Vyhľadávanie
Krajské múzeum v Prešove v deň 51. výročia vstupu okupačných vojsk Varšavskej zmluvy do Prešova si pripomenulo tieto dramatické chvíle prezentáciou knihy Ľudovíta Petraška Zmarené nádeje. 21. august 1968 v Prešove (Vydavateľstvo Prešovskej univerzity, Prešov, 2018). Svoje rozprávanie začal prozaik, prekladateľ, literárny kritik Ľudovít Petraško spomienkou na svoj prvý kontakt s okupáciou v auguste 1968: „Ruch na našej ulici, ktorú už len stará mama volala furmanec, neutíchal ani vo dne, okná vpredu sa dali otvoriť až večer alebo na konci týždňa. Nákladniaky mierili do všetkých tých podnikov a skladov, čo za pár rokov vyhúkli zo zeme, tam, kde sa iba krátko predtým rozprestierali polia. Zväčša sa však iba prehnali ďalej, smerom k poľskej či sovietskej hranici.
Na premávku sme si zvykli, nie však na to, že by vôbec nemala utíchnuť. Ani spať sa nedalo tej sparnej augustovej noci, keď sa už chýlilo ku koncu rušné leto, zato prázdniny ešte nie. Namrzený som okolo jednej povytiahol roletu a zízal som do tmy. Okolo nás sa valila kolóna nákladniakov, zrejme
vojenských, vôbec sa toho leta ustavične konali akési cvičenia. Aj Rusi prišli, no po skončení akosi sa im stade nechcelo. Keď potom, akurát ktorúsi nedeľu v júli jednako tiahli cez furmanec na východ, radostne sme im mávali a jednoznačnými posunkami sme ich posielali domov.
Trochu nazlostený som sa vrátil do postele, podarilo sa mi zaspať, popri tom som však aj vnímal neustávajúcu premávku vonku. Ba akoby zosilnela, stále znovu mi pretrhávala spánok. Keď som znovu vyzrel von, už sa brieždilo, natoľko, že som mohol na nádrži jedného tanku prečítať azbukou: Ogneopasno, nebezpečenstvo ohňa. V tej chvíli ma ospalosť prešla, nebolo už treba nič vysvetľovať. Rusi, ktorých odchodu sme sa tak potešili pár dní predtým, sa vrátili, tentoraz aby nás obsadili.“
Neskôr autor prešiel od osobných spomienok k celkovej situácii v meste Prešov. V knihe sa strohé údaje striedajú so zážitkami konkrétnych ľudí, ktorí zažili túto tragédiu, čím publikácia približuje atmosféru týchto dní. V kapitole Krv na dlažbe nás autor zavedie aj do susedných Košíc, kde bola situácia oveľa vyhrotenejšia, priniesla aj ľudské obete („Sedem mŕtvych a sedemdesiatjeden zranených v Košiciach aj uvádza Ústav pamäti národa, v skutočnosti však boli čísla vyššie. Podľa zápisu zo sekretariátu predsedu a rady KNV napočítali prvý deň do šiestej večer deväťdesiatdva zranených, z nich štyridsiatich dvoch hospitalizovali, piati utrpeli ťažké zranenia s trvalými následkami“).
Ako o týchto udalostiach písala miestna tlač, prináša kapitola V zrkadle miestnej tlače. A prišiel čas tzv. normalizácie. Dostalo sa najmä tým, ktorí neprijali vstup vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa ako akt internacionálnej pomoci a k tomu ešte aj verejne prezentovali svoju pozíciu. Dochádza nielen k zmareniu nádejí, ale lámali sa ľudské osudy. Publikácia je doplnená autentickými fotografiami prešovského fotografa-amatéra Petra Lišku.
Je dobre, že sa aj touto publikáciou zafixovali udalosti z augusta 1968, lebo čas plynie a spomienky blednú.
Foto 1: Na zábere (zľava) autor publikácie Ľudovít Petraško a Peter Liška, autor autentických fotografií z augusta 1968 v Prešove.
Foto 2: Spontánny protest. Foto: Peter Liška.
