1. novembra 2000 uplynulo sto rokov od narodenia básnika, prekladateľa, teológa, redaktora významných kultúrnych časopisov, ale v neposlednom rade aj politika (poslanca Národného zhromaždenia v Prahe a Slovenského snemu v Bratislave) E. B. Lukáča. Pri tejto príležitosti usporiadalo Literárne informačné centrum a Klub nezávislých spisovateľov 14. novembra 2000 v Bratislave odborný seminár, ktorého cieľom bolo zhodnotiť život a tvorbu tohoto výrazného predstaviteľa básnického neosymbolizmu a jednej z profilových osobností medzivojnového literárneho života na Slovensku.
Hlavný referát na seminári predniesol Július Vanovič na tému Čo zostalo z básnika. S ďalšími referátmi a úvahami vystúpili V. Petrík: E. B. Lukáč a Ján Smrek, Róbert Adamec: Prelet nad Božím hniezdom, Ivana Kaduková: Zamyslenie nad Lukáčovou knihou
Kam ho položili, Štefan Drug: Diskusia (tribunál) o Lukáčovej Záhrade útechy, Karol Tomiš: E. B. Lukáč a maďarská kultúra a László Koncsol: "Nebojte sa, pán kolega..."
Svoju podnetnú štúdiu, ktorej cieľom bolo prispieť k poznaniu, čo živé a podnetné zostalo z Lukáča predovšetkým ako básnika, postavil J. Vanovič na analýze Spovede, debutu len 22-ročného mladého teológa, rodáka z trojjazyčnej Hodruše, popri slovenskej klasike "odchovaného" na francúzskej a maďarskej poézii, s určujúcim vplyvom maďarského básnika E. Adyho. Podľa Vanoviča už Lukáčov debut nesie všetky základné znaky jeho poézie: konflikt intelektu a zmyslov, pocity vydedenectva a hľadanie otca (čo súviselo s jeho nemanželským pôvodom), hľadanie rovnováhy medzi domovom a svetom, Dunajom a Seinou, Hodrušou a Parížom, ale aj medzi Satanom a Bohom. "Tento mladý teológ," konštatuje Vanovič o Lukáčovom debute, " viac spolupracuje s Démonom ako s Bohom". Vanovič potom sleduje ďalšie, často búrlivé osudy Lukáča ako básnika, ktorý vo svojom diele "vytvoril syntézu slovenskosti a svetovosti", ako teológa, ktorého kázne z knihy Kam ho položili dodnes patria k vrcholom tohoto žánru, aj ako politika, ktorého účinkovanie na pôde Slovenského smenu v rokoch 1939-1945 priviedlo do väzenia a po zničujúcej kritike jeho antológie svetových básnikov Záhrada utrpenia v Klube robotníkov a spisovateľov v roku 1949 k 15-ročnému nedobrovoľnému "vyhnanstvu z literatúry". Vanovič však vo svojej štúdii, dokumentárne dôkladne podoprenej archívnym výskumom v Matici slovenskej, na jej záver nezamlčal aj menej pozitívnu stránku "starého Lukáča" - jeho podiel na normalizačných praktikách poaugustového komunistického režimu na pôde vtedajšieho Zväzu slovenských spisovateľov.
Vladimír Petrík vo svojom referáte o vzťahu Lukáča a Smreka uviedol, že ich "spájala poézia, priateľstvo a pôsobenie v slovenskej kultúre". Považuje ich za "reprezentatívnu dvojicu medzivojnovej literatúry". Konštatoval, že svoje básnické debuty, Lukáč Spoveď a Smrek Odsúdený k večitej žízni, vydali obaja v roku 1922, a obaja ešte fascinovaní symbolizmom. Smrek sa čoskoro priklonil k vitalizmu, "zľahčil" svoj básnický jazyk, Lukáč zostal verný symbolistickej poetike a ďalej vo svojej poézii "zvnútorňoval pocity bolesti a pesimizmus zostával jeho určujúcim životným pocitom". Napriek tomu, že Lukáš a Smrek sa tak stali básnickými antipódmi, ich životné osudy po roku 1945 boli veľmi podobné: nežičlivosť nastupujúcich režimov ich oboch na dlhé obdobie vyradila z literárneho procesu a táto strata kontinuity poznačila ich ďalšiu básnickú tvorbu.
