bližšia. Tak či onak, oba spomínané tituly s ľahkosťou prečíta aj úplný historický laik a nemožno ich neodporučiť všetkým po vedomostiach chtivým a o dejiny sa zaujímajúcim čitateľom.

Prof. PhDr. Roman Holec, DrSc. (1959)

Historik, pedagóg a spisovateľ. Zaoberá sa dejinami „dlhého“ 19. storočia so špecializáciou na hospodárske a sociálne dejiny, v súčasnosti najmä dejiny šľachty a environmentálnu históriu. Je autorom 17 samostatných knižných titulov, spoluautorom vyše desiatich syntéz a takmer dvoch stoviek vedeckých štúdií publikovaných v 15 krajinách sveta.

Mgr. Oliver Zajac

Historik a publicista, pracuje v Historickom ústave SAV v Bratislave.

Foto Marenčin PT, zdroj Slovenský národný archív