Náš prvý rozhovor pod názvom Spisovateľ slovenského juhu vyšiel v roku 1978 (!) a potom v knižke Rozhovory o literatúre s miernymi úpravami až v roku 1986. Teraz sa teda vraciame nielen k nášmu dialógu v knihe Rozhovory po rokoch, ale aj k niektorým témam, ktoré vtedy zazneli a o ktorých koniec koncov môže spisovateľ hovoriť hocikedy. Uplynulo viac ako tridsať rokov a na tú istú tému možno nazerať tým istým pohľadom, no aj optikou pribudnutých rokov, skúseností, napísaného a prečítaného. Rozhovor pred rokmi sme začali reminiscenciami na detstvo, poéziu, literárne vplyvy. Zopakujme si to: vyrastal si na samote, začal si písať poéziu, ktorú si žil. Ako si na to obdobie spomínaš? Ako si spomínaš na svoje detstvo po toľkých rokoch? Nevybledlo..?
Detstvo je akosi zákonite na začiatku života a na začiatku každej biografie. Tá sa začína na rozhraní našej pamäti a nepamäti, na začiatku našich uvedomelých spomienok. Je to, takpovediac, začiatok našej životnej epiky. Až po nej prichádza to hlboko preciťované, emotívne, matkina pieseň a po nej slovo, báseň, teda poézia. To je grafický náčrt, diagonála aj môjho detstva v čase. A ostatné priestorové a historické, súvisí s genealógiou môjho horniackeho sedliackeho (kedysi zemianskeho) rodu. S jeho erbom a tradíciami sa od polovice 16.storočia doteraz honosia všetci príslušníci Hudobovského rodu, všeobecne známeho a spojeného s históriou Zvolenskej stolice. Svoj pôvod si podľa rodovej legendy Hudobovci odvodzujú až od čias tatárskej pohromy, teda od polovice 13.storočia. Ale preskočme storočia. Môj starý otec Martin Hudoba (1869) spolu so starou matkou, so synmi, dcérami a zaťom, na jar v roku 1919 v rámci povojnového sťahovania, sa presídlil z pribystrického Badína na hontianske Dolniaky na majer-samotu, príslušnej k osade Zajačia Dolina, ležiacej pri starej hradskej ceste z Levíc do Štiavnice. Narodil som sa teda takmer v srdci Podsitnianska. Sitno obrazne hľadelo do mojej kolísky. Bol to odprvoti môj velebný strážny vrch a duch, môj dolniacko-horniacky detský genius loci. Rodný majer-samota ležala takmer na úpätí chotárneho kopca Zmeškalka, nazvaného podľa dávnych majiteľov, členov známeho šľachtického oravského rodu Zmeškalovcov, ktorý túto časť malokrškánskeho (zajačiarskeho) chotára kedysi vlastnil. Majer obkľučovali agátové jarky a háje, polia, malebná Horšianska dolina a k tomuto chotárnemu komplexu patril rozsiahly ovocný sad, vtáčí, zajačí a prepeličí raj, prostredie, v ktorom sa formovala moja lyrická podstata. Pod rodným domom sa v čase jarných vôd udržiavala barina s vŕbami a s množstvom žiab. Cez teplé noci som sa ich napočúval až-až, takže v súlade s mojím obľúbeným Sergejom Jeseninom som mohol vyznať, že „pri žabacej muzike pasoval som sa na poeta“. Moje včasné detstvo sa potom na dva roky premiestnilo k starému otcovi (po matke) do slovensko-maďarskej hontianskej obce Malý Kiar, kde som získal inú výchovu. Bolo to kultivovanejšie prostredie medzi rodinnými prišelcami zo Zvolenskej Slatiny, medzi štyrmi tetkami a tromi strýkami. V tomto svojskom a neopakovateľnom prostredí som získal prvé vzdelanie aj prvé literárne podnety a inšpirácie. V kiarskom starootcovskom dome som našiel peknú knižnicu, ktorá nasycovala môj vrodený čitateľský pud. V zasklených skriniach tam vedľa seba stáli nielen Kukučín, Timrava, Vajanský a Hviezdoslav, ale vari aj kompletná “biela“ a „červená“ mazáčovská knižnica s edíciou