Vyhľadávanie
Z pozície pozorovateľa
Radovan Brenkus: Dym z ríše tieňov, Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2009
Cieľavedome, bez ohľadu na mienku kritiky, buduje básnik Radovan Brenkus (1974) od zbierky k zbierke svojbytný, pritom kompaktný svet, ktorý len sporadicky vykazuje väzby so zmyslami overiteľnou realitou. Nie žeby sa nedali identifikovať jeho stavebné prvky alebo obmieňané konštanty. V najnovšej, štvrtej zbierke Dym z ríše tieňov viac ako dosiaľ autor upozorňuje na „ja“, ponajviac v opozícii voči „ty“, zriedkavejšie „vy“.
Brenkusova metaforika sa neživí výlučne sama zo seba, podnety nachádza u Stacha či Ondruša, azda i v nadrealizme. Premyslene budovaná báseň sa síce ani pri opätovnom čítaní nepoddá bez zvyšku, jednako provokuje k výkladu. Isté spojenia sa priebežne opakujú či variujú, ale význam nadobúdajú až ako súčasť celku (Zhavranená záhrada). Samotný subjekt pritom nadobúda skôr pozíciu pozorovateľa, ktorý so záujmom, občas fascinovane sleduje zázrak, aký sa zrodí z nezvyčajného susedstva slov, pritom bez ambície organizovať ich. Napokon, prekomponovaná je nielen báseň: povedomá formulka sa nám pripomenie nečakane v zbierke, akoby súčasť rituálu či liturgie, nebodaj zaklínadla.
Báseň pôsobí autenticky, keď sa subjekt neštylizuje do hlásateľa nadčasových a nadosobných právd a vychádza z identifikovateľného zážitku, akým je napríklad nemý dialóg s dávno zosnulou mladou ženou (Vzdialene blízka milenka). Priestorovo sa preferuje cintorín – jeho scenéria spolu s príslušnými rekvizitami slúži ako pozadie na reflektovanie procesov práchnivenia a rozkladu, asociuje zmar a zánik. Nejde o pózu, skôr o dôsledok úsilia dopátrať sa, čo má nasledovať po tom. Útecha, akú poskytuje viera, sa relativizuje, či priamo odmieta, ani vyhliadkou na nesmrteľnosť sa nekompenzuje smútok za stratou blízkeho.
Zaťatosť, s akou Brenkus kultivuje svoju predstavu poézie, pôsobí impozantne, pravda, kam ho táto cesta dovedie, nedá sa zatiaľ predvídať.
Ľudovít Petraško
