Knihu ruskej poézie – výber prekladov Jána Zambora slávnostne uviedli medzi čitateľov v bratislavskom Pálffyho paláci (6. marca) Vydavateľstvo Michala Vaška a Slovensko-ruský klub Arbat. V hudobno-poetickom programe vystúpili s literárnymi príspevkami prof. Mária Kusá a básnik a prekladateľ Ján Buzássy, ktorý uviedol: „Práca prekladateľa je aj cesta od intuície k vede, ale pri všetkých skúsenostiach a vedeckej aparatúre intuícia nesmie chýbať. Počítač a celá Univerzitná knižnica báseň nepreložia. Chýbala by tá trocha čarovania. Musí tu byť básnik ako nahý v tŕní, ktorý všetko cíti. Aj to, čomu ešte nerozumie. Nesmieme sa zriecť naivity, v ktorej je detské poznanie sveta. A musíme bazírovať na očarení. Až keď nás v origináli báseň očarí, dojme, hlboko zaujme, budeme sa k nej vracať a azda sa nám preklad podarí. Treba prekladať veľkých básnikov, hoci bývajú ťažkí, ale to očarenie nám pomáha. Inšpiruje nás dostať sa na ich úroveň. V tých básňach býva skryté tajomstvo, krásne, napoly zamlčané. Báseň treba preložiť tak, aby preklad to tajomstvo naznačil, ale celkom nevyzradil. Polopatizmus je hriech. Zambor svoju prekladateľskú dráhu sústreďoval na veľké básnické osobnosti: Lermontov, Achmatovová, Cvetajevová, Pasternak; sú to lásky, ku ktorým sa rád vracal… V jeho prekladoch sledujem hlavne verš. Ruský jamb je iný ako slovenský, anapest, amfibrach a iné výmysly svetovej poetiky sú v slovenskej poézii neprítomné alebo pritajené, ťažko predstaviteľné. Zambor sa ich všetky usiluje sprítomniť, slovenský verš nimi inšpirovať. Slovenský verš nie je taký rytmicky bohatý ako ruský. Keď poviem, že Zamborov verš sa číta dobre, je to málo, cítiť v ňom ľahký ruský dych, číta sa výborne.“ Básne z Knihy ruskej poézie vynikajúco predniesol člen Činohry SND Štefan Bučko.
