Vyhľadávanie
Mgr. Juraj Búry (1991) vyštudoval odbor estetika v Ústave umeleckej a literárnej komunikácie na UKF v Nitre, kde v súčasnosti pôsobí ako doktorand. Jeho hlavným zameraním je popkultúra, jej fungovanie, žánre a ich patológia. Nie je len pozorovateľom, ale aj aktívnym členom slovenskej fantastickej komunity. Či už ako čitateľ, autor, recenzent alebo kamarát. Pôsobí aj ako člen poroty literárnej súťaže Martinus Cena Fantázie.
Fantastika – teda sci-fi, fantasy a horor – je na domácom knižnom trhu stále menšinový žáner. Nevadí, aj tak toho u nás vychádza viac ako dosť. Viac, ako by jeden stihol prečítať. Napriek tomu som sa o to pokúsil, lebo fantastiku milujem a želám si, aby tá slovenská bola čo najlepšia.
Našťastie, na fandom scéne je dosť zapálených amatérskych (a hŕstka aj profesionálnych) kritikov, ktorí hľadajú diamanty v uhlí a radi prelistujú slovenskú fantastickú knižku, lebo každá sa cení. No i tým najvytrvalejším, mňa nevynímajúc, občas čosi unikne.
Napríklad, tento prehľad obsahuje dvadsaťdva titulov, no nie je vylúčené, že vyšli aj ďalšie. K mapovaniu vlaňajšieho sci-fi, fantasy a hororu som pripojil aj pár poznámok o domácom komikse.
Komiks
Komiks ma fascinuje rovnako ako fantastika, ak nie viac. Máme množstvo mladých komiksových nadšencov, ktorí by chceli tvoriť, no nevedia kde alebo ako. Poprípade, či tu na to je publikum. Napriek tomu sa občas čosi objaví. Paradoxne na tej najmenej komerčnej platforme – artový, osobný, výpovedný komiks. Aj ten si zaslúži pozornosť, dokáže fascinovať rovnako ako mainstream. Hoci, a to sa ukazuje ako slabina domáceho komiksu, zaostáva vo výstavbe alebo kresbe.
Vezmime si napríklad takých Uletencov (Liga za ľudské práva) – komiksovú knižku (asi sa bojí označenia komiks) dua Kataríny Marinovej a Kataríny Fajnorovej o utečencoch. V krátkych poviedkach sa nám snažia priblížiť ich životy, čo je síce chvályhodné, ale z celej práce nepríjemne vyčnieva tendenčnosť. Komiksová forma tu výrazne kríva – členenie okien, rozfázovanie príbehu je kostrbaté, miestami až ťažkopádne. Je vidieť, že autorky nemajú s touto formou skúsenosť, komiks si zvolili asi preto, že je populárny. Samotné príbehy sú tematicky zaujímavé, možno aj ťaživé, len jazyk knižky je miestami príliš naivný, a tak čitateľa udržuje v odstupe a nevie sa dostať pod kožu. Čo asi bolo hlavným cieľom. Zlyhalo to však na nedostatku remeselnej zručnosti.
Opakom je zbierka 3x Komiks (Perfekt) od Juraja Martiška. Ten na začiatku milénia pôsobil ako kreslič a ilustrátor pre kresťanské mládežnícke časopisy Svetlo a AHA!, kde prevádzal do komiksov texty iných autorov, ale i svoje vlastné. Priznám sa, že jeho tvorba bola pre mňa jedným z prvých stretnutí s týmto médiom. On, Káčer Donald a staré ABC-čka od uja. 3X Komiks obsahuje jeho tri autorské príbehy, ktoré dýchajú príjemnou nostalgiou, detsky hravými príbehmi i kresbou. Je na nich vidieť, že Martiška je skúsený tvorca, ktorý sa učil od najlepších. Poetiku i estetiku odkukal od Asterixa či podobne ladených francúzskych komiksov pre deti. Nie je teda originálny, ani svojrázny, ale remeslo zvláda na výbornú.
