Vyhľadávanie
V Banskej Štiavnici sa uskutočnil 19. - 21. augusta druhý ročník európskeho festivalu poézie, divadla a hudby Cap a l' Est.
Už nálada na polnočnom bratislavskom letisku v stredu 18. augusta, deň pred otvorením druhého ročníka festivalu poézie, divadla a hudby Cap a l' Est, ktorú tu vytvorili tridsiati bretónski hudobníci - gajdoši, flautisti a bubeníci - keltskými melódiami a rytmami hneď po svojom prílete, predznamenala jeho spontánnu, srdečnú a nadšenú atmosféru. Našťastie, takáto atmosféra sa uchovala aj nasledujúce tri dni vďaka ostatným účastníkom - básnikom z Grécka, Rumunska, Česka, Lotyšska, Litvy, Moldavska, Maďarska, Poľska, umelcom z Francúzska a všetkým účinkujúcim v programoch.
Červená stužka, ktorú si podávali z rúk do rúk na úvodnom stretnutí nazvanom Babylon jazykov v štiavnickej kaviarni Libresso vo štvrtok popoludní symbolicky spojila nielen prítomných básnikov, ich poéziu, ale mala vyjadriť akési duchovné prepojenie všetkých priaznivcov poézie.
Otváracím programom festivalu bolo poetické predstavenie Svetlo v tme, pásmo komponované z tvorby slovenských autoriek Mily Haugovej, Viery Prokešovej, Dany Podrackej, Lýdie Vadkerti-Gavorníkovej, Anny Ondrejkovej, Nory Ružičkovej, Jany Bodnárovej a Margity Dobrovičovej. Verše v slovenčine a vo francúzštine, v preklade Jeanine Baude, Arlette Cornevinovej a Miroslavy Vallovej, interpretovali v réžii Petra Gábora štiavnické rodáčky sestry Emília a Magda Vášáryové. Napriek tomu, že Magda Vášáryová už urobila čiaru za svojou hereckou kariérou, neodmietla takúto ponuku a z pódia na nádvorí Starého zámku so svojou sestrou, prvou dámou nášho divadla, vzdala hold svojmu mestu a našej ženskej poézii. Ženské hlasy sprevádzali husle Róberta Puškára.
Poetický večer ukončili členovia francúzskeho súboru Vestiva koncertom burgundskej dvornej hudby z 15. storočia v Kostole sv. Kataríny.
Druhý festivalový deň patril zväčša poľskej poézii a dráme. Popoludňajšie stretnutie s poľskými básnikmi Krystynou Rodowskou, Antoni Pawlakom a Arturom Szlosarkom moderovala Miroslava Vallová. Moderátorka k tomuto programu prispela aj ako prekladateľka básne Nočný dialóg s cudzincom K. Rodowskej, ktorú predniesli vo francúzštine Michel de Maulne a Sabeline Amaury a vzápätí v slovenčine Antónia Miklíková a Peter Gábor. Opäť sa raz potvrdila nevďačná či nedocenená úloha prekladateľa, a to priamo od autora. Hoci preklad vznikol na naliehavú žiadosť autorky nadránom pred jeho premiérovým čítaním a autorka s ním bola spokojná, na verejnosti srdečne ďakovala interpretom, ale na prekladateľku akosi pozabudla. Žiaľ, s touto odvrátenou stranou poézie a literatúry sa stretávame dosť často. Básnik Antoni Pawlak zaujal politicky motivovanými básňami s hlbokým humánnym posolstvom a Artur Szlosarek, autor žijúci striedavo v Poľsku a Nemecku, vyjadrením pocitov svojej generácie.
Úryvky z prvej hry Tadeusza Rozewicza Svedkovia alebo Naša malá stabilizácia a z jeho básní predniesli Jean-Luc Debattice, Michel de Maulne, Tonka Miklíková a Peter Gábor vo francúzštine a v slovenčine. Pocity odcudzenosti, strata identity v spleti každodennej banality, s ktorou sa musíme vyrovnávať, zazneli aktuálne aj po štyridsiatich rokoch od jej napísania aj vďaka interpretom.