EMSA. Z tej som ako trinásť-štrnásťročný hltal všetko do radu a tam ma emotívne mocne zasiahla Jégého Itália, ale najmä jeho menej známa Wieniawského legenda. Tieto čitateľské i rodinné zážitky patrili a patria k najpamätnejším spomienkam môjho zrelšieho detstva. Tam som pocítil a precítil prvé dotyky písanej poézie (Jesenský, Smrek, Lukáč, Roy, Rázus) a tam som sa akosi začal lyricky prebúdzať a uvedomovať. Najmä toto obdobie oživuje moju pamäť, takže po vyše sedemdesiatich rokoch sa rozpamätúvam nielen na tóny a texty českých a slovenských populárnych pesničiek, ktoré si moje tety prehrávali na gramofóne, ale ešte aj na farby gramofónových platní a ich značky (ESTA, SUPRAPHON), na ktorých boli názvy jednotlivých skladieb vytlačené. Nijaká farba z môjho pestrofarebného detstva nevybledla. A spomienky naň sú také zreteľné a jasné, že vďaka mojej dobrej pamäti si pri písaní nádejných memoárov takmer vystačím s vlastným pamäťovým fondom.
Vo verejnosti, tej čitateľskej, ale aj literárno-kritickej si viac-menej zafixovaný ako autor lyrizovanej prózy, no začínal si ako básnik, vydal si zbierku básní Letokruh srdca (1958). Napokon, od lyrizovanej prózy k poézii nie je ďaleko, alebo naopak, poéziu od lyrizovanej prózy delí len tenučká hranica, tenučká ako vlásočnica. Preto sa pýtam: je v tebe viac básnika ako prozaika? Prestal si písať poéziu preto, že si sa stal prozaikom, alebo skôr preto, že tvoja prozaická tvorba – presnejšie, tvorba prózy – absorbovala v tebe básnika?
Čitateľská komunita, ale najmä tá literárno-kritická, už akosi nevyhnutne musí mať každého autora umiestneného v istom systéme, v istej esteticko-kritickej kategórii. Mňa dosť nenáhlivo až rozpačito zaradili medzi autorov lyrizovanej prózy, širšie označovanej ako slovenský naturizmus. Nechcem nič zatajovať alebo sám sebe lichotiť, ale ocitol som sa v dobrej, takmer vyberanej spoločnosti. Veď autori ako Figuli, Chrobák, Švantner, Ondrejov, Červeň, v mojich literárnych začiatkoch boli už zrelí, etablovaní a uznávaní spisovatelia. Obrazne a nadnesene – boli to vlajkové lode našej lyrizovanej prózy, ktorá v tom čase už dosahovala, ba vari už aj prekračovala svoj tvorivý zenit. Možno aj preto som pre niektorých prichádzal na literárnu scénu akoby „déjà vu“ a oneskorene, navyše nie práve vo vhodnom čase, keď vlak horniacko-vrchárskeho naturizmu už signalizoval koncové svetlá. Ak k tomu prirátame, že autor netypicky prichádzal z hontianskych Dolniakov, už to vzbudzovalo istú nedôveru. Hoci som prichádzal vari až štýlovo ako mladý básnik so zbierkou študentských veršov a nevhodne oneskorene, napokon pre mladého básnika priniesli protirečivo náhly obrat k próze. A tu, chtiac-nechtiac, z čias Mladej tvorby, musím spomenúť ironicky odmietavú recenziu kritického radikála Vladimíra Mináča, ktorého som si napriek jeho rigoróznemu odsudku môjho básnického debutu vážil ako svojskú osobnosť. A takmer na konci jeho života som zažil gesto, ktoré ho charakterizuje. Pri mojej zriedkavej a náhodnej návšteve v Klube spisovateľov sa mi náš bard a baťko, za svoju dávnu sekernícku recenziu chlapsky ospravedlnil a dobromyseľne mi pripomenul, že ma obrátil k próze, kde som sa úspešne uplatnil. Pritom som si aj ja dobromyseľne pomyslel, že nielen božie mlyny, ale aj cesty literárnej kritiky sú nevyspytateľné. Napokon vždy som si nesmierne vážil ozajstné chlapské gestá. Ale vráťme sa k meritu tvojej otázky. Myslím, že vari až vrodene geneticky som uspôsobený pre oba literárne živly, rovnako pre poéziu ako pre prózu, rovnako striedavo intenzívne na mňa pôsobia oba princípy. Teda princíp otcovský a materský, mužský a ženský. Tento všadeprítomný univerzálny dualizmus najvernejšie vyjadril Roy vo verši: „Ja, jak bych dvoje duší mal.“ Takže, začal som moju literárnu dráhu poéziou a v podstate som jej zostal verný. A ktožehovie, možno pri poézii aj literárne skončím!
