Vyhľadávanie
Preklad Jarmila Pospěchová, Mária Benedeková
Ikar 2013
Waris Dirieovú, autorku kníh Púštny kvet, Deti púšte či Svitanie nad púšťou, možno obdivovať pre jej neutíchajúci entuziazmus, s akým bojuje za práva žien v Afrike, za ich rovnoprávnosť a slobodu, a najmä proti ženskej vyriezke. Sama je obeťou tohto mrzačenia a v predchádzajúcich tituloch opísala svoju cestu púšťou vedúcu k slobode i striedanie podradných prác v Londýne, kde ju objavil známy fotograf a naštartoval jej kariéru modelky. To prinieslo Waris šancu, ktorú naplno využila – začala otvorene hovoriť o nezmyselnom rituálnom zvyku ženskej vyriezky. Vďaka tomu sa stala aj veľvyslankyňou OSN. Ako černoška v bielej krajine však stále bojuje s ignoranciou a ľahostajnosťou.
V aktuálnej knihe Čierna žena, biela krajina nepoukazuje len na problém vyriezky, ale aj na celkovú situáciu v Afrike, zneužívanie moci a peňazí prichádzajúcich z Európy. Odhalila tiež zákulisie nakrúcania filmu Púštny kvet, ktoré sa pre pretrvávajúce nepokoje v Somálsku muselo presunúť do Džibutska. Tam mala Waris možnosť stretnúť sa s prezidentom a diskutovať s ním o nových možnostiach pomoci Afrike. Avšak i tu narazila na nepochopenie a istú zdržanlivosť. Otvorene hovorí aj o svete modelingu, kde pracovná ponuka znamená akúsi „prostitúciu“. Sama módny priemysel odsudzuje, no zároveň mu vďačí za finančnú nezávislosť a popularitu, ktoré využila na zmysluplnú vec.
Mnohí krajania ju vnímajú v jednej chvíli ako hviezdu, v nasledujúcej ako zradkyňu – napriek tomu Afriku nadovšetko miluje. Jej boj proti vyriezke je len začiatkom zápasu o pozitívne zmeny na tomto kontinente. Nevyhnutné bude naštartovať hospodársky rozvoj, zrovnoprávniť ženy a mužov, ženám dať prácu, priznať práva, slobodu… Vďaka doterajšiemu úsiliu Waris Dirieovej sa veľa zmenilo v zákonoch európskych krajín a v budúcnosti sa plánuje zameriavať na zlepšenie postavenia afrických žien. Preto v knihe vytvorila zoznam požiadaviek, ktorých splnenie môže zasadiť zničujúci úder praktikám ženského pohlavného zmrzačovania. Neutíchajúca túžba po domove a narodenie druhého dieťaťa posilnilo jej rozhodnutie vrátiť sa do Afriky. Počas rokov pobytu v Európe si uvedomila rozdielnosť života ľudí bielych a čiernych, ale aj ich súdržnosť, blízkosť. Premiéra filmu Púštny kvet predstavuje jej rozlúčku s Európou a spolu so synom sa vracia do svojej minulosti a zároveň spoločnej budúcnosti.
