Vyhľadávanie
Dňa 27. februára 2007 v Klube spisovateľov na Laurinskej ulici v Bratislave uviedlo Literárne informačné centrum ôsmy zväzok profilovej edície LIC - Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov VIII – Nový pohľad na svet.
Edíciu pramenných materiálov predstavil jej editor PhDr. Pavel Dvořák v perspektíve vydania zostávajúcich zväzkov, pričom niektoré z nich si pre veľký rozsah materiálov vyžiadajú aj vydania v dvoch, resp. troch častiach. Preto sa ôsmy zväzok javí ako projekt za polovicou rozpätia – a nie pred koncom – štrnásťzväzkového radu.
Ôsmy zväzok zachytáva obdobie, keď sa začína národný uvedomovací proces. Osemnáste storočie je dôležitým novovekým storočím – obdobím osvietenstva. Je to epocha, ktorá v mnohých aspektoch položila základy dnešnej modernej spoločnosti. V takejto spoločnosti sa formovala klíma, z ktorej sa v relatívne krátkom čase mohol formovať prvý politický program Slovákov (čo bude obsahom 9. zväzku).
Napokon, ôsmy zväzok má titul Nový pohľad na svet... Dostávame sa do obdobia, z ktorého sa nám zachoval bohatý pramenný materiál. Niektoré dokumenty sú súčasťou existujúcich publikácií, no tie, ktoré prinášajú Pramene, neboli dosiaľ v slovenčine knižne uverejnené.
Vedúci autorského kolektívu ôsmeho zväzku prameňov prof. PhDr. Peter Kónya, PhD., predstavil titul Nový pohľad na svet v pohľade na spoločensko-politickú situáciu 18. storočia:
„Osemnáste storočie je „krátkym“ storočím v našich dejinách, začína sa Satmárskym mierom, ktorý ukončil veľkú etapu protihabsburského odboja a končí sa smrťou Jozefa II. v roku 1790. Je to koniec obdobia osvietenského absolutizmu Márie Terézie a Jozefa II. Osemnáste storočie si vyslúžilo viacero označení – storočie rozumu či storočie mieru. Zanechalo výrazné stopy v celom živote Uhorska a Slovenska. Pozícia Slovenska sa výrazne zmenila: zánik kráľovského Uhorska, presun centier hospodárskeho a spoločenského života na juh. Napríklad poklesol význam stoličnej šľachty, ktorá v 17. storočí predstavovala významnú politickú silu – dostala sa definitívne do tieňa aristokracie, taktisto poklesol význam slobodných kráľovských miest. K veľkým zmenám došlo na vidieku, nastala výraznejšia diferenciácia obyvateľstva, posilňovali sa menej majetné zložky obyvateľstva...
18. storočie má pevné miesto v dejinách cirkvi – rekatolizáciu prvej polovice storočia vystriedala tolerancia – jeho základom bolo vydanie Tolerančného patentu Jozefa II. a ďalších jozefínskych reforiem, napr. zákona o Židoch. Veľké zmeny hospodárstva sprevádzané doosídľovaním krajiny podmienili aj zmeny v národnostnej a etnickej skladbe obyvateľstva a posilnili slovenskú národnosť. Nie je jednoduché sledovať stopy zmien každodenného života obyvateľstva – no prichádzajú prvé noviny, aj novoty, trebárs fajčenie tabaku, pitie kávy a likérov a ich výroba. Každodennosť sa ukazuje aj v odvrátenej strane života – živelné pohromy, povodne, zemetrasenia, a v stopách individuálnych pohrom – zločinov.“
Publikácia má osem kapitol podľa tematických celkov - armáda habsburskej monarchie, poľnohospodárstvo, vinohradníctvo a lesníctvo, remeslá a manufaktúry, obchod, baníctvo; kráľovské mestá, zemepanské mestečká, poddanské dediny a obyvatelia; postavenie cirkvi v spoločnosti; formovanie moderných národov – národnosti, etniká, multietnicita (Slováci na Dolnej zemi); začiatky slovenských národných snáh – slovenčina ako bohoslužobný jazyk; vzdelanosť ako spoločná vec cirkvi a štátu; každodenný život a zásahy štátu doň, modernizácia a začiatky spoločenského života – dobročinnosť, prvé noviny, tajné spoločnosti, začiatky vedeckého života.