Hovoríme o lyrizovanej próze, ktorá má v slovenskej literatúre silné pozície, hlboké korene a vynikajúce literárne diela. Môžeme spomenúť prózy Švantnerove, Chrobákove, Margity Figuli, ale aj Ľuda Ondrejova. Andreja Chudobu možno dôstojne priradiť do tejto kategórie literatúry na pomedzí poézie a prózy. Čo to znamená – osobitne pre teba – byť autorom lyrizovanej prózy? A vlastne: ako by si charakterizoval lyrizovanú prózu? Aké má atribúty, aké vlastnosti? Lyrizovaná próza – neumrela? Žije?
Na túto otázku som, viac-menej, odpovedal už v predchádzajúcej otázke. Táto si však nárokuje aj isté náročnejšie osobné postuláty. Nebudem príbuzne opakovať učebnicové charakteristiky a definície. Nazdávam sa, že lyrizovaná próza sa v základe definuje ako lyricko-epický pohľad na vnútorné a vonkajšie podoby sveta, zo zorného uhla racionálneho a najmä iracionálneho, inštinktívne archaického až atavistického, nevysvetliteľného, unikajúceho k mýtu a k tajomstvu. Je to aj cesta k osobnému transcendentu. Jednoducho povedané, je to stretnutie dvoch elementov, zmes svojskej reflexie a sebareflexie, v samom jadre s tým istým podložím, z ktorého je vystavaná aj báseň v próze, teda poézia, teda lyrika. Trochu pomocne a nadnesene, sú to dve ingredencie, ktoré je v zmesi ťažko oddeliť, definovať, merať, analyzovať a tým menej rozlíšiť. Pravdaže literárno-vední odborníci vedia túto zmes lyriky a prózy rozložiť a priam exaktne stavebne, tvarovo štylisticky ju určiť a definovať. Jej atribúty, jej estetiku, takpovediac, jej literárne parametre. Ja len akoby dodatočne sa priznávam k nasledovníctvu v stopách mojich (dnes už klasických) predchodcov, a svojím spôsobom aj k ich duchovnému príbuzenstvu, hoci medzi ich myšlienkovým a pocitovým svetom vedie predovšetkým generačná línia a svetonázorová príbuznosť rešpektujúca hranice kresťanskej tradície a morality. Iba v regionálne tematickom značení je medzi mnou a nimi znateľný rozdiel. Ústredná téma klasickej slovenskej lyrizovanej prózy je napospol vrchárska dedina a jej pospolitosť (Liptov, Orava, Horehronie) a príbehy mojich lyrizovaných (kratších) próz sa odohrávajú na odľahlých samotách, na majeroch a v mlynoch, len sporadicky v hontianskych dolniackych sídlach a dedinkách. Jednotlivé lokality v istom smere sú odlišné, aj keď v sebe absorbujú príbuzný epicko-lyrický pohľad. Podobnosť oboch lyricko-epických sústav je iba náhodne podobná, je to znateľné azda len v jazyku, v štylistike a v ornamentálne cizelovanej vete. Ak je pravda to, o čom vraví môj literárny priateľ a sused Ivan Kadlečík, že „život je krásna veta“, tak to v prípade klasickej lyrizovanej prózy možno nemetaforicky chápať aj doslovne. Od tohto elegantného výroku by sme na rozličný spôsob mohli rozvíjať reflexívnu kadlečíkovskú úvahu o úlohe a položení, rozvíjaní a kultivácii nášho spisovného a literárneho jazyka. Toto je však obrovská, až desivá téma, priam nad naše sily, a nie je, našťastie, námetom nášho rozhovoru.
