V bratislavskom kníhkupectve Panta Rhei sa na besede zišli zástupcovia vydavateľstiev Absynt, Dajama, Ikar, Slovart a Tatran. Moderátor Dado Nagy sa ich pýtal, aký bol z ich pohľadu – z pohľadu vydavateľov – uplynulý rok, čím by sa chceli pochváliť, čo ich zaujalo z produkcie konkurenčných vydavateľstiev a na čo sa môžu čitatelia tešiť v tomto roku.
Dado Nagy si na besedu pozval Juraja Koudelu z vydavateľstva reportážnej literatúry Absynt – „skokana roka“. Vydavateľstvo totiž za krátky čas svojej existencie dokázalo preraziť na trhu a získať si veľkú skupinu skalných fanúšikov. Daniel Kollár, riaditeľ vydavateľstva Dajama, ktoré vydáva geografické a turistické publikácie o Slovensku, reprezentoval v diskusii zároveň Zväz vydavateľov a kníhkupcov Slovenska. Tatran, ktorý tohto roku oslávi 70 rokov od svojho vzniku, zastupovala jeho riaditeľka Eva Mládeková a nechýbali reprezentanti najväčších hráčov na knižnom trhu – Juraj Heger zo Slovartu a Valéria Malíková z Ikaru.
Produkcia rástla
„Uplynulý rok nebol nijako výnimočne turbulentný, na vydavateľskom či knižnom trhu sa nediali veci, ktoré by nás nemilo zaskočili. Naopak, bol to rok, v ktorom bol knižný sortiment pestrejší, vydavatelia zaznamenali viaceré čiastočné úspechy a produkcia rástla,“ povedal na úvod Daniel Kollár. Valéria Malíková svojho kolegu doplnila tým, že to bol „rok stabilizácie“.
Dado Nagy parafrázoval slová Alessandra Baricca z knihy Barbari. Ľudia vraj síce možno menej čítajú, ale knihy kupujú. Otázkou však je, aké. Pribúda teda titulov, no náklady klesajú. „Celkom určite je väčšie množstvo publikácií. Ak vychádzame z údajov Slovenskej národnej knižnice, počet udelených ISBN za rok 2015 bol rekordný, vyšlo skoro viac ako 11 000 titulov. Údaje za minulý rok zatiaľ nemáme, ale myslím si, že pokiaľ ide o náklady kníh, bude možno ešte o niečo lepší.“ A či ľudia aj viac čítali? To je otázka. Podľa výskumov za roky 2014 a 2015 takmer 40 percent dospelej populácie na Slovensku neprečíta ani jednu knihu za rok, preto podľa Kollára v tejto otázke nemôžeme byť veľmi optimisti.
Absynt šiel na istotu
Jurajovi Koudelovi z Absyntu až tak neprekáža, že ľudia nečítajú, stačí, keď si knihy kupujú. Prítomných rozosmial, no vzápätí vysvetlil, že nejde len o pragmatické hľadisko. „Ide o to, že keď si knihy kúpia aj tí, ktorí ich neprečítajú, my za to môžeme vydať viac kníh pre tých, ktorí ich čítajú. Pokojne teda kupujte, aj do knižnice.“ Absynt je na trhu krátko a na Slovensku túto značku od základov vybudovali Juraj Koudela a Filip Ostrowski z Krakowa.
Od úmyslu preraziť knihami v podobe e-bookov napokon po zrátaní nákladov a potenciálneho zisku upustili a urobili sériu kníh s veľmi zaujímavým grafickým dizajnom od Pavlíny Morháčovej, pričom svoje zámery zmenili aj v otázke nákladu. Keďže investovali vlastné peniaze, nechceli, aby viazli v skladových zásobách, no zistili, že náklad 600 kusov nestačí. Keď ho totiž rozniesli po knižniciach, na sklade mali opäť nulu. Niektoré tituly dnes už tlačia v dvoj- až trojtisícovom náklade.