Zatiaľ neprekonaným vrcholom slovenského komiksu je Zóna (OZ Brak) Daniela Majlinga. Nejde len o najlepší komiks, aký u nás dosiaľ (áno, dovolím si to tvrdiť) vznikol, ale jeden z najlepších titulov v tomto výbere. Alebo v celom čísle.
Zóna je autorský projekt s osobitnou atmosférickou kresbou o povahe stredoslovenského vidieka. Zápletka má mysteriózny nádych a predstava slovenských X-menov je zasadená do neúprosného nihilistického rámca. Fantastický rámec, ktorý vypovedá čosi o našej realite. Tragikomická všednosť slovenského bytia z komiksu sála a kubistická, čiernobiela strojená kresba ten prazvláštny mix ešte umocňuje. Znie to všetko podivne a surreálne? To je dobre. Taká je aj Zóna, pri ktorej máte chuť spáchať samovraždu a zároveň sa celý čas smejete. Je to vec, ktorú má zmysel si prečítať.
Všeobecné fantastično
Viac, ako písať o konkrétnych knihách, ma baví uvažovať o stave slovenskej fantastiky vo všeobecnosti. Prečo? Lebo sa už často budem opakovať a po troch rokoch písania týchto súpisov si začínam všímať isté vzorce. Samotné všeobecné trendy sú pre mňa zaujímavejšie ako jednotlivosti. Tie sú zábavné, iba ak sú výnimkou z pravidla. A takých tu nemáme veľa.
Dva hlavné trendy sú „experimentovanie“ a „napodobňovanie“. Experimentovanie je pomerne logický krok. Autori napíšu niečo netradičné, čo sa v širokom prúde fantastickej literatúry, či už slovenskej alebo zahraničnej, vyskytuje v menšom množstve. Prípadne skombinujú prvky, ktoré nejdú či nebývajú príliš často spolu v jednom texte. Takto sa vyčlenia od priemeru aspoň témou, ak už nie štýlom.
Napodobňovanie je opačný proces. Autor vezme populárny text alebo tvorcu a „osvojuje si ho“. Nekopíruje, netvorí homáž (hoci aj to sa stáva), ale odpozerá postupy, členenie, témy, spôsob písania, proste niečo, čo je podľa neho na tom texte unikátne a fungujúce, a skúsi to preniesť do vlastného príbehu.
Slovenským autorom sa akosi darí tieto dva postupy skĺbiť dokopy. Väčšina textov má tak zaujímavý zvrat, nápad, pasáž, postavu, má v sebe niečo ako iskru, ale zároveň pôsobia tradične, schematicky, prípadne tak, že ste niečo podobné mohli čítať inde a lepšie.
Existuje však jedna situácia, v ktorej sa snažia autori zo seba vykresať to najlepšie a tieto dve veci im môžu hrať do kariet – Martinus Cena Fantázie. Aj vlaňajší ročník bol plodný na zaujímavé texty. V porote som bol aj ja a môžem zodpovedne prehlásiť, že poviedky vo výslednej zbierke Fantázia 2018 (Fantazia Media) sú naozaj smotana toho, čo do súťaže prišlo. Nie všetkým každá poviedka sadne, niektoré v kuloároch vyvolali búrlivé debaty, ale o to lepšie. Fantázia je zase prierezom slovenskej fantastiky v celej jej šírke a hĺbke.
No a potom je tu tajomný Svetozár Olovrant (toto musí byť pseudonym) a jeho Juraj Jánošík proti Dračiemu rádu (Marenčin PT). Hravá knižka plná vydareného vulgárneho a prízemného humoru v sebe miesi u nás málo využívaný sci-fi subžáner steampunk a fantasy. Znie to ako veta z reklamy, ale je to najlepší spôsob, ako toto dielo popísať. Je útle, svižné, s ľahko plynúcim textom plné sexu, násilia a vtipu. Humoristická fantastika na pravý slovenský spôsob.
Snaha o Pratchetta či Adamsa je prítomná každoročne, ale pri Jánošíkovi naozaj vyšla. A nemá ani príchuť napodobneniny. Totálny experiment, úlet, niečo, čo vybočuje z priemeru. Nie pre každého, ale o to výraznejší.
