Znepokojujúco o zdanlivo harmonických vzťahoch

Jedného dňa navštívi advokátku Susaneovú v kancelárii v Bordeaux Gilles Principaux a požiada ju, aby obhajovala jeho ženu Marlyne, ktorá zavraždila ich tri malé deti. Kto je tento nevýrazný muž, o ktorom advokátka tuší, že ho už kedysi stretla? Traumatická spomienka z detstva, na ktorú si hlavná hrdinka nedokáže jasne spomenúť? Skutočnosť alebo výplod jej fantázie? A prečo sa medializovaný prípad dostáva do rúk práve jej, bezvýznamnej advokátke?

Napriek naznačeným dejovým líniám (objasnenie motívov brutálnej vraždy či záhadnej minulosti protagonistov) prináša najnovší román poprednej francúzskej spisovateľky Marie Ndiaye v preklade Ivany Dobrakovovej omnoho komplikovanejší príbeh, ako sa na prvý pohľad zdá.

U nás pomerne neznáma autorka Marie Ndiaye (1967) je výrazným zjavom na francúzskej literárnej scéne od 80. rokov 20. storočia, keď ako sedemnásťročná debutovala románom O bohatej budúcnosti (Quant au riche avenir, 1985). Odvtedy napísala tridsiatku divadelných hier a románov, z ktorých mnohé boli preložené do viacerých jazykov. Napokon v roku 2009 získala prestížnu Goncourtovu cenu za román Trois femmes puissantes (čes. Tři mocné ženy, 2010), čo je už samo osebe zárukou mediálneho záujmu nielen vo Francúzsku, ale aj v zahraničí. Okrem dosiaľ dvoch románov preložených do slovenčiny (druhým je román Ladivine z roku 2021 rovnako v preklade I. Dobrakovovej) u nás vyšiel v roku 2006 v Revue svetovej literatúry aj úryvok hry Tato musí jesť (Papa doit manger; prel. M. Šimová). Hra bola v roku 2003 uvedená do repertoáru Comédie-Française po prvý raz ako dielo od žijúcej autorky. Marie Ndiaye, čiastočne inšpirovaná vlastným životným príbehom (autorka má senegalské korene po otcovi, ktorý rodinu opustil, keď mala rok), v ňom stvárnila problematiku zmiešaných manželstiev (matka beloška, otec černoch), rasizmu, predsudkov a spoločenských nerovností či rozpadnutých rodín. Jej diela sú vo všeobecnosti ukotvené vo všednej realite každodenného života, no vyznačujú sa nejednoznačnosťou a zložitosťou pocitov, vzťahov a situácií postáv. Autorkin záujem reflektovať ich rozporuplné vnútorné prežívanie naznačuje aj autorský štýl, pre ktorý je charakteristické využívanie vnútorných monológov, elipsy i nadprirodzených prvkov.

Viac otázok ako odpovedí

Inak to nie je ani v románe Pomsta mi patrí, ktorého ústrednou postavou je advokátka Susaneová. Prostredníctvom jej myšlienok, predstáv, subtílnych postrehov, snov, ale aj imaginárnych dialógov sa postupne dozvedáme nielen o osobe samotnej advokátky (o jej životných postojoch, rodinnom zázemí a pod.), ale aj o ďalších románových postavách: o Gillesovi Principauxovi, ktorý možno (?) bol tým chlapcom spred vyše tridsiatich rokov, ktorý zásadným spôsobom zmenil advokátke život, no v ktorom zároveň vyvolala z nejakého dôvodu odpor a pohŕdanie (?); o milovaných rodičoch – jednoduchých ľuďoch (úradník na radnici a žehliarka), ktorí síce zabezpečili svojej jedinej dcére šťastné a harmonické detstvo, ale o ktorých sa advokátka Susaneová nazdávala, že ich treba chrániť pred bolestivou pravdou (akou?); o Sharon, mladej, energickej a starostlivej Maurícijčanke bez povolenia na pobyt vo Francúzsku, ktorá advokátke varí a upratuje, spolieha sa na jej pomoc, no zároveň v nej vzbudzuje nejasný pocit povýšenectva; o Rudym, advokátovi a bývalom advokátkinom partnerovi, ktorý má „proletárske korene“ (s. 120) rovnako ako ona, a ktorého dcéru považuje za svoju vlastnú; či o mlčanlivej Marlyne, kedysi veselej a zhovorčivej učiteľke, ktorá chladnokrvne zavraždila svoje deti. Tieto zdanlivo nesúvisiace individuálne príbehy postáv, ktoré autorka nikdy úplne neobjasní, sú rovnako hmlisté, pochmúrne a mrazivé ako Bordeaux v zime, na ktorého pozadí sa príbeh románu odohráva. Spája ich však postava advokátky Susaneovej, pretože práve jej perspektíva je filtrom jednotlivých udalostí tvoriacich rámec príbehu. Ten akoby zámerne vzbudzoval viac otázok, než prinášal odpovedí.