Minulý rok vydali 15 titulov, no podľa Koudelu sú ich limity hlavne organizačného charakteru. Ďalší limit predstavujú, paradoxne, samotní čitatelia. Vydavateľstvu sa totiž podarilo vybudovať veľmi silnú, lojálnu skupinu čitateľov, ktorí čítajú, alebo si aspoň kupujú všetky knihy z Absyntu, ukladajú si ich na poličky a posielajú im ich fotografie – veľmi intenzívne s nimi komunikujú prostredníctvom sociálnych sietí. Keby im ročne ponúkli viac kníh, nestihli by ich prečítať. Plánujú však spustiť ďalšiu edíciu, pre knihy na pomedzí beletrie a literatúry faktu.
Viac titulov, nižší náklad
Vydavateľstvo Ikar patrí k najväčším na našom trhu, nové tituly z jeho produkcie prichádzajú na trh takou rýchlosťou, že ich človek ani nestačí sledovať. „Dá sa povedať, že u nás vychádza jedna kniha denne,“ povedala Valéria Malíková. „Minulý rok sme vydali, ale to bolo po akvizícii vydavateľstva Príroda, viac ako 400 titulov. Štandard, keď’ sme fungovali ešte len ako Ikar, bol okolo 260-280.“ Minulý rok bol pre Ikar úspešný, bol to aj rok zmien. Okrem toho, že sa vydavateľstvo rozrástlo o vydavateľskú značku Príroda, zmenili tiež sídlo, pretože do starých priestorov sa už nezmestili, čo do firmy prinieslo novú, príjemnú atmosféru.
Ikar má teraz päť vydavateľských značiek: Ikar, Príroda, Odeon – v rámci tejto značky edíciu svetovej klasiky aj súčasnej svetovej literatúry, značku YOLi – literatúru pre mladých, a tiež značku Stonožka, čo je literatúra pre deti. „Naďalej sme však vydavateľstvo pre celú rodinu, máme veľmi široký sortiment a sme pyšní na mnohé z našich produktov,“ povedala Malíková. Potvrdila tiež trend, že vychádza viac titulov a v menších nákladoch, hoci existujú výnimky. „Každý rok sa nájdu aj knihy, ktoré sa tlačia vo veľmi vysokých nákladoch. Minulý rok sme mali v portfóliu viac ako 15 kníh, ktoré sme tlačili v nákladoch nad 10 000 kusov a mnohé z nich v počte viac ako 30 000 kusov. Ale ide, samozrejme, o veľké mená, a takých titulov je ročne veľmi málo. Boli to knihy od J. K. Rowlingovej, Jozefa Banáša či Táni Keleovej-Vasilkovej.“
Na čo sú pyšní
Keďže moderátor pri pozvaní na besedu vyzval jej účastníkov, aby priniesli ukázať knihu, na ktorú sú najviac pyšní, Valéria Malíková sa popýšila Životopisom vo veršoch, ide o knihu básnických textov Ľubomíra Feldeka mapujúcich jeho život, s ilustráciami Miroslava Cipára.
Podľa Malíkovej je Ikar dlhodobo vnímaný ako komerčné vydavateľstvo. „Áno, sme komerčné vydavateľstvo, ale na druhej strane vydávame veľa kníh, o ktorých verejnosť ani netuší, alebo prehliada fakt, že ich vydáva Ikar,“ povedala. K takým patria napríklad knihy so značkou Odeon, kde v jednej edícii vychádza svetová klasika ako Čechov, Turgenev, Dostojevskij alebo Hemingway, a v druhej súčasná svetová literatúra, v rámci ktorej vyšla s obrovským úspechom napríklad kniha od Lee Harper Nezabíjajte vtáčika a na pultoch je tiež prvý diel životopisu kultového nórskeho autora Karla Ove Knausgårda. „Je dosť turbulentný a je to veľmi zaujímavé čítanie.“
Tajný život stromov a klasika
Eva Mládeková z Tatranu priniesla do Panta Rhei až dve tašky kníh, na ktoré je hrdá. Počas ich sedemdesiatročnej histórie boli najpredávanejšou knihou Prostonárodné slovenské povesti od Pavla Dobšinského, ktoré minulý rok vydali znovu, tentoraz v spolupráci s Janou Pácalovou zo Slovenskej akadémie vied – tá upravila jazyk na modernejší. Po dlhej diskusii sa titul rozhodli priniesť na trh pod zmeneným názvom, ako Prostonárodné slovenské rozprávky, pretože Štúrovci si pod povesťou predstavovali rozprávku. A opäť vyšli s tradičnými Benkovými ilustráciami, ako ich čitatelia mohli poznať ešte zo „starého Tatranu“. „Z toho množstva, čo je na trhu, sa usilujeme vyberať to najlepšie, niekedy sa nám to podarí, niekedy nie.