Horor
Môj favorizovaný žáner tento rok zaostáva. V rámci neho vyšli len štyri tituly, pričom na dvoch sa podieľal Mark E. Pocha. Prvým je zbierka poviedok s českým názvom a škaredou obálkou Koleje smrti (Hydra), v ktorej sa tematizuje hrôza vo vzťahu k vlakom a koľajniciam. Zbierka je zostavená z poviedok ostrieľaných domácich autorov a E. Pocha opäť predviedol, že má cit vyberať dobré texty. Je lepší zostavovateľ než autor.
Hoci aj na autorskom poli sa mu darilo. Jeho Dom 490 (Artis Omnis) síce opäť vykráda známe filmové horory a obohrané klišé (nešikovne) prepisuje do knižnej podoby, no jeho civilné časti pôsobia živo a realisticky. Postavy už nie sú zbytočne psychologizované, ich charaktery majú v deji naozaj miesto. Aj samotný príbeh má pramálo odbočiek (úvodná kapitola je v podstate zbytočná) a má tú správnu gradáciu. E. Pocha sa teda autorsky posunul. Stále to nie je ono, Dom 490 pôsobí ako nepodarená napodobnenina Kinga a niektoré Pochove pasáže sú chaotické či štylisticky škrípu. V konečnom dôsledku je Dom 490 výrazne lepšou knihou než jeho predchádzajúce dve publikácie, avšak stále miestami pôsobí akosi nedorobene. Fanúšikov však poteší.
Opačným prípadom je Priepasť (Ikar) Jozefa Kariku, ktorý sa tentoraz zameral na strach z výšky a Tatry. Ten si stále udržuje istú mieru kvality, je nadaný v psychologizácii postáv, vie sa chytiť zaujímavej témy, ale tento autorský experiment jednoducho nevyšiel. Priepasť pôsobí ako rozťahaná poviedka. V druhej časti je miestami repetitívna a ku koncu výrazne stráca tempo. Navyše, neprináša žiadnu prekvapivú alebo zaujímavú pointu. Dalo by sa povedať, že Karikove horory sú s každou knihou slabšie, ale tajne dúfam, že to nebude pravidlo. Že jeho ďalšia kniha opäť vyvolá zimomriavky, ako sa mu to podarilo aj predtým. Že Priepasť je len odbočka dôležitá pre autora a jeho remeselný vývin, ale nabudúce sa znovu zaryje čitateľovi pod kožu. Lebo teraz padol do hlbín priemernosti vedľa E. Pochu.
Čo je škoda. Karika sa vie držať témy, má jasný cieľ pri písaní. Priepasť je napríklad o strachu z pádu, straty, neistoty. Dobré témy, poobracia ich v texte (ktorý sám tiež pôsobí kostrbato). Nad tým všetkým je stále prítomný i leitmotív jeho kníh – vnímanie. Karikovou hlavnou témou je totiž uvažovanie o tom, ako jednotlivec vníma realitu. A čo je vlastne realita? Súbor pevných pravidiel? Stálych vnemov? A tak ďalej. Tento jeden rámec je prítomný skoro v každej knihe. Je to zároveň dvojsečný meč Karikovej tvorby – kto sa v nej orientuje, toho už rozuzlenie neprekvapí a časom voči nej otupie. Áno, realita je výsledok interpretácie našej mysli. Áno, vnímanie môže byť skreslené. Áno, vesmír je nihilistické entropické miesto. Čo s tým? Dokáže toto storočie po Lovecraftovi, v dobe ďalšieho come backu Stephena Kinga zaujať?
Je fajn mať na domácom poli autora, ktorý emuluje tieto témy, avšak chce to už niečo prepracovanejšie, trochu osvieženia.
Posledný hororový titul sú Zimomriavky (Inspiria) Evy Dušičkovej. Ide o zbierku krátkych poviedok, ktoré tematizujú to najhrubšie klišé žánru, pričom inovácií je málo. O to viac zamrzí aj jazyková stránka knihy, ktorá je slabá. Opakujúce sa slová a vety na malom priestore sú samozrejmosťou. Je možné, že Zimomriavky sú autorská prvotina, ale to nie je ospravedlnenie. Dušičkovej by som odporučil do budúcna viac čítať, trochu obohatiť slovnú zásobu a možno i rezervoár nápadov. Inak, hororom nedotknutých čitateľov môže práve táto kniha zaujať, avšak fanúšikovi nemá čo ponúknuť.