Referáty, či skôr brilantné a polemické zahrotené eseje R. Adamca a I. Kadukovej, dvoch mladých evanjelických teológov, sa sústredili na Lukáčovu duchovnú poéziu (meditatívne zamyslenie R. Adamca nad Hymnami k sláve Hospodárovej) a jeho stále živé kázne: I. Kaduková jeho zbierku kňažských meditácii v knihe Kam ho položili? označila za vzor moderného kazateľstva, pretože majú schopnosť aj dnes osloviť svojich poslucháčov. Oba príspevky možno hodnotiť ako prínos pri poznávaní Lukáčovej duchovnej a kázňovej tvorby.
S príznačným otáznikom Diskusia(tribunál)? o Lukáčovej Záhrade útechy uviedol Štefan Drug svoj referát o diskusii, ktorá sa konala 9. februára 1950 v Klube robotníkov a spisovateľov v bratislavskej Redute /dotkol sa jej aj J. Vanovič/ a ktorá, podľa autora, predznamenala "pohon na čarodejnice" aj v slovenskej kultúre, za obeť ktorému čoskoro padli osobnosti ako L. Novomeský a ďalší. Drug dôkladne osvetľuje ako sa vydanie starších Lukáčových prekladov zo svetovej poézie Záhrada útechy, ktoré vyšli v Tranosciu, cirkevnom nakladateľstve, stalo signálom na útoku nielen na Lukáča, ale najmä na "dekadentné a reakčné tendencie", ktoré vnáša do "jasného ideového zamerania a pevnej myšlienkovej línie" nastupujúcej socialistickej poézie. Aktív tieto výhrady, formulované najmä I. Kupcom v Pravde, v článku Vnášanie reakčného úpadku do slovenskej kultúry, ešte "rozvinul" a pritvrdil Lukáčovo "previnenie". Po prudkej kritike predniesol Lukáč rovnako prudkú a kvalifikovanú obranu - ale v Kultúrnom živote, ktorý diskusiu zaznamenal, z nej vyšlo len niekoľko viet. Diskusia v Redute znamenala začiatok procesu vyradenia Lukáča z literárneho života - na jeho konci bola premena Lukáča básnika a osobnosti kultúrneho života na nočného korektora v Západoslovenských tlačiarňach.
O trvalom podiele E. B. Lukáča na rozvoji slovensko-maďarských kultúrnych a literárnych vzťahov hovoril vo svojom príspevku na seminári Karol Tomiš. Prispel k ním predovšetkým množstvom svojich prekladov maďarských básnikov do slovenčiny, ktoré v polovici šesťdesiatych rokov (po možnosti znova publikovať) zhrnul do rozsiahlej antológie Spoveď Dunaja. Na záver seminára vystúpil László Koncsol s príspevkom "Nebojte sa, pán kolega...", ktorý predniesol už v maďarskom Balatonfurede v máji 2000, kde sa tiež konal seminár k Lukáčovej storočnici. Koncsolove spomienky na stretnutia s Lukáčom v redakcii mesačníka Irodalmi Szemle na začiatku šesťdesiatych rokov, keď mal Lukáč ešte zákaz publikovať, sú cenným a miestami humorne odľahčeným svedectvom o procese návratu Lukáča do literatúry, o jeho svojráznej básnickej i ľudskej osobnosti. Koncsolov príspevok sa tak stal vítaným "žánrovým" obohatením seminára.
V záverečnej diskusii účastníci seminára zhodne konštatovali, že mal vysokú odbornú úroveň, priniesol mnoho nových pohľadov na Lukáčovu básnickú i kazateľskú tvorbu, ale aj spresnený a doplnený pohľad na jeho často dramatické, až kruté životné osudy. Seminár potvrdil, že Lukáčova poézia zostáva živou súčasťou slovenskej literatúry 20. storočia.
Referáty a príspevky zo seminára k storočnici E. B. Lukáča vyjdú aj v knižnej podobe. V roku 2001 ich vydá v rámci svojej edičnej činnosti Literárne informačné centrum v Bratislave.
Anton Baláž