“ Popri Dobšinskom stojí podľa Mládekovej za pozornosť Tajný život stromov od nemeckého autora Petera Wohllebena, s ktorým sa vydavateľka zoznámila na frankfurtskom veľtrhu. „Predtým napísal 16 kníh o prírode. Je to človek, ktorý je dušou ochranár, miluje prírodu, bežný svet mu nič nehovorí. Jeho kniha mala v Nemecku a v Amerike neskutočný úspech. Začal ľudskou rečou rozprávať o prírode a to sa, jednoducho, podarilo.“
Listy od Hviezdoslava
„Vždy tvrdím, že knihy, čo vydávame, sú ako naše deti a jedno je väčšie, jedno menšie, jedno sa trošku lepšie učí, jedno rýchlejšie behá. Naozaj sme hrdí skoro na všetky knihy, ktoré vydávame,“ povedal Juraj Heger zo Slovartu. Napokon však priniesol knihu Žena moja drahá. Ide o súbor korešpondencie Pavla Országha Hviezdoslava jeho manželke Ilone, ktorý zostavila Jana Juráňová. „Priniesol som ju preto, že je taká prekvapivá a prináša do dnešných čias ducha, ktorý nám chýba. Ľudia si prestali pekne písať, e-maily už nie sú to isté, čo listy, statusy už vôbec nie, a ja som veľkým presvedčeným propagátorom toho, že ľudia by sa mali vrátiť k písaniu listov. Kniha je graficky veľmi pekná, vytvorilo ju štúdio Pergamen v Trnave, s ktorými sme urobili už viacero kníh, vrátane kníh Júliusa Satinského – Expedície 1973 – 1982 a Listy Oľge, a naposledy Piesnenie. Tlačiareň v Českom Těšíně kvôli nám vymyslela vrúbkovanú dosku urobenú laserom, pretože Pavol Országh Hviezdoslav si nechal vyrobiť presne v tomto tvare korešpondenčné lístky.“
Knihy, ktoré dostali druhú šancu
Sú aj knihy, ktoré sú skvelé a zapadnú neprávom, vydavatelia však o nich veľmi rozprávať nechcú. „Ťažko sa hovorí o tom, čo nefunguje, lebo už len keby to človek vyslovil, trošku takúto knihu posúva do pozície neúspechu. Inak to poviem: Minulý rok sme slávili 25 rokov a som veľmi pyšný na všetkých svojich kolegov. Vymysleli sme si, že najlepšia oslava bude vydať reedície 25 kníh, čo vyšli počas našej histórie. Kolegovia s tým mali strašnú prácu, ale myslím si, že sa to oplatilo. Vydali sme knižky, ktoré ľudia už nečakali, pričom niektoré z nich neboli až také úspešné, no my si myslíme, že sú veľmi dobré. Teším sa, že sme ich priniesli späť na trh, či už je to Moskva – Petušky od Venedikta Jerofejeva alebo kniha od Giny B. Nahai. Sú tam naozaj nádherné publikácie a zažili nový štart. Prekvapilo ma, že z tých 25 titulov na prvom mieste v predávanosti – alebo to možno nie je prekvapenie – je Stopárov sprievodca galaxiou od Douglasa Adamsa, kompletné vydanie. Na druhom mieste sú Stručné dejiny sveta pre mladých čitateľov od Ernsta H. Gombricha, čo je knižka, ktorú by som možno na druhé miesto netipoval. A tretia je Alica v krajine zázrakov s ilustráciami Dušana Kállaya, a to je tiež super správa, že ľudia si ju kupujú a že naďalej rezonuje.“
Pri Alexijevič mali šťastnú ruku
„Vydali sme dohromady 22 kníh, takže ku každej máme špecifický vzťah, lebo sa jej venujeme dlhšie, máme ju úplne do detailu obchytanú. Preto som sa nevedel rozhodnúť,“ povedal Juraj Koudela, čo Juraj Heger komentoval slovami: „To sú tie Sophiine voľby.“ Koudela sa napokon rozhodol pre dve knihy. Jednou bola podľa neho veľmi nenápadná kniha, po ktorej čitatelia nemajú tendenciu hneď siahnuť, hoci odozva od tých, čo ju čítali, je možno na rovnakej úrovni, ako pri ich úspešnom autorovi Ryszardovi Kapuścińskom. „Je to Papuša od Angeliky Kuzniak, kniha o rómskej poetke. Každý, kto si ju prečíta, má z nej veľmi silný zážitok.