Sluchaj

Začiatkom septembra zomrel Jacek Bukowski (18. 2. 1945 – 1. 9. 2020), poľský básnik, autor textov populárnych piesní, priateľ a prekladateľ súčasnej slovenskej literatúry, o. i. próz Ballu, V. Pankovčína, D. Kapitáňovej, básní E. J. Grocha, I. Koleniča, P. Macsovszkého či K. Chmela.

Za Jacekom Bukowskim

„Sluchaj, Balla!“ ozvalo sa v slúchadle raz ráno niekedy okolo roku 2006.

Volal absolútne cudzí pán a oznámil, že začína prekladať moje poviedky, takže o týždeň pricestuje a bude u mňa pár dní bývať. Aby vraj tie texty lepšie pochopil. Bol som v šoku, ale potešilo ma, že jazyku neznámeho volajúceho rozumiem, aj keď som sa čudoval, odkiaľ viem po poľsky.

Ukázalo sa, že ten jazyk bola Jackova slovenčina.

Vysvetlil mi, že on ráno po slovensky nevie, preto prekladá len večer a v noci. Ráno nevie veľmi ani po poľsky, prebúdza sa priebežne pri káve a až postupne začína myslieť a komunikovať.

Jacek Bukowski, starší, entuziazmom sršiaci a ako neskôr vysvitlo, vždy ležérne a vkusne oblečený milovník pestrofarebných ponožiek, topánok, úzkych džínsov a ledabolo zakasaných košieľ a tričiek, bol úspešný textár populárnych piesní, básnik, publicista, prekladateľ z bulharčiny a neskôr aj slovenčiny, fanúšik vážnej hudby, kvalitnej literatúry a ešte kvalitnejšej whisky. V ostatných rokoch však bol najmä neúnavným propagátorom slovenskej literatúry v Poľsku; pre vydávanie slovenských autorov robil maximum, prípadné neúspechy na tomto poli rozhorčene komentoval najobľúbenejšou poľskou nadávkou a nikdy sa nevzdával.  

 „Sluchaj, Balla!“ Tak sa často začínal prúd vášnivého vysvetľovania, ba priam kázania na rôzne témy, vždy pri poháriku whisky a cigarete. Postupne som sa dozvedel, prečo si už nemám kupovať knižky, lebo na jeden život ich stačí tak dvadsať a v ďalších sa len opakuje, čo bolo v tých predošlých, prečo mám počúvať Gustava Mahlera, ale ani od neho nie všetko, prečo nemám piť pivo ale destiláty, prečo a ako po mne musí opravovať a prepracúvať moje texty a až potom ich prekladať, prečo mi priniesol obraz od psychicky chorého poľského maliara a ako sa ho najprv nevedel sám vzdať, a tak mi ho vlastne nepriniesol, lebo ten obraz, ktorý mi priniesol, je iný obraz od toho istého maliara, ten prvý si jednoducho radšej nechal, a prečo treba hrať blues a aké sú jeho pravidlá a princípy – pri tejto téme sa postavil a dokresľoval ju tanečnými krokmi medzi stoličkami, stolíkom a akváriom v jeho varšavskom minibyte, a mňa ohúrila tá rozpohybovaná, chudučká postava svižného sedemdesiatnika s beckettovsky úzkou tvárou a chlapčensky strapatou sivou šticou, ale ohúrila ma vlastne iba rovnako ako mnoho, mnoho iných vecí v súvislosti s týmto nezabudnuteľným úžasným človekom.

Áno, v tom byte bolo akvárium. Raz sa k nemu postavil a ukázal na korytnačku, ktorá sa korytnačím tempom prechádzala po dne.

„Sluchaj, Balla!“ začal a informoval ma, že korytnačka na neho hľadí ako na Boha, lebo to on jej stvoril sklený svet a občas sa pred ňou zjavuje, aj keď nie v horiacom kríku, ale v dyme cigariet, lenže nám, ukázal na mňa a na seba, nám sa nikdy nikto v ohni ani dyme nezjavil, tak si nerobme ilúzie! 

Nerobili sme si ich.                    

A teraz Jacka Bukowského zrazu niet.

Vždy racionálne a bez sentimentu prijímal fakt, že keď je niekto raz už preč, tak nie je nikde, ani hore, ani dolu, a ak hej, tak jedine v pamäti tých, ktorí ho poznali.

Čo sa týka pamäti, mal určite pravdu.

V mojej ostane, kým ostane tá pamäť.

Ale aj tak hovorím, sluchaj, Jacek, vďaka za všetko, je mi čudne z toho náhleho prázdna, a predsa len dúfam, že ma kdesi počuješ.  

Foto: Balla