Na Kanárskych ostrovoch je v januári jarné počasie. Lietadlom je to ako do Michaloviec autom. Predstava. Fuerteventura. Moji najbližší a ja. V harmónii. Super hotel. All inclusive. Výhľad na oceán. A kniha. Ivana Žuchu. Náhody. Sedím na skale v jarnom oblečení, oceán je nekonečný, zo záložky knihy na mňa pozerá autor. Je za mrežami. Neviem, či je za mrežami preto, že sa zbláznil, alebo preto, že urobil čosi zlé. (Prichádza mi na um Humbert Humbert, ktorého stvoril V. Nabokov, beznádejne zamilovaný do nymfickej Dolores Hazeovej.) Ivan Žucha. Psychiater, spisovateľ, filozof, logik v jednom. Odišiel o rok skôr ako Miro Plzák. Keď čítam Žuchove texty, ktoré sú svižne krátke, zrozumiteľné, noblesné, vypointované aj nevypointované, prichádzajú mi na um Nabokov a Plzák. Akoby títo traja muži mali čosi spoločné. Pri oceáne sa dobre číta. All inclusive. Žucha, Plzák, Nabokov. V kapitole 19. si prečítam: „Pravdepodobnosť pravdivosti vety nie je pravdepodobnosťou udalosti, ktorú veta opisuje.“ Žucha je aj správne sarkastický. „Väčšina populácie predstiera mierny (nie prílišný, aby sa nezosmiešňovali) umelecký cit. Vďaka priemernej úrovni umeleckého citu funguje obchod s umeleckým tovarom.“ Oceán je príliš studený na to, aby sa mi chcelo v ňom plávať. Radšej sa naň pozerám. Na Žuchových textoch sa aj narehocem. Niekedy presahujú do poézie. „Mám hanblivý pocit nekompetentnosti,“ začína Žucha kapitolu 53. V predposlednej kapitole ma zamrazí pri vete: „Nie je smrť maliar, ktorý maľuje dokonalé obrazy Života, aby ich vzápätí zotrel?“ Vraj keď si blondína prefarbí vlasy na čierno, stúpne jej IQ o 20 bodov. Dá sa to riešiť aj inak. Prečítala som Náhody od Ivana Žuchu a IQ mi stúplo o 30 bodov. Na Fuerteventura. V januári.