“ Najväčším prekvapením bola však pre začínajúce vydavateľstvo iná autorka. „Mali sme obrovské šťastie – to sa asi vydavateľom často nestáva, že hneď prvý rok, ako sú na trhu, získajú autorské práva na autora, ktorý v ten istý rok dostane Nobelovu cenu. A ešte väčším prekvapením bol Martin Pollack. Vedeli sme, že už dlhšie existuje český preklad jeho knihy Americký cisár. Ale boli sme presvedčení, že je taká silná a autor je natoľko významný – z nášho pohľadu vydavateľov reportážnej literatúry – že sme sa rozhodli vydať tento titul v slovenčine, len ako povinnú jazdu. Neočakávali sme až taký veľký úspech.“ Kniha o emigrácii zo Slovenska na konci 19. storočia sa stala napokon najpredávanejším titulom vydavateľstva.
Dobšinský čaká na svoju príležitosť
Dajama sa venuje celkom iným knihám, než aké vydávajú kolegovia Daniela Kollára. Trošku im závidí a trošku ich ľutuje. „My sme naozaj celkom špecifické, rodinné vydavateľstvo, venujeme sa len Slovensku, len pôvodným knihám, nemáme žiadnu prekladovú literatúru. V podstate sa iba hráme, vydávanie kníh je pre nás vlastne veľmi zaujímavou hrou. Keď vydáme publikáciu o najkrajších stromoch Slovenska, v prvom rade si tým urobím veľmi dobre ja, možno aj moji blízki sú radi a sme vďační každému, kto si knihu kúpi. Ale keby si ju aj nikto nekúpil, nič sa nedeje, lebo je to pekné. Ekonomika v mnohých prípadoch zďaleka nie je rozhodujúca. To isté platí aj o knihe – ktorá nie je žiadnym bestsellerom, vyšla v októbri – a je to knižka Tomáša Hulíka, popredného slovenského fotografa, režiséra a dokumentaristu. Zdokumentoval Slovensko svojimi očami, ja som k fotkám pridal len zopár textov. Kniha nevyšla vôbec vo vysokom náklade, ale urobili sme si ňou skrátka dobre. Ťažko sa dá povedať, ktorá knižka je neúspešná, máme možno dve také, ktoré – keby sme to merali len ekonomikou, mohli by sme ich takto označiť. Ide o knihu Pavel Dobšinský: život s rozprávkou. Je to veľmi fundovaný životopis či Dobšinského životný príbeh, spracovaný pánom Ondrejom Sliackym. Ale je tam aj veľa fikcie – o tom, ako to asi mohlo byť v tých a v tých okamihoch, keď Pavel Dobšinský zažíval to či onô. Tá knižka sa málo predáva, ale mám z nej veľkú radosť.“ Podobný osud stihol aj moderného sprievodcu Bratislavou od Juraja Kucharíka, ktorý vyšiel v novembri. „Ale to si viem vysvetliť tým, že sme ho nemali vydať pred koncom roka, lebo takéto knižky sa vydávajú na jar, pred letnou sezónou. Preto si myslím, že ju všetko v najbližších mesiacoch ešte len čaká. Lebo, skromne si myslím, že taký sprievodca Bratislavou ešte nevyšiel.“
Fenomenálny úspech Mengeleho dievčaťa
Podľa Valérie Malíkovej sa vydavatelia na Slovensku usilujú kopírovať svetové trendy, ale nie vždy to funguje jedna k jednej. Mnohé knihy, ktoré sú vo svete trendom, potrebujú u nás aj dva-tri roky, kým sa uchytia, čo bol aj prípad populárneho autora severských detektívok Jo Nesbøa. V Ikare vkladali minulý rok veľké nádeje do knihy, ktorá spája erotiku a umenie a život istej vrstvy spoločnosti v Anglicku. Vo svete bola bestsellerom, no u nás sa ním nestala a Malíková sa nebála prezradiť jej názov, aj s rizikom, že dá knihe nálepku neúspešnej. „Kniha sa volá Maestra. Dúfajme, že jej čas ešte len príde.“
Vydavateľstvo Ikar zažilo minulý rok príjemné prekvapenia, takým bola napríklad kniha Mengeleho dievča od reportrérky Veroniky Homolovej Tóthovej, ktorá spracovala príbeh Violy Stern Fischerovej. Hoci išlo o prvotinu a kniha vyšla po množstve iných s tematikou holokaustu k výročiu ukončenia druhej svetovej vojny, má veľký úspech. „Mám pocit, že sa začína viac dariť knihám, ktoré sa venujú vážnejším témam,“ povedala Malíková.
