Výber textov (eseje, prózy, reportáže) švajčiarsko-slovenskej spisovateľky (1950) o skúsenosti s emigráciou vznikali v rokoch 1981 - 2017. Autorka dokumentuje, ako komplikovane sa formovala jej identita (jazyková, etnická, občianska) v konfrontácii s dejinnými udalosťami, ktoré jednotlivec zväčša ovplyvniť nemôže. Rok 1968. Práve zmaturovaná dievčina uteká s rodinou z vtedajšieho Československa do západnej Európy. Rodina sa tak vyhne nevyčísliteľným škodám, ktoré na obyvateľstve Československa pácha Sovietmi riadená okupácia. Hoci Irena éru vykonštruovaných procesov a šikanóznych perzekúcií predchádzajúceho decénia nikdy nezažila na vlastnej koži, jej rodičia áno. V detstve, napríklad, bytostne pocítila matkino zatknutie, letmo sa naň rozpomínajúc v úvodnom texte knihy venovanom Pražskej jari. Ale ani krajina helvétskeho kríža nie je vykreslená ideálne cez zvyčajný filter úspešných makroekonomických indexov. Veď dokonca volebné právo žien bolo vo Švajčiarsku legalizované na federálnej úrovni až tri roky po Brežnej príchode. Ako autorka svoju novú domovinu charakterizuje? Nie príliš vábne - ako chladný raj.
„Písanie švajčiarsko-slovenskej spisovateľky a novinárky Ireny Brežnej formovala zlomová skúsenosť emigrácie v roku 1968. Vynútená aj zvolená viacdomosť sa pre ňu stala zdrojom nevšedných postrehov o spoločnosti na Východe i Západe. Texty v tomto výbere, ktorý je už šiestou autorkinou knihou vychádzajúcou v slovenčine, vznikali v rozpätí rokov 1981 až 2017. Prinášajú rozmanité témy prepojené premýšľavo esejistickým, hravo poetickým a zároveň reportážne konkrétnym uvažovaním o zneužívaní, ale aj o (sveto)občianskom využívaní moci, o strachu z inakosti a vytváraní spoločenstva, o lžiach a ideáloch, o odstupe a blízkosti, o spolužití či jednoducho o jedinečnosti života – v Československu, Rusku, Guinei, Čečensku, vo Švajčiarsku, na Slovensku...", napísala o knihe jej editorka a jedna z jej dvoch prekladateliek z nemčiny Jana Cviková.