Vyhľadávanie
„Môj“ básnik je Ján Stacho, moja predstava poézie sa odvíjala práve od Stachovej poézie, čo je veľmi zvláštne, pretože práve tento básnik bol asi najčastejšie spájaný s pojmom nezrozumiteľnosť poézie. K jeho poézii som sa dostala na strednej škole, keď som mala 17 rokov – k básni Slučka nad zemou zo zbierky Dvojramenné čisté telo, ale neskôr som sa cez neho učila, že nie je dôležité, aby sme v básni hneď všetko pochopili, možno je pekné čítať tú báseň cez nejaké magické pasáže, ktoré sa nám vynárajú v pamäti, ani nevieme prečo. Alebo že báseň nemusíme čítať slovo po slove, ale že v nej na seba nadväzujú roztrúsené slová. Prvé slovo sa spríbuzňuje s posledným. Jeho básne sú takými mozaikami slov, ktoré na prvý pohľad pôsobia ako nezrozumiteľné, ale po viacnásobnom prečítaní zistíme, že v nich vládne určitý poriadok a existujú určité okruhy slov: z oblasti prírody, slová, ktoré vyvolávajú predstavu chrámu, slová, ktoré súvisia s láskou, aj s jej telesnou podobou, aj so silnou vášňou. A veľmi mám na ňom rada to, že pri tom poriadku v jeho básni cítime, že nevznikla nejakou kalkuláciou alebo špekuláciou, ale v stave vytrženia, fascinácie nejakým pocitom, prežívaním nejakého vzťahu. Je pravda, že Stacho potom básne aj prerábal, dokresával. Pre mňa je to prepojenie absolútnej fantázie a zároveň aj takej disciplíny básnika, ktorú tu nachádzam.
Mala som šťastie, keď som ukončila vysokú školu, na prelome rokov 1991/1992, tak som sa s ním aj osobne stretávala. V tom čase žil u príbuzných v Trnave a aj vďaka Milanovi Hamadovi a Dušanovi Dušekovi sa mi podarilo s ním skontaktovať. Bol to pre mňa veľký zážitok vidieť ho. Síce vo veľmi zlom zdravotnom stave, po tej jeho osudnej autonehode, ktorá bola v roku 1973, ale veľmi zaujímavo to priblížil práve Ľubomír Feldek tak, že po tej autohavárii Stacho, keď precitol z kómy, ešte mohol chodiť, mohol sa pohybovať. Ale o rok mal ďalší úraz, zlomil si krčok bedrovej kosti a potom už bol definitívne pripútaný na lôžko. Bolo v jeho správaní aj niečo také sebazničujúce. Bol to pre mňa naozaj veľký zážitok, lebo aj pri tých rozhovoroch som sa dozvedela zaujímavé fakty z jeho života, tie som aj uverejnila v Romboide v monotematickom čísle, ktoré mu bolo venované.
Napríklad aj to, že sa venoval okrem iného i kompozícii hudby, dokonca ho v tom zaúčal Mikuláš Schneider-Trnavský v Trnave, a potom som aj v inom svetle uvidela kompozíciu jeho krásnej básne Aj stromy raz zatúžia navrátiť sa domov zo zbierky Zážehy z roku 1967, ktorú Kamil Peteraj nazval v takej zaujímavej stati básnickou fúgou. To mi potvrdilo, že mal sklon komponovať básne aj cez hudbu. V básňach má roztrúsené aj motívy hudby, napríklad „Hroby v stopách za Cis duru“. Hrob ako niečo konečné a Cis dur ako posledná v sérii stupníc. Čiže inak vnímajú jeho básne čitatelia, ktorí nemajú hudobné vzdelanie, a ďalšia dimenzia, rozmer sa odkryje čitateľom, ktorí majú aj teoretické vzdelanie v oblasti hudby.