Na predaj a pre radosť
V Ikare už vedia, do čoho idú tento rok, edičný plán majú viac-menej postavený, hoci v priebehu roka doňho ešte určite pribudnú nové trendové veci. Čitateľov však chcú potešiť svojimi osvedčenými autormi – Táňou Keleovou-Vasilkovou, Jozefom Banášom, Jozefom Karikom a ďalšími. „Pevne verím, že aj Veronika Homolová Tóthová napíše novú knihu, no neviem, či tento rok. Zo zahraničných titulov už v marci prinesieme na trh novú knihu Jo Nesbøa s názvom Smäd a čitatelia budú iste veľmi radi, pretože Harry Hole sa vracia na scénu. Čakáme nového Dana Browna, aj knihu od J. K. Rowlingovej.“
Chystajú tiež novinky vo svojich osvedčených edíciách, v edícii Zlatým písmom knihu pre deti od Vincenta Šikulu, preklad zbierky poézie Anjeli a démoni od Johna Donna, renesančného básnika a súčasníka Williama Shakespeara.
Kým podľa Malíkovej je nájdenie toho správneho titulu lotériou, Eva Mládeková odcitovala svojho syna Matúša, ktorý pôsobí vo vydavateľstve Tatran spolu s ňou: „Každá kniha je ako bankový úver. Nikdy nevieš, či sa ti vráti.“ Vydarili sa im napríklad tituly Kontraktor od Petra Kijabu alebo prvotina mladej Terézie Šimovej Smiešna osobná dráma. „Neskutočné, ako tá kniha ide. Predáva sa lepšie ako osvedčený Ondrej Štefánik. Čiže, je veľmi ťažké to odhadnúť. Preto hovorím, že z 20 predajných kníh si môžete urobiť tri radostné.“ Tanu Frenchovú považuje Mládeková za jednu z najlepších autoriek, ktorá v Čechách „ide“, no na Slovensku „je to zúfalstvo“. „Poviete si, anglická detektívka, má všetko, čo má detektívka mať. To je presne to, o čom som hovorila – úver, ktorý sme dali, a nevrátil sa nám.“
Juraj Heger s Evou Mládekovou súhlasí. „Neviem, či v tomto pomere, ale nepochybne súhlasím s tým, že človek si má robiť radosť. U nás dodržiavame túto zásadu. Sú aj knihy, pri vydávaní ktorých nepočítame na centy. Paradoxne, mne to veľmi pomohlo už kedysi dávno, keď som si myslel, že musíme vydávať aj niečo, čo sa fakt predáva, aby sme tú beštiu nakŕmili, aby sa to koleso točilo ďalej. A veľmi rýchlo som pochopil, že nemám na bestsellery nos. Teda nefungovalo také niečo, že: nepáči sa mi to, ale bude sa to dobre predávať. Takže sme s tým rýchlo skončili a hovorím si: lepšia je kniha, ktorá sa mi páči a nepredáva sa, než keď sa nepredáva niečo, čo sa mi ešte aj nepáči.“
Eva Mládeková sa netají tým, že úspech titulu nevedia nikdy dopredu odhadnúť, spokojná je však s knihou Carla Rovelliho Sedem krátkych prednášok o fyzike, ktorej sa len v Taliansku predalo okolo 350 000 výtlačkov. „Rovelli prednáša na najprestížnejších univerzitách a oslovil ho jeden literárny časopis, aby prístupným spôsobom napísal článok o fyzike. A on skutočne napísal o Einsteinovej teórii relativity a malo to úspech. Teraz začal písať o čase.“ Od Petera Wohllebena, ktorý sa Tatranu osvedčil, pripravujú ďalšiu knihu, s názvom Citový život zvierat.
