Patrím do generácie, ktorá, našťastie, vyrastala pri knihách, v prírode či medzi kamarátmi na sídlisku, nebol som odmalička manipulovaný komiksovými televíznymi kanálmi, počítačmi a smartfónmi. Jednými z prvých hrdinov, s ktorými sme sa ako sídliskoví šarvanci identifikovali, boli Winnetou a Old Shatterhand, dvaja nerozluční pokrvní bratia. Indián-Apač a nemecký Američan. Partia sa rozdelila na dva tábory, indiánov a kovbojov, a potom sme spolu bojovali. Každý chcel byť Winnetou, a tak sme si tento „titul“ spravodlivo delili. Nedávno zomrel slávny Pierre Brice, francúzsky herec, ktorý ho tak skvele stvárnil. Ale o ňom som nechcel hovoriť. Skôr o autorovi knižiek z Divokého Západu, Karlovi Mayovi. Tento zvláštny muž bol až do piatich rokov skoro slepý, trpel krivicou, ale potom sa prejavila jeho vôľa k životu – uzdravil sa, začal študovať, až sa napokon stal učiteľom. No osud mu neprial a za vymyslené obvinenie sa dostal do väzenia, tam sa duševne zrútil, potom ho prepustili, ale psychicky stále nebol v poriadku, a tak ho za neprístojné správanie zasa zavreli. Keď ho pustili z basy, zomrela mu babička, zasa sa zosypal a ukradol päť biliardových gúľ. Blázna, ale už recidivistu Maya opäť odsúdili, no tentoraz mu vo väzení pomohla fantázia a literatúra. Vymyslel si svoj dobrodružný svet, kde žili jasne morálne vyhranení hrdinovia, a dobrodružné, farbisté príbehy čoskoro slávili úspech. Už sa nikdy psychicky nepoložil, pretože žil vo svete svojich kníh, ktoré dodnes okúzľujú milióny čitateľov. Keď potom, už ako slávny muž, navštívil krajiny, kam zasadil svoje príbehy, bol veľmi sklamaný, pretože zistil, že všetci tam žijú celkom inak ako v jeho knihách, kde bolo zlo zväčša potrestané. Som rád, že som v detstve tak ako on veril, že dobro nakoniec vždy zvíťazí. Winnetou vo mne stále žije a máva aj vám z koňa menom Ilči (Vietor), aby ste prijali pozvanie do krajiny spravodlivých. Len tam sa dozviete, že pokladom na Striebornom jazere nebolo zlato, ale truhlica plná kníh...