Fantasy
Najpočetnejšie zastúpeným žánrom tento rok je fantasy. Ukradlo si pre seba väčšinu titulov, jednoducho sa mu u nás darí. Aspoň, čo sa kvantity týka.
Objavilo sa i zopár prekvapení. Tým nemilým bol debut Stana Fatula Dotyk draka. Na knihu sa mu poskladali ľudia cez internetovú kampaň a celú distribúciu si zabezpečil sám. Čo je obdivuhodné. Horšie je však na tom samotný text. Kniha má peknú obálku, ale jej obsah je plný nevyužitých a nesprávne použitých klišé, nudných plochých postáv, recyklovaných nápadov či nepodarených, neprehľadných opisov. Dotyk draka je až fascinujúco zlý, možno najhorší text, aký tu máme. Nič v ňom správne nefunguje. Od príbehu cez štylistiku až po členenie. Fatul prekročil pomyslenú hranicu a stvoril niečo, čo je také zlé, až je to svojím spôsobom dobré. Alebo aspoň príťažlivé. Áno, príťažlivosť je to správne slovo. Alebo inak. Fantastika má čitateľovi prinášať pocit úžasu a ja som pri Dotyku draka žasol nad tým, aký je zlý. Na jeseň tohto roku nás vraj čaká pokračovanie.
Podobne rozpačitý pocit navodzuje aj Spoločenstvo: Zrod vlčej bojovníčky (Maxim) od Laury Ensi. Kniha sa snaží navodiť dojem zahraničného bestselleru, ale nemá sa o čo oprieť. Obálka je pekná, ale text škrípe. Nehovoriac o povrchných opisoch, ide v podstate len o ďalšiu variáciu young adult príbehu o dokonalej, cnostnej a zároveň neuveriteľne nudnej hrdinke, ktorá sa vzoprie nalinkovanému životu a ujme sa úlohy záchrankyne a najväčšej bojovníčky. Nechýba ani ľúbostný motív či rozprávanie v prítomnom čase prebraté z angličtiny. Kasty, dystopické vlády a ďalšie klasické rekvizity subžánru tu nahradili vlky, Vlky a vlkolaci, ale v zásade nevybočuje z nezaujímavej roviny. Táto kniha vyznieva ako snaha nejakého marketéra vytvoriť hit, avšak ten sa omeškal o pár rokov.
Lepšie je na tom Atlantis (Trio Publishing) Zuzany Guričanovej. Lepšie, ale len o kúsok. Príbeh sleduje osudy postáv na bájnom ostrove Atlantída, ich ľúbostné vzťahy a udalosti, ktoré viedli k jeho zničeniu. Zaujímavý námet? Iste. Len sa autorka rozhodla zvoliť prevedenie jednoduchej ľúbostnej drámy v antických kulisách. Navyše s plochými postavami. Samotná kniha nie je krátka a dej sa často vlečie. Vo svete Atlantídy Guričanovej absentuje pestrosť a aj v logike škrípe. Človek by čakal od takého námetu istú bombastickosť, fantastické stroje, mágiu, čokoľvek (bavíme sa tu o Atlantíde!), lenže autorka si zvolila prízemnejší prístup, kde kombinuje staroveké historické reálie. Aj to by mohlo byť zaujímavé, ale svojmu univerzu vlastne nevenuje pozornosť. Sústreďuje sa na postavy. A tie – ako som už spomínal – sú ploché a archetypálne.
Kniha pôsobí, akoby ju písali dvaja rôzni ľudia. Nálada i tón skáče – raz je to gýčová naivná romantika, potom krvavá conanovka, kde statočný bojovník mečom rúbe kultistov. Z toho sa prehupne v ďalšej scéne do sociálnej drámy. Postavy v skutočnosti vyznávajú ideály súčasnej (kresťanskej) spoločnosti, hoci samotný svet im na to nedáva žiadny dôvod, dokonca je v kontraste k nim. Na povrchu teda Atlantis pôsobí ako zaujímavá kniha, ale detaily a jej tón si v nej príliš protirečia. Kúzlo z čítaného sa teda vytráca.
