Vyhľadávanie
Predčasne zavŕšené dielo Daniela Šimka
(20. februára 1959 Bratislava – 8. júla 2004 New York)
V týchto dňoch vychádza vo vydavateľstve Ars Stigmy G. Hupku dvojjazyčne zbierka poézie mladého amerického básnika slovenského pôvodu Daniela Šimka The World Within a Lost Glove. Svet v stratenej rukavici. Zároveň výber siedmich básní z tohto diela pripravuje v bibliofilskom vydaní Viktor Vojtek v spolupráci s vydavateľstvom Petrus. Básne do slovenčiny preložil Ľubomír Feldek, ktorý sa za celú našu kultúrnu verejnosť rozlúčil s mladým autorom, keď jeho popol ukladali vlani 8. septembra do rodinnej hrobky na cintoríne v Slávičom údolí v Bratislave. Z jeho smútočného prejavu vyberáme:
Daniel Šimko sa narodil 20. februára 1959 v Bratislave. Pri krste dostal meno Svetozár – umelecké meno Daniel si dal až neskôr. Jeho rodičia, MUDr. Vladimír Šimko a MUDr.
Mária Šimková boli lekári-vedci, ktorých – tak ako mnohých iných – vyhnal z vlasti august 1968. Vo chvíli, keď sa rozhodli pre exil, mal malý Svetozár desať rokov.
Desať rokov, to bolo dosť na to, aby v ňom dozrela slovenská identita, ale ešte vždy to bolo aj dosť zavčasu, aby sa mohol z neho stať nielen Američan, ale dokonca aj americký básnik. Umožnilo mu to aj kvalitné vzdelanie, ktoré nadobudol najprv na Oberlin College, potom, v roku 1983, získal hodnosť Master of Fine Arts and Poetry na Columbia University a ešte neskôr, v roku 1995 hodnosť Master of Library Science na Pratt Institute. Tú poslednú potreboval pre svoje občianske povolanie – posledných štrnásť rokov pracoval v New York Public Library, ktorej zbierky systematicky obohacoval o slovenské tituly.
Okrem dobrých študijných výsledkov čoskoro na seba upozornil svojou tvorivosťou. Keďže výborne zvládol aj nemčinu, získal v roku 1988 štipendium na preklad knihy Autumn Sonata, Selected Poems of Georg Trakl – a keď prácu dokončil, prestížny literárny klub Poet´s House mu udelil cenu za preklad a o knižné vydanie sa postaralo vydavateľstvo Asphodel.
Významný americký básnik Stanley Kunitz vtedy napísal, že „kongeniálne citlivý preklad Daniela Šimka odkrýva Traklovu temnú a plachú imagináciu pre novú generáciu čitateľov“.
A podobné uznanie si začali získavať aj jeho vlastné verše, publikované v časopisoch a antológiách. Možno by niekto teraz očakával výpočet samostatne vydaných zbierok, no treba si uvedomiť, že pre básnický prúd, do ktorého sa Daniel Šimko zaradil, nebolo typické chŕlenie kníh.
Amerického básnika posledného polstoročia možno vidíme predovšetkým ako predstaviteľa beat-generation, tvoriaceho hravo a veľa, takpovediac „on the road“, ktorý často vyzeral ako tulák, no svetový úspech jeho prostých veršov mu nedovolil zomrieť od hladu. V protiklade k tejto predstave, a hoci nenápadnejší, sú však pre Ameriku rovnako typickí univerzitní básnici, ktorých sústredenie na výrazové prostriedky ich už akosi a priori odsudzovalo na to, aby tvorili málo a zmierili sa s menšou, univerzitnou publicitou a slávou. A takisto s univerzitnou existenčnou striedmosťou. Univerzitní básnici spravidla hľadali svoje básnické korene v Európe, a tak to Daniela Šimka celkom prirodzene vrhlo práve týmto smerom. No na to, aby sa stal univerzitným básnikom, ho predurčoval už jeho naturel, vrodená, elegantná zdržanlivosť v správaní a vo vyjadrovaní emócii. Vycizelovaný bol každý jeho pohyb – bodaj by nebol aj cizelérom slova.
