Vyhľadávanie
Kto sa bojí, nech nechodí
Peter Staríček: Chodec, Košice, DALi 2009
Už v básnickom debute buď zazrieme, alebo nezazrieme embryo poézie. O prvotine Petra Staríčka Chodec možno s čistým svedomím vyhlásiť – áno, je tam!
Najprepracovanejším nástrojom Staríčkovej poetiky sú slovná hra, formálne vybrúsený tvar a výdatná lektúra modernej poézie od Válka cez konkretistov, osamelých bežcov až k barbarom. Zaujímavé sú i dotyky s poéziou písanou ženami. Autor oživuje sonet, prináša do slovenskej poézie aktualizáciu starej kórejskej básnickej formy sidžo, obratne narába s rýmom, priam sa vyžíva v rozptyľovaní zmyslu a vytváraní odľahlých vertikálnych metafor, čítame uňho ozvláštňujúce rýmové dvojice ako: pernod – terno, haláslé – po masle, zoom – odrazu, dekubit – neľúbiť. Jeho analytický prístup k jazyku je najviac badateľný v aktualizáciách ustálených slovných spojení a frazém, pričom miestami sa približuje až k tej línii tvorby Jána Ondruša, ktorú Valér Mikula nazval permutačnou: „Stojí voda na čaj stojí rozum stojí čas naplnenie stojí stojí uhrančivý pohľad stojí hlas stojí hlúpe ticho v nás“.
Hlavným gestom básnika je – pre mladých básnikov taký typický – vzdor. Nie je to však vzdor prekračujúci hranice poézie, provokujúci jej paradigmy, je to vzdorovanie zmyslu či ozmyselňovaniu: „Nasyp mi soli do nezmyslov!“ Márne by sme sa zamýšľali nad hlbším zmyslom jednotlivých básní, márne by sme skladali motív chodca, kroku, pohybu do zložitého symbolu. Kroky sú u Staríčka len zvuky, rytmus. Pohyb tohto chodca je nezacielený a ak, tak zacielený na samotné chodenie bez akéhokoľvek presahu, je „blúdiaci medzi molekulami vzduchu“, je nevykročením či chodením v kruhu, jazdou v protismere. Kompozícia zbierky a kompozícia väčšiny básní je teda skôr vonkajšia – zošitá rýmom, rytmom, štyri časti zbierky sú prepojené len fragmentmi básne v próze s motívom chodca.
U Staríčka možno, ako sme už spomenuli, pozorovať veľmi precízny analytický prístup k jazyku a básnickej forme, nemožno však zatiaľ hovoriť o analytickom prístupe k zmyslu, či k – vzhľadom k jazyku transcendentálnej – skutočnosti. Spomínaná posledná, štvrtá časť zbierky, dlhšia báseň Ospalosť, však spolu so svojím úvodným fragmentom otvára možno prvému cielenému kroku, ozmyselňujúcemu svet: „je mi tak sladko, sýto a zreteľne / keď tvoje možno klíči, zaobľuje sa a zapadá / za horizont ako pierko // pomaly // po rukách, po dýchaní, po svetle // nazerám ako sa čajky učia rozumieť veciam // ktoré nič neznamenajú“. Či je to náznak ďalšieho vývoja, alebo len jedna z hier, ukáže druhá zbierka, na ktorú sa oplatí počkať.
Ivana Hostová