Podobný problém má aj blogerka Majka Danihelová v knihe V znamení ametystu (Albatros). Rozsiahla, skoro štyristostranová kniha je prípadom toho, keď autora prerastie vlastný svet. Na prvotinu je to veľmi prekombinovaný príbeh, ktorý trpí rovnakým neduhom ako iné young adult tituly – nepresvedčivou hlavnou hrdinkou, slabou slovnou zásobou a nezvládnutým budovaním sveta. Pritom je to niečo, do čoho by ste sa radi ponorili. Svet Ametystového lesa je eklektickým spojením našej kultúry a typického fantasy prostredia. No tam, kde to iní autori zvládajú (viď Sedileková), je Danihelová nepresvedčivá a vratká. Pritom sa opiera už o spomínané trópy mládežníckej literatúry. Keby to bola jediná kniha, možno by to nevadilo, ale ako vidíte, napodobňovanie Hier o život a Eragona je v mladej generácii slovenských fantasy autorov bežné a už aj unavujúce. Aj keby Danihelová písala lepšie ako ostatní (ak aj áno, tak len o trochu), nedokáže v tej záplave titulov zaujať. A to chce byť V znamení ametystu bombastickým úvodom do novej slovenskej fantasy trilógie.
Na romantickej vlne sa nesie Parstelvan: Pečať (Albatros), debut Silvie Zeumerovej. Mladá herečka napísala fantasy knihu s nádychom rozprávky. Hlavným motívom je však láska. Parstelvan je v podstate príbeh ľúbostného trojuholníka maskovaný za fantasy román. Jeho romantika je gýčová, priamočiara a jednoduchá. Niežeby v tom bol problém, ale nie je to kniha pre programových čitateľov fantasy, ale pre fanúšikov červenej knižnice. Niektoré pasáže a postavy pôsobia realisticky, iné zase umelo. Hlavne druhá polovica je oproti tej prvej pomerne uponáhľaná a násilná v tvorbe konfliktu. Zeumerová má však príjemný poetický jazyk a keď príde na to, ako vystavať zaujímavejší príbeh než ľúbostný trojuholník, môže z nej byť dobrá autorka. Je však otázne, či pre ňu bude zaujímavé písať čosi iné ako ľúbostnú literatúru.
Pri debutoch ešte ostaneme. Začiatkom roka predstavil svoju knihu aj komik Martin Hatala. Ide o zmes detektívky drsnej školy, ľahkého hororu a hrdinskej fantasy. Tento intertextuálny mix nesie názov Whisky, krv a striebro (Artis Omnis), pričom obsahuje zopár poviedok rôznej kvality. V nich nám predstavuje Christophera Orcharda, neľudského detektíva, žijúceho v tridsiatych rokoch v L. A. Orchard však nevyšetruje bežné prípady, zameriava sa na nadprirodzené záhady. Pletky s upírmi, monštrami z inej dimenzie, ginmi či magickými artefaktami sú na bežnom poriadku. Avšak najzaujímavejšia je poviedka, ktorá Orcharda prenesie do prostredia dobového Slovenska. Nie preto, že je to naša domáca pôda, ale preto, že Hatala svojho hrdinu vytrhne z bezpečného prostredia veľkomesta a vrhne ho do neznáma. Zároveň i on ako autor je nútený vystúpiť z tradičného naratívneho vzorca.
Intertextuálna rovina je pritom najzaujímavejšia. Nepôsobí samoúčelne, Hatala naozaj vie, ako s týmto nástrojom narábať, aby narážky na iné diela účinne zapojil do svojho fikčného sveta a diela. Až je škoda, že miestami knihu ťahá práve toto a nie príbeh či postavy. Štýlovo je však veľmi presný a profiluje sa ako sľubný autor. Na pripravované pokračovanie Orchardových dobrodružstiev sa teda teším. A nie som jediný, mali by ste sa aj vy. A ak ste Whisky, krv a striebro ešte nečítali, odporúčam. Ide o príjemné, nenáročné oddychové čítanie.
