Každý, kto pozná piesne Bulata Okudžavu, si určite pamätá miesto, atmosféru, ľudí či emócie, keď počul tú svoju najobľúbenejšiu. Potvrdilo sa mi to aj po prečítaní výberu z Okudžavovej poézie nazvanom Ešte jedna romanca (Petrus 2013). Hneď v úvode knihy je totiž spomienka básnika a prekladateľa Jána Štrassera na jeho prvé, vtedy ešte študentské stretnutie s Okudžavovou piesňou, kvôli ktorej takmer zmeškal vlak. A tiež priznáva, že hoci onen študent bude neskôr „prekladať ruskú poéziu i prózu, Bulata Okudžavu bude ostýchavo obchádzať“. Po vyše štyroch desiatkach rokov našťastie Ján Štrasser zahodil ostych a predkladá čitateľom prebásnený prierez tvorbou ruského majstra poézie, prózy i piesne. Kniha je dvojjazyčná, všetky preložené básne tu možno nájsť aj v origináli, a je k nej priložené cédečko s piesňami. Publikáciu dopĺňajú aj dva texty zaradené na záver − prvý je osobnou spomienkou brnianskeho režiséra, spisovateľa a hudobníka Jiřího Vondráka, ktorému sa podarilo zorganizovať Okudžavovi v Brne koncert, druhým je biografická poznámka literáta Valerija Kupku. Som presvedčená, že tí, čo majú jeho piesne a spomienky s nimi spojené stále v živej pamäti, budú priam dojatí. Veď aj ja som si odrazu vybavila ticho praskajúcu ihlu starého gramofónu, z ktorého sme ako mladí počúvali ten hlboký, no nevtieravý hlas. Takisto mám medzi jeho pesničkami tú „svoju“, ba dokonca si viem vybaviť, ako mi manžel telefonoval z Ruska celý natešený, že sa mu podarilo navštíviť Okudžavu na jeho dači v Peredelkine a urobiť s ním rozhovor. „Verše by sa nemali vysvetľovať. Je v nich čosi neuchopiteľné, niečo, čo stojí nad slovami, dá sa to len cítiť,“ povedal vtedy v rozhovore pre denník Smena Okudžava. Bolo to v roku 1990 a jeho príbeh sa už, žiaľ, pomaly skláňal k svojmu koncu...
