Vyhľadávanie
Český spisovateľ Michal Viewegh si roky budoval imidž hedonistu, suverénne popisujúceho životný štýl muža, ktorý má peniaze a rád ich aj utráca. Predpoklad, že sa jeho tvorba bude naďalej niesť v znamení zručne napísaných próz a mierne pikantných denníkov, bol nanajvýš pravdepodobný. No Vieweghov život sa po urgentnej operácii srdca, pri ktorej nik nevedel zaručiť, či ju vôbec prežije, náhle zmenil. Čítala som s ním v českej tlači obsiahle interview, ktoré poskytol relatívne krátko po tejto udalosti, a uvedomila som si, že je stále príjemne otvorený, ale stratil niekdajšiu suverénnosť. Nad rozhovorom totiž visela jediná otázka – či sa vráti k písaniu, a na tú vtedy odpovedať nevedel.
Mohlo by sa zdať, že jeho najnovšia kniha Můj život po životě (Druhé město 2013) je rukolapnou odpoveďou, ale obávam sa, že ani v tejto forme nie je tá odpoveď jednoznačná. Viewegh nezastiera, že jeho kniha je „litániami“, a potvrdzuje to na každej strane. Podľa vlastných slov je teraz „úzkostný“, „znechutený“, „depresívny“. Keď bilancuje svoj bežný deň, konštatuje: „zoufal jsem si, obviňoval se, vyčítal si, stresoval se, trochu jsem spal, pak jsem se zase trápil, žárlil jsem, mučil se, zuřil a nakonec i plakal.“
Človek Viewegh sa zmieruje s novou situáciou ťažko, občas stráca nádej. Jeho próza nie je po literárnej stránke nijako výnimočná, čo je však pochopiteľné. Ide o autentický denník rekonvalescenta, navyše veľmi známeho, niekdajšieho pôžitkára, ktorého život bavil. No už to nie je čítanie o večierkoch, víne a krásnych ženách popretkávané sarkastickými bonmotmi o starnutí. Autorovo starnutie sa totiž začalo inak a najmä oveľa skôr, než sa nazdal. Som však presvedčená, že spisovateľovi nijaký vek nemusí byť prekážkou. A verím, že Michal Viewegh to potvrdí ďalšou knihou.