Podobne ladený sú aj Alternauti (Erinbook) Petra Jelínka. Ide o voľné pokračovanie steampunkovej fantastickej zbierky Norr, ochraňuj Britániu, kde sa stretáme s tými istými hrdinami – detektívom Norrom a psioničkou Cate – v nových prípadoch. K steampunku – emulátoru poetiky brakovej literatúry 19. storočia – sme ešte bližšie než pri Jánošíkovi, lebo Jelínek naplno využíva kulisy viktoriánskeho Anglicka. Jeho intertextuálne odkazy sú menej ohrabané ako Hatalove, aj jeho text nie je až taký uhladený, toho si je ako autor plne vedomý, a tak sa ani na nič nehrá. Vie, že svet Norra je dobrodružný, oddychový brak, a tak k nemu aj pristupuje. Čitateľa to má baviť aj napriek občasným nedostatkom či nie veľmi originálnym zápletkám. Je ako burger z fastfoodu – nie je to práve výživné jedlo, ale raz za čas nezaškodí a vie i zachutiť. Podobne sú na tom aj Alternauti – kombinácia Doyla, Lovecrafta a Sama Raimiho (režisér hororovej série Evil Dead a seriálu Herkules). Kopírovanie a experimentovanie v jednej knihe, nie vždy zvládnuté, ale rozhodne zaujímavejšie než stokrát prežutý príbeh o obyčajnom dievčati, ktoré je predurčené zachrániť svet.
Týmto sme vkročili do sekcie o pokračovaniach.
Svoju trilógiu vlani zavŕšila aj Ivana Jungová. Sedem požehnaní (Vydavateľstvo Slovart) je ukončením dobrodružstiev slovanských chlapcov Branara, Žiarovíta a Rodana, ktorí sa vydali do sveta hľadať mocného Braslava. Jungovej séria si získala fanúšikov, a tak pokračuje vo svojom statickom a detsky naivnom romantizovaní Slovanov. Rozmýšľam, čím to je. Možno nedostatkom kníh o Slovanoch pre mladších čitateľov. Alebo som veľmi náročný. Každopádne Jungovej text je priemerný, výrazne „disneyfikovaný“ miestami až príliš gýčový, ale deckám to zjavne nevadí. Tak to asi nie je problém, ale výhoda.
Veď, ak túžite po dospelej krvou nasiaknutej a špinavej domácej fantasy, tak siahnete po Červenákovi. Vlani uviedol na trh dve knihy, obe pokračovania svojich sérií. Prvou je Horiaca ríša (Artis Omnis). Ide o tretí diel jeho prepisu ruských bylín do ságy o bohatierovi Iľjovi Muromcovi. O tejto knihe sa nedá povedať nič, čo už nezaznelo o prvých dvoch. Dej miestami pôsobí epizodicky, mierne repetetívne. Je to raný Červenák, ktorý pripomína skôr Roberta E. Howarda, než toho súčasného Ďura. Pokiaľ vás prvé dva diely Bohatiera nezaujali, nemá zmysel siahať po treťom, veľa sa toho nezmenilo. Ak však patríte k (skalným) fanúšikom, asi ho už máte prečítaného v češtine. Pokiaľ nie, Horiaca ríša vás poteší. Medzitým sa objavilo aj zakončenie pod názvom Biela veža, ale o tom inokedy.