Keď som ho v roku 1990 pri svojej návšteve USA spoznal, mal 31 rokov, a bol už presne takýto: úspešný, ale zdržanlivý. Keď videl, ako ma teší, že som ho objavil, a keď som mu po prečítaní jeho básní povedal, že za jeho angličtinou cítim slovenskú básnickú školu, aj on sa zdržanlivo potešil. Rovnako zdržanlivo prijal aj návrh, aby sme preložili niektoré jeho básne do slovenčiny. Upozornil ma, že píše málo nových básní, radšej na tých niekoľkých, ktoré už napísal, ešte ďalej pracuje. Dokonca aj na tých, ktoré už vyšli tlačou. Preklady, ktoré urobíme, nebudú ešte definitívne. Azda niektoré by sa mohli publikovať časopisecky, rozhodne sa však zatiaľ nedá pomýšľať na knižné vydanie. Zopakoval to aj po rokoch – aj pri našom druhom aj pri treťom stretnutí: veď preto vlastne jeho básne dodnes nevyšli v slovenčine knižne.
Do práce sme sa pustili v kaviarni, ktorú vybral rovnako starostlivo, ako vyberal slová.
Bola to umelecká kaviareň na rohu University Place, ktorej meno som, žiaľ, zabudol. Nemali sme po ruke nijaký slovník, a tak sa prekladanie stalo dobrodružstvom, pri ktorom sa medzery v jeho slovenčine usilovali nájsť spoločnú reč s medzerami v mojej angličtine – a práve v tej chvíli som si uvedomil, že aj reč poézie je medzinárodná ako reč hudby a nedovolí nám pomýliť sa, pretože tento mladý muž ovláda reč poézie oveľa lepšie, než som čakal.
Napríklad začiatok jeho básne Departures:
Už zase mením adresu.
Tú vyvesenú, pripichnutú, alebo ukrižovanú proti stene...
Keď sme to prekladali, upozornil som Daniela, že tá adresa „crucified against the wall“ by v slovenčine asi mala byť „ukrižovaná na stene“.
„Áno, tak to bude správnejšie,“ súhlasil. Potom sa zamyslel a povedal: „A vieš čo? Nechaj ,proti stene´!“
Dal prednosť chybnej väzbe, ale vedel, čo robí, a ja som ho počúvol. To „proti stene“ bolo básnickejšie. Bola v tom metafora až kafkovská. Veď aj ten Kafkov zememerač, chodiaci okolo múru, v ktorom nenachádza vchod, chodí vlastne proti múru a múr bez vchodu sa týči proti nemu. Aj adresa Daniela Šimka bola ukrižovaná proti múru, za ktorý sa márne túžil dostať. Najprv to dlho bola železná opona, ale aj potom, keď železná opona už padla, za akýmsi neviditeľným múrom ostala jeho rodná reč, ktorú ešte vždy dobre ovládal, ale napísať v nej báseň si už netrúfal. Za akýmsi neviditeľným múrom ostalo aj Slovensko, jeho pôvodná vlasť, do ktorej sa rád vracal, ale stopy svojho detstva tu už nenachádzal – boli už iba v jeho srdci, presublimovali na jeho básnickú inšpiráciu. A bol za tým neviditeľným múrom aj svietiaci zámok celého jeho sľubného budúceho života, ktorý sa však nečakane skončil pred múrom, 8. júla 2004, v New Yorku, pri poslednej zmene adresy.
Milý Daniel, ešte dlho by sme vydržali čakať na definitívnu verziu Tvojej zbierky, len aby sme Ťa mohli na Slovensku znova a znova vítať síce s nedokonečnou básňou vo vrecku, ale živého. Žiaľ, už je Tvoja kniha definitívna. V akejsi predtuche si ju krátko pred smrťou Ty sám pripravil do tlače pod dvojjazyčným názvom The World Within a Lost Glove. Svet v stratenej rukavici. Už ju môžeme vydať. Nielen americká, aj slovenská poézia bude o ňu bohatšia. Ale muselo to byť za takú krutú cenu, že sme teraz chudobnejší o Teba...?
Ľubomír Feldek
ĎALEKO
Zvony prichádzajú z míľovej diaľky. Polárka, zdržanlivá
voči dunajskému mostu,
frázy, padajúce na studený kov.
Ten istý holý topoľ, ten istý osamelý smrek
kníšu sa v neskorom októbrovom vetre.
Alebo keď si ich predstavujem teraz, vidím ich z promenády,
o roky mladší,
ten istý mierne nerozhodný výraz sa rozprestiera na mojej tvári.
Zamiloval som si to mesto, tú vec,
čo som si nesmel ponechať.
Háje a vinice, ktoré mi odpustili odchod,
a ľudí, ktorí mi ho neodpustili.
A ak je toto báseň detstva,
potom je to aj tá tma v rukavici.
Alebo v trúbke, ktorú muž, celú noc vytrubujúci v cirkuse,
konečne položí.