Výber pramenných materiálov bol podmienený základným kritériom – dosiaľ neboli uverejnené v iných publikáciách: napríklad Maginova Apológia či Tolerančný patent boli už inde publikované, tu ho nahrádza napr. úryvok z farskej kroniky, ktorý zachytáva uplatňovanie Tolerančného patentu v praxi. Ďalšou zásadou bolo zachytenie celého územia Slovenska a vzhľadom na etnické pohyby je tu mapované aj ostatné územie obývané Slovákmi.
Pokojné osemnáste storočie prinieslo množstvo patentov, reforiem, ktoré sa snažili usporiadať život politický, spoločenský, hospodársky a školský systém. Jedným z výdobytkov reformácie v strednej Európe bolo používanie národných jazykov ako bohoslužobnej reči, ktoré vystriedali latinčinu. S tým je spojený rozvoj stredoeurópskych spisovných jazykov a národných literatúr. Situácia však nebola lineárna a ani jednoduchá, napríklad aj pre rozdielne konfesijné používanie jazyka. Najskôr sa vydávali spevníky a modlitebné knihy ako predzvesť pokusov o spisovný jazyk Slovákov a s ním aj prvé učebnice pre slovenských žiakov ľudových škôl...
Len ilustratívne uvedieme dokument z prešovského evanjelického lýcea, kde v roku 1788 môžeme z rozvrhu vyčítať predmetovú výučbu „uvádzanie pozoruhodných verejných udalostí“; ak si usúvzťažníme tieto trendy s nástupom vydávania novín, utvára sa nám pred očami vtedajšia spoločnosť v plastickom obraze: Aké mali učitelia možnosti prenášať udalosti spoločenského života do školských lavíc? V inom dokumente z prešovskej ľudovej školy sa vynára otázka, aké jazyky, okrem nemeckého, ovládajú učitelia a s akým výsledkom ich môžu učiť?
Aký bol vývoj školstva na pozadí vydávania učebníc a obraz vzdelanosti Slovákov?
PhDr. Eva Kowalská, DrSc.: „Pre kultúrny a národný vývoj sú školské reformy kľúčovým a štartovacím medzníkom, ktorý má nesmierne veľa konotácií:
1. Školské reformy sú predelom preto, lebo utvorili systém školstva – pred zavedením reformy Ratio educationes (má však svoju predhistóriu) defacto školský systém neexistoval. Boli jednotlivé školy, školy jednotlivých reholé a konfesií, no netvorili systém. To, že sa utvoril systém, bola obrovská zmena, ktorá kumulovala ďalšie výdobytky, aj produkciu učebníc, tvorbu učebných plánov a podobne.
2. Školské reformy priniesli to, že škola prestala byť vnímaná ako súčasť cirkevného organizmu – ako súčasť indoktrinácie v duchu šírenia cirkevnej náuky. Cirkvi prestali mať monopol na vzdelávanie a školy dostali úlohu vychovávať občanov štátu. To sa doteraz veľmi nezdôrazňovalo (ja sa to snažím vo svojich doterajších publikáciách podčiarkovať) – vo verejnosti sa ešte nezafixovalo, že od týchto reforiem sa začína vytvárať pojem občana. (Isto, nebol to občan v dnešnom slova zmysle, v prameňoch vychádza „stats untertanen“ – v doslovnom preklade „poddaný štátu“, no v dobovom význame išlo naozaj o výchovu občana). To sa odráža aj v tom, že školy mali začať vychovávať všetkých – dievčatá, chlapcov, príslušníkov nižších vrstiev, žiadne elitárstvo, bolo tam nastavenie podľa jednotlivých sociálnych vrstiev, pričom z nižších ľudových škôl nebol zamedzený prístup na vyššie školy, pravdaže, ak išlo o výnimočne nadaných žiakov. Tento systém (rozumieme pod ním aj previazanosť jednotlivých škôl) priniesol aj zavedenie správy, dohliadania a kontroly. Zároveň to znamená, že systém ponúkol východiská, z ktorých sa žiaci mohli pripravovať – štátom definované učebnice, spektrum výučby bolo stanovené.
