Vyhľadávanie
Atraktívna prezentácia vedy
Milan Jurčo: Z prelomu storočí, z rozhrania žánrov
Martin, Vydavateľstvo Matice slovenskej 2006
Podtitul Jurčovej publikácie znie Tvorcovia a diela (v) zovretí dobou. Z tohto spresnenia vyplýva, že Jurčo bude hovoriť o autoroch a tvorbe minulého režimu a – že mu záleží aj na konkrétnych formuláciách. Tie prezrádzajú určitú subjektivitu i hravosť. Milan Jurčo, dlhé desaťročia sledujúci slovenskú literatúru z kritického i literárnohistorického aspektu – najmä v žánroch literatúry pre deti a mládež a literatúry faktu – mal od počiatku vyhranené postoje, názory i vyhranený štýl. Pevné stanoviská ho nútili vyslovovať sa jednoznačne, a tak sa dostával i do polemík a sporov. Stál si pevne za tým, čo povedal a vychádzal z týchto šarvátok bez ujmy. Názorová vyhranenosť vyplynula z hĺbavého čítania, interpretačných schopností a zmyslu pre teoretické domýšľanie a systémovosť. Prezrádzala osobnosť, ktorá sa nekryje za bezfarebnú objektivitu a popisnosť. Jurčov kritický subjekt bol vždy ľahko rozoznateľný, a keď bolo treba, vysunul sa do popredia. Asi tak ako to urobil v Príhovore k čitateľovi v tejto publikácii: „Ponúkam ti súbor textov zrodených na prelome storočí, zostavený s ohľadom na tvoj záujem, azda aj potrebu. Chce to byť kniha čítavá, nenadbiehajúca však vkusu čitateľa. Má ambíciu poskytnúť istú sumu poznania a zároveň vzbudiť aj pocit potešenia zo spôsobu, akým sa to predostiera.“
Z citovaných viet je jasné, že autor dbal nielen na obsahovú, ale aj formálnu stránku príspevkov, ktoré zhrnul do svojej knihy. Oslovovanie čitateľa súvisí možno aj s jeho dlhoročným pedagogickým pôsobením, teda s bezprostredným kontaktom s tými, ktorým je ono poznanie adresované. Zdravé autorské sebavedomie je tu podložené dôvernou znalosťou problematiky (mimochodom, pestrej) a štylizačnou ľahkosťou. Pocit „potešenia“ avizovaný v Príhovore sa u čitateľa dostaví vtedy, keď sám autor píše s potešením, teda nie z povinnosti, zo slobodného rozhodnutia, ktoré plodí radosť. Myslím, že sa vyjadrím aj za iných čitateľov, keď poviem, že Jurčove texty sú vzhľadom na poznanie ambiciózne, ale zároveň nesú v sebe tvorivú energiu, ktorá pretvára odbornosť do čitateľsky akceptovateľnej podoby.
Príspevky v publikácii sú zhruba z posledného desaťročia a sú rozdelené do štyroch kapitol. Prvá má teoretické podložie a týka sa literatúry faktu. Druhá je skôr literárnohistorická a sleduje vývinové procesy v súvislosti s tvorbou niektorých autorov (Ľ. Podjavorinská, Ľ. Zúbek, Ľ. Ondrejov). Zaujímavým spôsobom sa tu načrtáva téma u nás dosť obchádzaná – secesia. Jurčo ju odvodzuje z romantizmu, a tak hovorí nielen o Vajanskom, ale i o starom J. M. Hurbanovi a ďalších. V tretej kapitole sa autor „vyrovnal“ s normalizáciou, ktorú pocítil na vlastnej koži. Zásadným príspevkom je tu stať o Jaroslave Blažkovej; môžeme ho nazvať aj rehabilitačným aktom. Štvrtá má subjektívnejší charakter a tvoria ju spomienky na blízkych literátov (V. Hlôžka, P. Karvaš, J. Štepita, J. Mokoš, I. Plintovič a iní). Spomienky a portréty dopĺňa stať o Karolovi Braxatorisovi (najstaršom bratovi A. Sládkoviča) a jeho memoárovej skladbe, ktorá je vlastne objavom! Aj v tejto poslednej kapitole si autor podržal prednosti svojho prístupu k literárnemu textu, no obohatil ho o „antropologický“ rozmer, o tón empatie s autorom, prechádzajúci miestami až do vyznania. Je to – v rámci knižnej prezentácie – sympatická črta, ktorá dodáva Jurčovmu bádateľskému úsiliu iný rozmer.
Možno vari povedať, že v knihe Z prelomu storočí, z rozhrania žánrov, sa Milan Jurčo predstavil najkomplexnejšie. A čitateľsky najatraktívnejšie.
Vladimír Petrík
