Vyhľadávanie
Nicol Hochholczerová: Táto izba sa nedá zjesť
Bratislava: KK Bagala, 2021
Nicol Hochholczerová je napriek jej mladému veku skúsenou autorkou, ktorá získala za svoje sugestívne poviedky ocenenia na viacerých literárnych súťažiach. Debutuje novelou Táto izba sa nedá zjesť vo vydavateľstve KK Bagala, ktorú prečítate za jeden večer. Doznievať vo vás však bude omnoho dlhšie.
Príbeh mladej hrdinky Terezy pôsobí ako autobiografická spoveď, ktorá je vyrozprávaná v krátkych momentoch, niekedy iba zábleskoch z jej života. Autorkin talent zachytiť v každodennosti zlomové situácie je výnimočný.
Cez zdanlivé banality opíše vzťah k vlastnému telu: „Prekresľujem jej svaly a myslím pritom na moju mamu, ktorá vôbec nevyzerá ako žena zo strany štyridsaťdva, moja mama má vždy opálenú pokožku, blond vlasy a štíhly pás a tenké nohy a nosí červené šaty a mne všetci hovoria ty si celý otec!“ (s. 18), komplikovaný vzťah s rodičmi: „Prišla som pekne domov a mama na mňa zízala a povedala ako ti už zase vyzerajú nohy, by si sa mohla trošku krotiť s tým jedením. (s. 41)“, ale najmä vzťah s Ivanom. Ivan nie je žiadny Terezin rovesník, detská prvá láska, ale päťdesiatnik, jej učiteľ. Z nenápadných číslic na vrchu strán sa dozvedáme, že Tereza má na začiatku patologického vzťahu iba dvanásť rokov.
Keď sa beznádej ztupňuje
Čitateľ následne sleduje šesť rokov ukážkového groomingu zo strany Ivana a postupného dospievania a sebauvedomovania Terezy. Chorobný vzťah začína prvým stretnutím na krúžku kreslenia, kde sa Ivan smeje na Tereziných vulgarizmoch a ona je polichotená, pokračuje cez naoko nevinné potykajme si (s. 21), a prechádza až do sexuálnej roviny a milostného pomeru.
Autorka opisuje sexuálne a emocionálne zneužívanie bez zbytočného moralizovania, cez častokrát naivné prehovory detskej postavy („preto ma už potom netrápilo, že som povedala slovo kurva, aj keď by ma to nemalo trápiť vôbec, lebo počúvam metal, nosím tričká s kostrami a na nohaviciach reťaz“ s. 17), ktorá zúfalo chce byť dospelou, krásnou a prijímanou. V čitateľovi tak umocňuje pocity znechutenia, hnevu až beznádeje, ktorým stranu po strane musí čeliť.
Beznádej sa zhoršuje, keď sa vzťah stáva verejným tajomstvom, o Ivanovi vedia okrem kamarátky Silvie aj Terezini rodičia („otec by mu určite rozmlátil hubu, ale namiesto toho mi proste povedal, že serie na to, že si aj tak urobím podľa seba“ s. 117), ktorí nič neurobia, vzťah nezakážu, nenahlásia. Vyvoláva to otázky, ako by sme sa zachovali my, keby išlo o našu dcéru, sestru, kamošku, a či je naozaj také jednoznačné, že by sme bez váhania konali.
Koniec uprostred príbehu
Hochholczerovej debut však končí akoby uprostred príbehu. Ivana opäť premôžu falošné výčitky, Terezine pochybnosti o samej sebe napriek úradnej dospelosti nemiznú, je stále dieťaťom. Zisťujeme, že sa zo vzťahu nevymaní, ale čaká na milujemťamilujemťamilujemťa (s. 151) od plešivejúceho prestarnutého muža. V knihe sa nedočkáme konfrontácie s rodičmi, s Ivanom ani postavy samej so sebou. Spolu s Terezou sa vrátime opäť na začiatok, trochu starší, trochu poučenejší, no stále rovnako neistí.
Z knihy Táto izba sa nedá zjesť budete neurotickí ako Tereza, ktorá požiera omietku, pretože sa nedočkáte katarzie ani zadosťučinenia. Napriek slabšiemu záveru sa jedná o zručne napísaný odvážny debut, ktorý sa nebojí otvárať veľmi intímne témy.
Katarína Vargová (1992)
Vyštudovala Ateliér scenáristiky na VŠMU v Bratislave. Vedie literárnu platformu Medziriadky a debutovala zbierkou poviedok s názvom Šura. V súčasnosti pracuje ako dramaturgička v RTVS.
Zdroj foto Nicol Hochholczerovej je: Medziriadky
