Prakontinent poézia

 

 

 

 

Ziny, ktoré si získali moju pozornosť v predchádzajúcich častiach tejto série, boli projekty outsiderov, prevažne individuálne tvorivé výstupy, ktoré autorov odplavili z domovských vôd. Na rozdiel od rozmachu hudobných rodín (lablov) či multimediálnych zoskupení (collectives), slovenskej súčasnej literatúre chýba výrazný autorský kolektív. Zborníky sú tak pomerne zriedkavou (ak opomenieme každoročné výstupy literárnych súťaží ako Básne SK/CZ či Poviedka) kategóriou vo svete nezávislých publikácií. O to sviežejšie pôsobí editorský počin Anny Luňákovej z platformy českého literárno-kultúrneho časopisu Revue Prostor, ktorá pod nenápadným titulom Pandezie združila texty vyše 70 básnikov a poetiek.

 

Básne-in-progress

Korpus, z ktorého je Pandezie zostavená, vznikol ako reakcia jednotlivých - zväčša českých, ale aj niekoľkých slovenských - autorov a autoriek na výzvu „k sepsání epigramu nebo haiku, které by jako vzpruha tematizovala současnou dlouhotrvající prekérní situaci.“ (s. 6) Pribúdajúce texty však zatlačili do úzadia nielen formálne podmienky príspevkov, ale aj ich postoj. Totiž kŕč, ktorý v nás vyvoláva priamočiara slovná hra v nadpise, pociťujú tvorcovia súčasne s čitateľmi. V pandemickom písaní sa interpretačnými kľúčmi stávajú jednotlivé obranné mechanizmy: od cynizmu cez minimalistické pozorovania až po výkriky samoty a nádeje súčasne... Po obsahu (ktorého tabuľkový formát pripomína šachovnicu) treba prechádzať prstom ako figúrkou: bez strát sa na jej koniec nedostaneme. Striedanie bielych a čiernych polí skladá konfliktný vnútorný svet pandémie pomocou jedného svojského média.

Vo svojom predhovore Luňáková stručne podčiarkuje úskalia publikácie, ktorej texty sú periodicky (i tematicky) združené. Otvára otázku archívu, jeho plastického času, ktorý sa pod vplyvom návratov do lockdownov ohýba do špirály. Len nadchádzajúca jar nám pomôže rozšifrovať tú minuloročnú. Ale platí to aj naopak. Prežije Pandezie pandemii? pýta sa pochybovačne Luňáková. Zborník dokazuje, že potreba svedectva či záznamu – odkazu pre deti pandémie 2.0 – mobilizuje tvorivé sily (i proti vlastnej vôli) a transformuje naše súkromné zážitky do textových skíc.  

 

 

Inventár (nielen) českých básnikov

Autori a autorky, zaradení/é v zborníku, neprichádzajú s programom, ale texty medzi sebou nevyhnutne komunikujú. Je to hravá rôznorodosť: Pandezie je smetiskom, burzou i staveniskom. Hlce do seba vplyvy z Dílny enviromentálního čtení (séria podujatí organizovaných platformou Psí víno), politicky angažovanej poézie, českej prírodnej lyriky či anestetického alebo zvukového experimentu. Metafyzické verše strieda denníková podrobnosť Aleša Krauera či trýznivé odpočítavanie dní v zápiskoch Ivana Motýla. Vďaka tematickej zviazanosti prestávame vystrašene balansovať na žánrových križovatkách, prelínanie poézie a prózy sa koná v závislosti od potrieb textu, nie knižnej väzby či anotácie.

Knižný trh bol pandémiou sprvu ochromený, keďže sa doň aktuálne vplyvy zapisujú o niečo pomalšie než do jeho hudobného náprotivku. Naša prispôsobivosť je však zreteľne zvieracia. Bezvýchodiskový stav v covidových vlnách dávno prerástol krátke útvary uvedené v Pandezii. V roku 2021 sa objavujú prvé básnické zbierky, ktoré sa opierajú o pandemickú skúsenosť. Patrí medzi ne Na druhý břeh (2021) Michala Maršálka,  pripravovaný Nemocný měsíc Ewalda Murrera či zbierka Milana Dežinského Šestý prst.

 

Pátos poráža iróniu

Otázku editorky, čo nám (vo vojne mlčiace) múzy šepkajú počas pandémie, pomáhajú zodpovedať aj autorské poznámky pripísané pod niektorými textami. Tajuplný minimalizmus s neštylizovanou výpoveďou statusového charakteru. Ide o autonómne rozhodnutie doplniť dojem básne o informácie zo svojho každodenného života či osobné reflexie: „V průběhu pandemie jsem se vyoutoval, zamiloval a stal se magistrem umění.“ (Richard L. Kramár,  s. 104) Ilustrácie tŕňových krov, ktorých autorkou je Tatiana-Sofiia Sorokina, vyvolávajú dojem nepriestupnosti, kým rýdzosť prežívaného smútku a osamelosti nás núti nevydeľovať básnikov a poetky mimo spoločenský kolektív. Napokon, kniha napĺňa svoj praveký cieľ a pôsobí utišujúco. Pátos poráža iróniu a úspešne bráni svoje opodstatnenie tvárou v tvár kríze.

Z medailónov (etablovaných aj „mladých“) autorov sa dá vyčítať, že meravosť poetickej produkcie je len zdanlivá. Elitný žáner, ktorým sa poézia na Slovensku v priebehu posledných dekád nesporne stala, si v Česku podmaňuje mládež z „provinčných“ (ne-pražských) oblastí. Dôkazom sú vydavateľstvá ako Bílý Vigvam (Ostrava) či nová knižná edícia Mlat (Větrné Mlýny). Aká časť obyvateľstva je presvedčená, že poézia je v dobe pandémie „narcistním gestem“? (s. 8)  Kiežby práve oná doba, spoločná štartovacia čiara, bola mostíkom medzi básňou a jej znovunájdeným čitateľom.

 

Katarína Pirháčová (2001)

Je študentkou FiF UK v Bratislave. V rokoch 2018 a 2019 sa zúčastnila literárnych workshopov Medziriadky. Venuje sa kultúrnej publicistike a súčasnej poézii. 

 

Anna Luňáková (ed.): Pandezie

Ilustrácie: Tatiana-Sofiia Sorokina

Praha: SPV revue Prostor, 2021
 

 

 

 

 

 

  • Prakontinent poézia - 0