K sedemdesiatemu výročiu vydavateľstva by malo vyjsť niečo špeciálne. „Rozhodujeme sa medzi piatimi vecami. Rozmýšľam urobiť Boccacciov Dekameron v novom preklade. Viem, že klasika na Slovensku veľmi nejde, ale dôležité je osloviť mladého prekladateľa, asi tak do 30 rokov.“ Práve pri Rovellim sa podľa Mládekovej veľmi vydaril preklad Petra Bilého. Jedným z tipov boli aj Canterburské poviedky, ktoré ešte nikdy nevyšli. „Ale tam je strašne veľa poézie, ešte uvidím.“
Vydavateľstvo Absynt tento rok prinieslo na trh Kolymské denníky. „Napísal ich Jacek Hugo-Bader a je to reportáž formou denníkov z cesty z Magadanu do Jakutska, v podstate stopom. Autor, renomovaný poľský reportér z Gazety Wyborczej, sa špecializuje na Rusko. Má na konte už množstvo kníh, napríklad knihu Biela horúčka o probléme alkoholizmu na Sibíri. Ale precestujeme asi celý svet, vydáme tiež titul kenského autora Binyavanga Wainaina Raz o tomto mieste napíšem, vyjde v edícii 100 %. A chystáme jednu alebo dve knihy od nášho osvedčeného Ryszarda Kapuścińského, od Svetlany Alexijevič zas Černobyľskú modlitbu, a vyjde aj text o Turecku. Máme pripravenú reportáž o ľuďoch žijúcich na okraji spoločnosti a ešte knihu čínskeho autora.“
Osvedčené mená
Slovart aj tento rok staví na svojich overených autorov, ktorých má však menší počet. „Takže sme radi, že niektorí z nich, napríklad Dominik Dán, napíšu väčšinou dve knihy za rok, aby sa to vyrovnalo. Pavel Vilikovský bude mať už veľmi skoro novú knižku, teraz vyšla Veronica Roth. Druhého mája vychádza ďalší titul autorky Dievčaťa vo vlaku Pauly Hawkinsovej, ktorá potom v preklade bude aj u nás. Ak všetko dobre dopadne, na jeseň sa objaví tiež nový Satinský – vyrábal totiž noviny v dvoch exemplároch, ktoré posielal príbuzným do zahraničia, hovorilo sa im gundžovníky. To bude naozaj pekné,“ prezradil niečo o pripravovaných novinkách Juraj Heger.
A nedalo mu nepochváliť sa ešte knižkou pre deti Mapy, ktorá vyšla pred Vianocami. „Sám som na jej úspech zvedavý. Je preložená z poľštiny, manželia Alexandra Mizielinska a Daniel Mizielinski naozaj nádherne nakreslili mapy pre deti. Obaja sú typografi, čiže všetko majú vyšperkované. Je to asi najúspešnejšia kniha z východnej a strednej Európy v histórii, pokiaľ ide o preklad, vo svete sa jej predalo asi dva a pol milióna kusov. To je možno viac ako Lenina a ostatných ,bestselleristov‘. A je úžasné, že z krajín, odkiaľ sa bežne knižky neprekladali, už tiež prichádzajú knihy, ktoré sú nielen krásne, ale sa aj predávajú.“ Juraj Heger upozornil na to, že vo svete mimoriadne vzrástla popularita audiokníh. Sám inšpiroval k ich počúvaniu viacerých taxikárov, ktorí si takto už namiesto hudby púšťajú napríklad Dominika Dána. Svojim deťom zase v aute cestou na dovolenku púšťajú s manželkou Saturnina. „Boli päť hodín schopné počúvať knižku. To je úžasné!“
Chválili aj konkurenciu
„Musím sklamať všetkých čitateľov,“ zažartoval v debate o chystaných novinkách Daniel Kollár. „Nesledujeme žiadne svetové trendy, takže nič z tohto nevydáme. Žiadnu motivačnú literatúru, ani krimi, hoci život na Slovensku je jedna veľká detektívka. Budeme ďalej objavovať a chodiť od hradu k hradu a od stromu k stromu. Budeme sa naďalej bicyklovať, vydáme niekoľko knižiek s touto problematikou. A blíži sa výročie vzniku prvej československej republiky, chystáme špeciálnu veľkú knihu o tomto období.“
Absynt, naopak, chce trend detektívok podporiť, ale znovu reportážnou formou. Mala by u nich vyjsť kniha Laserman. „Čiže muž s laserom. Je to kniha novinára o vrahovi, ktorý zabíjal imigrantov vo Švédsku. Takže vydáme detektívku, ktorá je bez fikcie,“ povedal Koudela.