Ak aj v románe rezonuje otázka, kým bol Gilles Principaux pre advokátku Susaneovú, vyvolávajúc tým dojem románového leitmotívu (pomohol jej pochopiť samu seba, ako sa v tom postava utvrdzuje, alebo ju ponížil, ako jej naznačujú sny, ktoré ju nabádajú k pomste?), čitateľ sa ocitá pred záhadou, kým vlastne je advokátka Susaneová, táto „veľká a široká, impozantná a sebaistá“ (s. 15), no vcelku fádna štyridsaťdvaročná žena, ktorú v skutočnosti zožierajú pochybnosti. Otázniky vzbudzuje aj systematické a takmer obsesívne odkazovanie na priezvisko a profesiu postavy (krstné meno sa v texte neuvádza, ale dočítame sa, že sa začína písmenom „H“). Naznačuje azda absencia mena hlavnej hrdinky nemožnosť preniknúť do hĺbky intímneho prežívania človeka a tým ho skutočne pochopiť? Alebo je skôr výstrahou, že netreba veriť všetkému, čo sa v texte dozvedáme, najmä ak vieme, že advokátka „začala pochybovať o všetkom, čo o sebe samej vedela“ (s. 170)? A kde je vlastne hranica medzi domnienkami a pravdou, ktorej hľadanie evokuje advokátske povolanie?

Ndiaye vo svojom románe do istej miery rezignuje, podobne ako aj v predchádzajúcich dielach, na naráciu príbehu a na jeho jednoznačnú interpretáciu. Pozornosť upriamuje v prvom rade na nepokoj, zmätok a vnútorné napätie jedinca, ktoré klokocú pod povrchom zdanlivo harmonických rodinných a partnerských vzťahov. Ako inak možno vysvetliť, že milujúca matka a spokojná manželka zavraždí svoje deti, že dospelé deti sa napriek láske rodičov necítia nimi naozaj pochopení, že naše utrpenie nevidia práve tí, ktorí sú nám najbližší a od ktorých to akosi prirodzene očakávame? Čo ak sa skrátka mýlime vo svojich predstavách a presvedčení, aj keď tvrdíme opak, ako to naznačuje postava advokátky Susaneovej? Autorka nemá ambíciu vysvetľovať ani objasňovať situáciu postáv. Rafinovaným spôsobom však spochybňuje domnelé istoty človeka a prináša prekvapujúce možnosti ich uchopenia.

Majstrovsky prepracovaný jazyk

Svojou pozoruhodnou, no komplikovanou naratívnou kompozíciou, neustálym zahmlievaním a tajomnosťou na úrovni príbehu i postáv román Pomsta mi patrí provokuje, fascinuje, ba možno i popudzuje. Prinajmenšom tým, že drží čitateľa v neustálom napätí a nakoniec zámerne necháva mnohé otázky nezodpovedané. Neistotu čitateľa umocňuje aj majstrovsky prepracovaný jazyk – niektoré pasáže vynikajú využívaním podmieňovacieho spôsobu a opytovacích viet, ktoré akcentujú domnienky a hypotézy postavy dvoma siahodlhými monológmi (9 a 5 strán; v jednom prípade je každá veta uvedená spojkou „ale“, v druhom „alebo“) či kombináciou zvláštnych, miestami protirečivých výrokov. Akokoľvek je román Marie Ndiaye vo výborne zvládnutom preklade I. Dobrakovovej znepokojujúci, prináša nevšedný čitateľský zážitok, ktorý ocení predovšetkým náročnejší čitateľ.

Silvia Rybárová (1986)

Vyštudovala anglický a francúzsky jazyk na FiF UK v Bratislave. Po získaní doktorátu z literárnej vedy pôsobila na Filozofickej fakulte UKF v Nitre. V súčasnosti pôsobí v Ústave svetovej literatúry SAV. Vo svojom výskume sa zameriava na súčasnú francúzsku literatúru a skúma problematiku dejín, pamäti a identity. Príležitostne sa venuje umeleckému prekladu.

Zdroj foto: Traumrune / Wikimedia Commons

Marie Ndiaye: Pomsta mi patrí

Preklad: Ivana Dobrakovová

Bratislava: august august, 2022