Vyhľadávanie
Kúpeľ vo vlastnom pote
Jaroslav Klus: Dejiny postele
Bratislava, Vydavateľstvo SSS 2004
Dejiny postele sú dejinami našich zážitkov, spomienok v očakávaniach i obavách, sú dejinami neopakovateľnosti prežitých lások, ich veľkodušného lietania v oblakoch i pristátia na zemi. Hoci to pre zúfalcov začalo a niekde to aj skončí, mali by sme si z nich odniesť aspoň ponaučenie, určitú výhru...
Klus vierohodne maľuje utrpenie, so zmyslom pre jemnú iróniu, s povzdychom, ktorý obdivuje krásu i ľutuje jej pominuteľnosť. Pri rekapitulácii života uznáva úder pod pás „hneď“ po narodení. Vďaka úderu sa všetko vyjasní, paradoxne, keď sa zahmlie pred očami, lebo sme bohatší o určité poznanie. Klus vie, že túžba po príjemnom zážitku nevedome spôsobuje nechcenú bolesť vo svete. Občas mu mysľou prehrmí minulosť, dávna postava nenaplnenej lásky alebo vidina zbytočného krviprelievania. Pozná atmosféru dedinského života, opilecké vízie, smútok. To všetko stavia na silnej, komunikatívnej obrazotvornosti, ktorá dokáže uniesť primeraný, filozofický, miestami až prorocký status básne.
Presná poetika rôzne obrazy netriešti, naopak, spája ich do celku bez krkolomných, umelých a abstraktných konštrukcií. Pointa často nevystupuje bezprostredne, ale jej zatajenie ju dotvára. Klus nahrádza ustálené spojeniam originálnymi prirovnaniami. Mení zaužívané lexikálne väzby; ustálené slovné spojenia sa transformujú na nové tak, že tie staré cítiť, a týmto spôsobom obohacujú novú myšlienku. Klus tiež účelne využíva významovú hru a občas aj zvukomaľbu.
Jeho zbierka iskrí dôvtipnými nápadmi – noc sa mystifikuje zlodejom, čo narúša prirodzený kolobeh života a zámok sa umiestňuje do kľúča... Stokrát vyslovené myšlienky sú odeté do iných šiat, najmä na pozadí biblickej symboliky. Dejiny pokračujú ďalšou plavbou, hľadaním stáleho miesta – domova. Stačí nám, čo je okolo nás, svoj zmysel môžeme nájsť v okolitých drobnostiach. Lyrický príbeh dejín postele však „končí“ ako nemá groteska. Postavenie človeka je až smrteľne vážne, no a grimasa či kývnutie ruky nad ním je rovnako úctyhodné gesto. To sa v slovenskej poézii len tak nevidí.
Radovan Brenkus