Druhou Červenákovou knihou tohto výberu je Hradba západu (Vydavateľstvo Slovart). Ide o piaty diel Dobrodružstiev kapitána Báthoryho, ktorý však funguje i ako samostatná kniha. A ide o najlepší kúsok tohto výberu. Ani nie tak pre silu druhého plánu (ktorý tam v podstate nie je), ale pre rozsah a Červenákove remeselné majstrovstvo. Hradba je hrubá, priam ozrutná plná desiatok postáv a zápletiek. Rozsiahly román, ktorý sa prakticky odohráva na jednom mieste. Iný autor by to nezvládol, stratil by sa v tom alebo by sa začal opakovať. Červenák však nie. Umne strieda zápletky, akciu, opisy a civilné časti, Rytmizuje, má cit pre mieru. Keď sa môže stať, že čitateľ ostane z bojovej akcie unavený, prikorení to detektívnou zápletkou. Fantasy element tvorí významnú časť deja, ale nie je rušivý. Hradba i napriek nemu pôsobí ako autentický a nesmierne detailný historický román o obliehaní Ujváru (dnešné Nové Zámky). Nie je čiernobiely, postavy sú pestré a minimálne dvojrozmerné. Neviem, či na túto tému bolo napísané niečo rozsiahlejšie a niečo autentickejšie. Alebo vôbec niečo. Červenákovi sa podaril remeselne vycibrený kúsok, ktorý by si zaslúžil byť spomínaný v učebniciach literatúry. Ide rozhodne o najambicióznejšiu a najlepšiu fantasy knihu vlaňajšieho roku, ak nie posledných rokov.
Sci-fi
Ostáva nám vedecká fantastika. Tento rok ide o najmenej zastúpenú kategóriu. Osobne si myslím, že je to škoda. Dovolil by som si filozofovať o tom, že sa naši autori a ich čitatelia asi radi obracajú do minulosti a na budúcnosť nemyslia, čo sa odráža i v domácej tvorbe. Určite by som našiel argumenty pre to, ale je to predsa len odvážne tvrdenie.
Napriek tomu tu niečo naozaj chýba. Sci-fi je myšlienkový experiment, uvažovanie o tom, čo nás môže čakať, kam môžeme smerovať. Obsahuje množstvo subžánrov, ktoré dokážu podnecovať myseľ rôznymi spôsobmi. Prečo sa ho u nás rodí tak málo?
Navyše, všetky tri knihy, ktoré si predstavíme, majú dystopický nádych. Ako keby sme sa v skutočnosti budúcnosti báli, akoby nás v nej čakala len temnota. Vzdali sa nádeje a len sa nechali unášať vo vetre rozpadajúceho sa sveta... Trochu som sa nechal uniesť. Vážne to pre mňa predstavuje zaujímavý interpretačný problém.
Prvé dve knihy, ktoré si predstavíme, sú z vydavateľstva Art Floyd. Prvou sú Mračná Urdisu Viktórie Drgoncovej. Ide o pokračovanie knihy z roku 2016. Znovu sa vrátime do postapokalyptického zombie sveta Urdisu, k jeho hrdinke Cynthie a do starých známych vzorcov z Divergencie, Maze Runnera či Hier o život. Prvý diel bol jednoducho katastrofa, druhý je na tom už o niečo lepšie. Autorka pomaličky dozrieva, ale kniha stále trpí tými istými chybami, ako aj iné podobné texty. Stále je to trochu toporné. Nemôžem si pomôcť, ale pri takýchto knihách ma už chytá vlna cynizmu a aj keby boli výborne napísané, ich neoriginálnosť a presýtenosť trhu vytvára, aspoň u mňa, akúsi čitateľskú únavu. Urdis napriek úprimnej snahe autorky nevie zaujať, neponúka nič nové a jeho prevedenie stále pôsobí nesmierne amatérsky.
Druhou je Libertas: Vzorec času od Olivera Hunta (opäť pseudonym). Ide o akčný thriller v duchu Dana Browna, kde hlavnú úlohu hrajú konšpiračné teórie. Námet dobrý, konšpirácie a konšpirátori sú zaujímavá téma, ktorá sa do sci-fi hodí. Hunt ju navyše poňal správne brakovo, knižka odsýpa, stále sa čosi deje, aj v tom zbytočne dlhom úvode. Len čosi tomu stále chýba. Je to konzumná literatúra, ktorá vyšla v takom malom náklade, že sa o nej možno neoplatí písať, ale to neznamená, že ju to ospravedlňuje. Miestami toporne napísaný príbeh plný nevyužitého klišé poteší fanúšika podobných príbehov, ale nejde o knihu, ktorá sa vpíše hlbšie do pamäti čitateľa alebo má čím prekvapiť. Práve naopak, v rámci žánru zapadá do priemeru. A zase ide o prvý diel trilógie. Možno to chce trochu viac nadhľadu.