Ale, aby som sa nevyhol tvojej neľahkej záverečnej otázke. Lyrizovaná próza iste kdesi ešte žije ako vôbec trvanlivé a cenné v našej literatúre a kultúre. Ale obávam sa, že len dožíva a či skôr bezdomovecky biedi a živorí dakde v stratených končinách našej ešte tradičnej, ale čitateľskou agóniou postihnutej duše. (Tak ako žili a prežívali takmer všetci osamelí a vnútorne rozptýlení hrdinovia lyrizovaných próz). Vari jej ohlasy, zvuky a zamierajúce tóny sa ešte ozývajú v reminiscenciách, v básňach v próze, ba aj v rozvíjajúcej sa módnej vlne postmoderného voľného verša. Ale to sú len úlomky toho, čo kedysi tvorilo monolitné úctyhodné celky. Ak kedysi za vojnových čias sme pateticky hlásali, že poézia ešte žije, dnes len s veľkou a takmer utopickou odvahou možno dúfať, že aj tradícia a duch lyrizovanej prózy žije ešte v spomienkach generácie, pozvoľna odchádzajúcej z tohto stále nezrozumiteľnejšieho a stále menej čitateľného sveta.
Celý rozhovor si môžete prečítať v knihe Ľuboša Juríka Rozhovory po rokoch, ktorú si môžete kúpiť v tlačenej podobe alebo v rozšírenej verzii ako e-knihu na http://knihkupectvo.litcentrum.sk/t134/Jurik-Rozhovory-po-rokoch za špeciálnu cenu 5 euro.
V knihe nájdete rozhovory s týmito spisovateľmi: Milan Augustín, Anton Baláž, Ladislav Ballek, Jozef Banáš, Dezider Banga, Jaroslava Blažková, Ján Buzássy, Jozef Bžoch, Ján Čomaj, Rudolf Dobiáš, Pavel Dvořák, Etela Farkašová, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Daniel Hevier, Anton Hykisch, Rudolf Chmel, Andrej Chudoba, Pavol Janík, Peter Jaroš, Jana Juráňová, Ivan Kadlečík, Juraj Kuniak, Milan Lasica, Jozef Leikert, Miroslav Marcelli, Albert Marenčin, Jozef Mihalkovič, Jozef Mikloško, Valér Mikula, Štefan Moravčík, Gustáv Murín, Kamil Peteraj, Vladimír Petrík, Jozef Puškáš, Milan Richter, Gabriela Rothmayerová, Vincent Šabík, Ivan Stadtrucker, Stanislav Štepka, Ladislav Ťažký, Viliam Turčány, Ján Tužinský, Marián Vároš, Osvald Zahradník, Milan Zelinka a Milka Zimková. Po rokoch sa spoločne vracajú k témam, o ktorých hovorili kedysi, no najmä hovoria o súčasných problémoch literatúry a kultúry. Umelecké fotografie Tomáš Singer.
