Vyhľadávanie
Ľubomír Feldek: Veľká kniha slovenských rozprávok
Bratislava, Reader´s Digest Výber 2003
Ilustrácie Peter Uchnár
Je priam zákonité, že každý vážny človek si hľadá svoje korene, a čím je starší, čím má korene silnejšie i rozvetvenejšie, tým musí ísť takýto hľadač hlbšie a hlbšie, aby sa prezvedel, kam až tie korene, ba aj vlásočnice siahajú.
Na takúto prácu sa podobral – dodatočne vidíme, že sa na ňu chystal vlastne veľmi dávno - básnik, rozprávkar, esejista, prekladateľ Ľubomír Feldek, a jeho hľadanie prebieha pritom paralelne vo všetkých oblastiach jeho aktivity. Až zrazu po dvoch veľkých rozprávkových knihách – po Modrej knihe rozprávok (1974) a Zelenej knihe rozprávok (1983) – vlastne po okrúhlych tridsiatich rokoch od jeho prvej „veľkej“ rozprávkovej knihy, v ktorej zvečnil čaro rodiny, lásky a detstva, predkladá nám päťdesiat slovenských rozprávok, ďalšiu zo svojich veľkých kníh, opierajúcu sa tentoraz o širšiu rodinu slovenských rozprávkarov. Aj takéto začlenenie je súčasťou hľadania koreňov, lebo rozprávka, stará ako reč, sa splieta a zapletá celé stáročia - až príde básnik a znova ju na niektorých miestach porozpletá a inde zas inak zviaže.
Prístup k rozprávkovému materiálu, k dedičstvu, ktoré je dnes už bohato preskúmané, roztriedené (i keď stále nie sú povydávané všetky bohaté zberateľské záznamy), môže byť „básnický“, keď si zapisovateľ prispôsobí texty tých, čo mu poskytli materiál, alebo historický, ktorý chce konzervovať každú odchýlku, každý odtienok v rozprávaní a v motivickej štruktúre. Feldekov text je z hľadiska týchto kritérií výsostne básnický. Mnohé rozprávky doveršoval, dobásnil, dorozprával, stavebne dotiahol po svojom, a dodal im takú presvedčivú logiku, až sa čudujeme, ako sme ich doteraz mohli čítať inak. Fascinovať nás bude napríklad Mechúrik-Koščúrik a jeho kapela, pripomínajúca „túlavú kapelu“, ktorá nejde iba na vandrovku: odvíja sa pred nami celý príbeh gajdoša, ktorý si cestou priberá ďalších svojráznych muzikantov. Jeho výber sa začína práve vandrovkou. A keďže vajce je symbolom večného, obnovujúceho sa kolobehu života, kniha sa feldekovsky kruhovito uzatvára „vajcovými“ rozprávkami: od prvej Ako šlo vajce na vandrovku po záverečnú Zrno ako slepačie vajce.
Po Rúfusových veršovaných rozprávkach máme tu teda ďalšie slovenské ľudové rozprávky v podaní básnika, rozprávky miestami aj prerozprávané z „reči do reči“, pretože niektoré slová dnes nadobudli iný význam alebo sa z nich stali pre nové generácie nezrozumiteľné anachronizmy. (Z Dobšinského „sestričky nebožtičky“ v rozprávke Bračok vtáčok sa stáva „sestrička-nešťastníčka“ vo Feldekovej rozprávke Vtáčik-neboráčik a s týmto prístupom súvisí aj celá jej interpretácia, v závere pozmenená.)
Licentia poetica umožňuje autorovi, aby dofabuloval aj pisársky zápis Amen, zabil babu kameň z mníchovského kódexu, alebo aby ho dotiahol podľa najnovších výskumov (záver pôvodnej rozprávky Bračok vtáčok, ktorým si vydýchol mních Ján z Lefantoviec, keď dopísal tzv. Elifandov kódex.)
Feldekove rozprávky, ktoré spolu s jeho predošlými detskými knihami rozprávok tvoria triptych, sú dielom moderného rozprávkara.
Feldek, čerpajúc priamo zo starých kódexov, postupuje dopredu návratmi do minulosti. A tak ako Ján Kollár urobil svojho času obrovskú službu slovenskému jazyku a slovenskej kultúre, keď zozbieral slovenské ľudové piesne, známe Spievanky, aj Ľubomír Feldek, ktorý prerozprával, dotiahol a prebásnil slovenské ľudové rozprávky, urobil neoceniteľnú službu slovenskej literatúre. Sledujme jeho cestu cez Kollárovu Mínu k minnesängrom, medzi ktorými našiel svojho predka, cez Van Stiphouta k Van Veldekovi, cez slovenské ľudové rozprávky k vlastnému rozprávkarskému naturelu, aby nám napokon dokázal, že človek je doma tam, kde má svoje rozprávky.
Anna Blahová