Školské reformy určili, že žiaci na najnižších stupňoch sa majú vzdelávať vo svojej materinskej reči. A štát im na to ponúkol učebnice. Toto je kľúčový moment, lebo štátom iniciované reformy odštartovali jazykové snahy, ktoré tu boli akoby pod povrchom, ale nemali dôvod presadiť sa na úrovni vydávania učebníc a literatúry až do takej miery, aby boli šírené po celom území. Každá konfesia mala svoj typ jazyka, no to, že prichádza štátna iniciatíva, ktorá má zaviesť učebnice v jednej reči pre všetkých žiakov na celom Slovensku, je nesmierne dôležitý, inovatívny krok, ktorý viedol k unifikácii jazyka. Školy, ktoré predtým používali rôzne typy učebníc, písané či prekladané jednotlivými profesormi, učiteľmi a autormi – veď typ jazyka nebol dovtedy kodifikovaný. Keď si zoberieme Bernolákovu gramatiku, ortografiu, všetky tieto texty sú uvedené in usum scholarum nationalum. Bernolák naštartoval svoje aktivity a iniciatívy pod vplyvom týchto reforiem. Bolo treba dať jeden typ jazyka minimálne pre katolícke školy, ktoré sa vlastne zoštátnili. Je komplikované, ak sa tieto veci nedávajú do kontextu (mám doklady o tom, publikované v iných štúdiách) – typ jazyka bol silno konotovaný konfesiou.
Toto je situácia, kde sa začína odohrávať národný vývoj – počiatky jeho vývoja sú poznačené konfesionálnymi rozdielmi, ktoré boli do istej miery kľúčové.
Pokiaľ ide o otázky školstva, dôležitý moment je poukázať na pohyby – slovenčina sa v tom čase ani nemala ako inak prejavovať na vyššej úrovni (v diskurze vzdelancov prevláda latinčina – byť vzdelancom a používať latinčinu bola otázka statusu). Do publikácie sme preto zaradili napríklad list vzdelanca, evanjelického farára, ktorý píše svojmu priateľovi a doslova sa mu ospravedlňuje, že nepíše v latinčine – lebo jeho úlohou je kultivovať ten jazyk, ktorý používa. Sú to ešte závažnejšie prejavy na úrovni bežného kontaktu medzi vzdelancami ako poukazovať len na špecifické prejavy národného povedomia, ktoré sme aj z toho hľadiska nezaradili do publikácie (Sklenár, Papánek, Timon - ich prejavy už boli publikované). Poukázať na zmeny situácie cez učebnice, vzdelancov je veľmi dôležité. Je to komplikovaný proces, lebo školská reforma mala veľmi závažné konotácie.
Som rada, že celé Ratio educationis bolo už vydané, no treba vidieť aj realitu, kam Ratio posunulo školstvo a celý kultúrny vývoj – cezeň sa naštartovali národnoobrodenecké snahy, utváranie konceptu národa a podmienok preto, aby nadobudol moderné črty, aby sa utvorila báza aj program.“
S rozvojom ľudových škôl, meštiackych škôl, lýceí a povinná školská dochádzka otvára cestu ďalšieho rozvoja – napríklad odborného školstva, univerzitného vzdelávania a vzdelanosti s presahom na začiatky vedeckého života, prírodných vied, baníctva...
PhDr. Miroslav Kamenický, CSc. , sa venuje histórii baníctva, ktoré v 18. storočí prežívalo svoj zlatý vek. Aký bol obraz rozvoja vedy v odraze banských technológií?
„Osemnáste storočie bolo obdobím jedného z vrcholov slovenského baníctva, keď bolo v povedomí celej Európy, a nielen výnosmi zlata, striebra a výrobou, ale aj kultúrnymi vplyvmi – predovšetkým založením baníckeho školstva ako celkom nového typu školy. V publikácii uvádzame zápisnicu zo zvláštneho rokovania dvorskej komory vo Viedni v roku 1762, kde sa rozhodlo, že v Banskej Štiavnici bude založená vysoká banícka škola, neskoršia Banícka akadémia (toto pomenovanie dostala až v roku 1770). Bol to začiatok trendu – v baníckych strediskách v Európe sa zakladali vysoké banícke školy. Bol to zároveň počiatok vysokého technického vzdelávania, lebo dovtedy bolo technické vzdelávanie založené na remeselnej úrovni. V tom čase existovali univerzity, kde sa ako vzdelávací jazyk používala latinčina, avšak na banskej akadémii bol vzdelávací jazyk nemčina a znamenalo to prienik národných jazykov do vysokoškolského vzdelávania. Je pozoruhodné skúmať dejiny baníctva v 18. storočí a zamerať sa nielen na to, v čom ovplyvnilo vývoj Slovenska, ale aj vývoj dejín Európy.“
Foto: Petra Fülöpová