Vydavatelia si potom pochválili knižky navzájom. Danielovi Kollárovi sa páčil Životopis vo veršoch z Ikaru a ako geograf ocenil Mapy zo Slovartu. Evu Mládekovú oslovila tiež kniha zo Slovartu, Konvália Denisy Fulmekovej. „Mám korene na Orave a pre nás bol Rudolf Dilong boh, nedotknuteľný, nepredstaviteľný boh. Konváliu považujem za skvelú knihu. A potom niektoré veci z Vydavateľstva Premedia.“
Juraj Heger vyzdvihol Šum času od Juliana Barnesa, Šostakovičov životopis, ktorý vydalo Artforum a ktorý by bol mal rád vo svojom portfóliu, ale, žiaľ, zareagovali neskoro. Podobne sa vyjadrila o Geniálnej priateľke od Eleny Ferrante Eva Mládeková. Tento titul vyšiel vo vydavateľstve Ani Ostrihoňovej Inaque, nadviazal naň ďalší od Eleny Ferrante Príbeh nového priezviska a čoskoro bude na trhu tretí diel neapolskej ságy pod názvom Tí, čo odchádzajú – tí, čo zostávajú. Knihy tejto talianskej autorky vychválil aj Juraj Heger. „Od svojej manželky môžem odkázať, že závidí tomu, kto ich bude čítať ešte len prvýkrát.“
Jurajovi Koudelovi sa páčila kniha Naničhodný poet od Lyrika, ktorá vyšla v Občianskom združení Diverzita, tiež Šum času, a vôbec knihy z Artfora, a rovnako aj kniha fotografií Andreja Bána Na juh od raja (Vydavateľstvo Slovart).
Valéria Malíková kolegov prekvapila. Nevybrala si žiadnu knižku od nich, lebo všetkých ich obdivuje a ich knihy považuje za nádherné. No spomenula oddychovku z vydavateľstva Noxi od Toma Michella – Môj priateľ tučniak. „Je to vyslovene oddychové čítanie o tučniakovi, ktorý sa stane maskotom basketbalového tímu. Absurdná knižka, veľmi vtipná. A keďže sa blížim k penzijnému veku, tak som si kúpila – nič pre dôchodcov! – ale knihu o tom, ako podnikať s názvom s názvom Support od Michala Trubana z Vydavateľstva Premedia.“
Odsúdení na spoluprácu
Vydavatelia vraj veľmi nemajú čas čítať knihy iných vydavateľov, lebo musia denne prelúskať množstvo rukopisov. Eva Mládeková si však v Panta Rhei zvykne pri káve prelistovať štyri-päť kníh, aby vedela, čo robí konkurencia. „Rozmýšľam nad tým, že sme tu všetci akoby konkurenti. Ale to hovorím len v úvodzovkách,“ povedal Daniel Kollár, „lebo my , čo sme v združení vydavateľov, sme na jednej lodi. Pre mňa je veľmi príjemná alebo pekná vlastnosť človeka prajnosť. A keď si budeme všetci navzájom viac priať a dokážeme sa tešiť aj z úspechov druhého, tak sme na najlepšej ceste k tomu, aby sa nám samým lepšie darilo. Mám pocit, že v poslednom období na to mnohí prichádzajú, a preto vidím tiež zmysel v našom združení. Sme tu odsúdení na spoluprácu.“
Iris Kopcsayová
