Písať znamená vzdorovať

Na poličke pri dverách sú tri veľké hladké kamene. Vždy, keď vojdem do izby, privolajú moju pozornosť. Tam, odkiaľ sme ich priniesli, na ostrove Ouessant, sa povaľujú na plážach v tisícoch, no u nás na polici pôsobia exoticky a výnimočne. Sú svedkami jedného z prvých pracovných stretnutí so Jeanine Baude nad antológiou poézie slovenských poetiek. A tak vďaka nim letmo pomyslím na Jeanine takmer každý deň.

Už začiatok jej básnického príbehu naznačoval, že sa vyberá proti prúdu. Keď po zemetrasení vo svojom osobnom živote opustila rodnú Provence a mediteránnu atmosféru Marseille, prišla žiť do Paríža a nájsť si vydavateľa sa stalo nevyhnutnosťou.

René Rougerie tiež kráčal proti prúdu. Svoje vydavateľstvo poézie Editions Rougerie založil v roku 1948 a v roku 1956 sa s ním natrvalo usídlil na vidieku neďaleko Limoges, v starom dome, kde bol priestor aj pre starý tlačiarenský lis. Lebo René Rougerie si chcel vydavateľské remeslo vychutnávať osobne a naplno. Okrem iného, čerstvé výtlačky sám aj distribuoval.

 „Budem vydávať len to, čo sa mi páči, výlučne len to a vyhradzujem si právo na omyl,“ napísal neskôr v Manifeste vydavateľskej slobody. Dobrovoľne sa vzdal akýchkoľvek komerčných zreteľov, dlhé roky vydával okolo dvadsať titulov ročne a v čase, keď sa Jeanine Baudoe začala uchádzať o miesto v jeho vydavateľskej stajni, bol vo vydávaní poézie nespornou autoritou. Medzi jeho autorov patrili Boris Vian, Max Jacob, Pierre Reverdy a ďalší významní básnici, takže Jeanine mala trochu trému. Nežiada priveľa? No Rougeriho intuícia nezaváhala a hneď za druhú zbierku, ktorú u neho vydala, získala významnú cenu Antonina Artauda (To bola krajina, 1993).

Od svojho príchodu do Paríža vydala autorka viac ako tridsať diel. Často písala a hovorila o procese tvorby. Hoci písala každý deň, medzi písaním poézie a ostatným písaním viedla výrazná deliaca čiara. K próze, článku, recenzii si mohla sadnúť kedykoľvek. Na dobrodružstvo novej zbierky si musela vždy počkať.

„Niekedy musím čakať veľmi dlho. Čakám na naliehavú potrebu, neodolateľnú túžbu pustiť sa do písania. Naliehavá túžba je ako impulz, ako príkaz pustiť sa do toho, začať. Túžba po písaní môže byť rovnako silná ako túžba po fyzickej slasti. No túžba je pre mňa spojená s rizikom. Túžba zákonite prináša riziko. Písaním riskujeme. Konfrontácia s bielou stranou je riziko. Napriek tomu je túžba krásna, silná. Kto necíti túžbu, je mŕtvy.“

„To, čo ma na písaní priťahuje najväčšmi, je prázdny priestor tesne vedľa napísaného. Tam sa skrýva to, čo nevidieť. Tam sa skrýva tajomstvo. Chcela by som prebrázdiť ten prázdny biely priestor, stať sa ním, chcela by som preberať napísané ako zrnká ruženca, aby to, čo zostane, bolo ako vytesané, aby tam zostalo len to, čo zostať má.“

„Ostro by som chcela polemizovať s rozšíreným názorom, že básnik píše, lebo je zranený, precitlivený, trpí alebo je nešťastný. To je absolútny nezmysel. Na druhej strane jednoznačne súhlasím s teóriou, že básnici sú členmi bratstva jedincov hnaných obsedantnou potrebou písať za každých okolností, kedykoľvek a kdekoľvek.“

Jedným z najvýraznejších motívov, ktorý je takmer ustavične prítomný v poetickom diele Jeanine Baude, je paysage, krajina (spomínaná zbierka To bola krajina, či zbierka Ouessant, 2016), takmer akoby sa autorka pokúšala vizuálny odtlačok čo najpresnejšie prekopírovať do slov v procese nie nepodobnom úsiliu maliara – krajinkára. Možno to však bola meditácia, ustrnutie nad posvätnosťou krásy, filozofický výskum. Jav či proces o to zaujímavejší, že tých krajín a výhľadov bolo viacero.

Zložitosť básnického i životného putovania autorky sme už naznačili. Po Provence a Marseille našla miesto, ktoré na ňu hlboko zapôsobilo a venovala mu dve básnické zbierky, na ostrove Ouessant pri severozápadnom pobreží Francúzska. Drsné prostredie bičované vlnami oceánu v ostrom protiklade s idylickosťou Stredozemia (je príliš pekné, vysvetľovala).

Neutíchajúci rytmus vlnobitia, ustavičný pohyb, ktorý ťa unáša so sebou. Zostať v pohybe je rozhodujúce. Pobyty v ďalších krajinách a výskum ďalších výhľadov priniesli nové knihy, New York až dve, básnickú zbierku Manhattanský spev a literárny cestopis alebo skôr literárnu reportáž New York is new York. Benátky podnietili poetickú literárno-reportážnu fikciu a napokon Buenos Aires literárny cestopis. Jeanine priťahovalo Slovensko a najmä slovenská poézia, no jej cesty na Slovensko priniesli osoh najmä nám. Frankofónna belgická literárna revue L’arbre a paroles číslo 109, ročník 2000 má na titulnej strane ilustráciu Roberta Bielika a vnútri manifest Barbarskej generácie, Zbružovu Teóriu ticha, krátku Jeanininu esej Neznesiteľná ľahkosť básne a preklady básní Adrijana Turana, Kamila Zbruža, Roberta Bielika a Jána Litváka. V roku 2019 vyšla v parížskom vydavateľstve Petra už spomínaná antológia básní slovenských poetiek Danubiennes, ktorú Jeanine Baude prebásnila.V posledných mesiacoch svojho života napísala Jeanine zbierku Modré ruže z Ravensbrűcku. Vzdáva v nej hold zástupom bezmenných žien, ktoré v tábore trpeli a zomierali, a prináša im ako obetu svoje utrpenie z dlhej a ťažkej choroby.

Jeanine Baude si na svojej umeleckej ceste zvolila samotu. Nie však samotu bičujúcu a sebaľútostnú. Zvolila si samotu potrebnú pre tvorbu, samotu otvorenú, prijímajúcu, štedrú. Odišla silná žena s naplneným osudom. Písať znamená vzdorovať, hovorievala.

Miroslava Vallová

Foto: wikipedia a archív Miroslavy Vallovej