Večerné predstavenie v Rytierskej sále Starého zámku Ľudský hlas Jeana Cocteaua v podaní Zuzany Bydžovskej bolo vypredané už dva týždne pred začiatkom festivalu. Tak sa stalo, že pred vchodom do zámku sa pred jeho začiatkom vytvorila početná skupina návštevníkov, hostí festivalu, ale aj domácich či náhodných turistov, ktorým sa už lístky neušli, ale ani to ich neodradilo. Nakoniec predsa dobrá vôľa zvíťazila, našlo sa ešte zopár stoličiek a k záverečnému potlesku za vynikajúci výkon Z. Bydžovskej v monodráme v réžii Alice Nellis sa tak mohli pridať ďalšie ruky navyše.
Festivalový piatok zavŕšilo poetické stretnutie básnikov pri fujare v kaviarni Libresso. Nebolo by na tom nič zvláštne, keby tento typický slovenský nástroj držal v rukách slovenský fujarista. Tentoraz však hral na fujare Jean Fessard z hudobnej skupiny Vestiva.
Dávnu slávu Banskej Štiavnice nepripomínajú len historické dominanty, ako sú obidva zámky, budova Banskej a lesníckej akadémie či meštiacke domy na Trojičnom námestí a v kopcovitých uličkách, v ktorých postupne ožíva mestský ruch, ale aj Banské múzeum v prírode. Tam, v šachte Bartolomej, predstavili svoju tvorbu mladí básnici z Rumunska - Simona Popescu, Alexandru Matei, Sorin Ghergut, z Moldavska Irina Nechit, z Bulharska Aksinia Mihailova, Dostena Lavergne-Anguleova a z Maďarska Krisztina Toth. Mladí autori hľadajú prostredníctvom poézie nielen odpovede dotýkajúce sa vlastnej identity, ale predovšetkým kladú otázky sebe a iným.
Predstavenie slovenskej a českej poézie, ktorého hosťom bola francúzska poetka a prekladateľka našej poézie Jeanine Baude, moderovala Miroslava Vallová. Českú poéziu reprezentovala členka surrealistickej skupiny Alena Nádvorníková. Čítala svoje verše z najnovšieho francúzsko-českého výberu Anebo ne / Ou bien non v origináli a vo francúzskom preklade Petra Krála. Albert Marenčin, predstaviteľ slovenského surrealizmu, prečítal svoju báseň Jazyk a komunikácia a na záver pridal krátku báseň, ktorá vznikla práve počas tohto festivalu, inšpirovanú mestom a vzájomnými stretnutiami. Ako protipól vyvažujúci intelektuálne surrealistické verše vyznela poézia Jozefa Mihalkoviča, ale aj jeho rozprávanie o sebe, ktoré má takisto svoje poetické čaro. K rôznorodosti tohto predstavenia prispel moravský básnik Pavel Kolmačka.
Kus Paríža, atmosféru parížskych kabaretov sa podarilo preniesť do Štiavnice šansoniérovi Jean-Lucovi Debatticovi. V recitáli tucta piesní na voľnom priestranstve pred Art Café predviedol rozličné polohy ľudských nálad, pováh, túžob či sklamaní - od komickej po tragickú. Ukázal, ako na malej ploche piesne možno rozkryť veľké vášne či tragédie.
Za zlatý klinec festivalu možno bez preháňania označiť záverečné predstavenie Ja, François Villon s protagonistom Michelom de Maulnom. Hlavný iniciátor festivalu, neskrotný nadšenec poézie, veľký obdivovateľ Slovenska a najmä Banskej Štiavnice, riaditeľ Molierovho divadla v Paríži Michel de Maulne dokázal svojím výkonom na javisku, že majstrovstvu poézie vzdáva hold rovnakým majstrovstvom hereckej interpretácie. Do predstavenia bol harmonicky včlenený simultánny preklad Villonových veršov od Jána Smreka, ktorý na rovnakej profesionálnej úrovni ako hlavný predstaviteľ predniesla nitrianska herečka Adela Gáborová.
Hoci poézia aj naďalej zostáva menšinovým umením, na tri dni sa jej podarilo získať prevahu v živote mesta, ktorému sa ešte stále nepodarilo oživiť svoju slávnu minulosť, vniesť doň duch nadšenia, posolstvo humanizmu, odmietanie akýchkoľvek prejavov násilia a terorizmu. Ale to len vďaka konkrétnym jednotlivcom, ich enormnej energii, úsiliu a nadšeniu. A samozrejme, vďaka tomu, že pre svoju myšlienku našli pochopenie u inštitúcií - Ministerstva kultúry SR, Literárneho informačného centra, Francúzskeho inštitútu v Bratislave a Mickiewiczovho inštitútu v Poľsku.