Poslednou knihou, ktorú spomeniem, je 2084 (Marenčin PT) Martina Juríka. Jurík tam trochu odbočil od zabehaného štýlu, ale stále je to on – uvažujúci autor, ktorý je šikovný pri budovaní sveta a vytváraní svojich príbehov. 2084 predstavuje dystopickú víziu budúcnosti Európy, ktorá je rozdelená novou Železnou oponou na dve diktatúry – tú nacionalistickú a náboženskú, konkrétne islamskú, pričom viac času budeme tráviť práve v tej náboženskej.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že Jurík sa snaží byť tendenčný. Že sa vezie na súčasnej politickej vlne. Nie je to tak, autor na knihe začal pracovať už pred rokmi, keď politici islam, utečencov a európsky terorizmus ešte neriešili. Kniha vznikla z jeho záujmu o ideologické a filozofické atribúty islamu, ktoré v nej preskúmava naozaj do hĺbky. Nie je zaujatý, nie je čiernobiely. Napriek tomu je mrazivý a desivý. Poukazuje na problém náboženského fanatizmu i na to, kedy viera prestane byť vierou a stane sa pragmatickým nástrojom moci. Na jemné spoločenské paradoxy. Nie je to však kniha pre každého. Inokedy vtipný Jurík sa tu nevyhýba brutálnym scénam mučenia a ľudskej mizérie či nenávisti.
Som prekvapený, že o 2084 sa nehovorí viac. Malo by sa. Je to síce sci-fi, antiutopický román, ale vyrastá z našej reality a našich predsudkov. Je to hyperbolizovaný komentár doby. Možno nie je dostatočne artový a nejednoznačný ako vlaňajší Antihrdina, alebo mal len slabý marketing. Každopádne je to kniha, v ktorej jej žáner plní svoju úlohu a ktorá je legitímnym príspevkom do spoločenskej diskusie. Napriek občas nezvládnutému textu.
Možno je to tým. Je interpretačne veľmi jasná, miestami príliš religionistická na to, by jej rozumela masa. A možno prevážila téma nad kvalitou textu. Ťažko povedať. Každopádne je tu a zaslúži si pozornosť. Ak hľadáte v tomto výbere niečo náročnejšie, toto by mohla byť kniha pre vás.
Asi je to tak v každom žánri – keď vezmete skupinu dvadsiatich diel, je jasné, že väčšina z nich bude priemerná. Len málo z nich bude buď naozaj dobrých alebo zlých v porovnaní s ostatnými. Keby som však chcel porovnávať v globálnom meradle, tak väčšina našich autorov je podpriemerná. Vezú sa na populárnych vlnách, ale s akýmsi oneskorením v dobe, keď je už nimi publikum unavené. Popravde, pri čítaní mi knihy začali splývať.
Najiritujúcejším trendom je snaha silou mocou napodobniť americkú bestsellerovú tvorbu. Nielen témami a motívmi, ale aj štýlom, pseudonymom, menami, prostredím atď. Ako keby sa báli alebo nevedeli napísať niečo naše, domáce. A pritom to ide, Červenák je toho dobrým príkladom.
Aj keď remeselne zvládajú text, chýba tomu niečo ako iskra. Fantastika je o pocite úžasu, o vzrušení z dobrodružstva a z tajomna. Lenže toho je v našej domácej akosi málo.
Možno som len príliš náročný. Ale milujem slovenskú fantastiku, avšak unavuje ma dookola čítať to isté. A teraz nemyslím len to, že fantastika má svoje trópy a typologické variácie. Ale doslova ten istý príbeh, len s inými menami. Nedokáže to vzbudiť úžas. Ešteže tu máme tých pár výnimiek (Červenák, Jurík, Majling).
Fantastika môže byť pestrá a hovoriť toho mnoho o našom svete, no naši autori sa krútia stále v tých istých kruhoch.
