Je pondelok, 11. marca
1996. Preoblečená za
Čečenku sa s tamoj-
ší m i žena m i tajne
dostala do čerstvo
zbombardovanej a vy-
rabovanej dediny Ser-
novodsk. Spolu s ňou
s tojí me upr os t r ed
prvého rusko-čečen-
ského konfl iktu. Ako
vysvetliť ľuďom voj-
nu? pýta sa bezradne. Reč je o slovensko-švaj-
čiarskej spisovateľke a reportérke Irene Brež-
nej (1950). Jej publicistické texty publikované
v prestížnych švajčiarskych a nemeckých perio-
dikách sa stali podkladom pre knihu reportáží
s názvom Vlčice zo Sernovodska, s podtitulom
Zápisky z rusko-čečenskej vojny. V slovenčine
vychádzajú v takejto ucelenej podobe po prvý raz.
Zničené a vyrabované dediny, zomierajúci ľudia,
objavené masové hroby, znásilnené ženy i muži,
nebezpečenstvo mínových polí, terorizmus na
oboch znepriatelených stranách... Brežná spísala
svedectvo o viac ako dvadsaťročnom krvavom
zápase Čečenska o svoju nezávislosť. Jej hlav-
nou témou sa stali tamojšie ženy a ich nenásilný
odpor. „V decembri 1994 som videla v televízii
čečenské ženy (...) ako tvoria ľudskú reťaz proti
tankom valiacim sa do Grozného. Tam, na nezná-
mom Kaukaze, som spoznala archetyp dnešnej
hrdinky“, vysvetľuje autorka v úvode knihy.
Jednou z týchto hrdiniek je aj bojovníčka za ľud-
ské práva Zajnab Gašajevová. Táto matka štyroch
detí ukrývala kameru pod sukňou a neraz s nasade-
ním vlastného života išla tam, kde v Čečensku pre-
biehali čistky. V knihe natrafíme aj na príspevok
dnes už mŕtvej novinárky Anny Politkovskej, ktorý
bol priamou reakciou na reportáž Brežnej. Aj autor-
ka sa stáva hrdinkou knihy – Sernovodsk sa vďaka
sebaidentifi kácii s ním stáva aj jej dedinou. „Zdalo
sa mi, že v Čečensku som sa vrátila k sebe, k svoj-
mu vlastnému príbehu. Staviam sa tvárou v tvár
tankom“, priznáva autorka a spomína na emigráciu
v roku 1968, na útek jej rodiny z Československa
do Švajčiarska. Brežná napísala texty z viacerých
uhlov pohľadu. Raz je osamelou cudzinkou, inoked y
je jednou z čečenských vlčíc. „Vlk je identifi kačný
symbol Čečenov, odpočívajúci, ale bdelý, pán vo
vlastnej krajine.“ Neskôr nás zavedie na pôdu Rady
OSN pre ľudské práva v Ženeve, na kazašskú step,
do čečenskej histórie i do života nekompromisných
mužov z vysokej politiky. Čítame o krajine, kde sa
počas dvoch vojen „normálne stalo mimoriadnym“
a všetko nepochopiteľné takmer bežným. Načrieme
pri tom do súčasnej situácie, aj do historického
backgroundu a mnohé súvislosti z rokov 1995 až
2011 vďaka tomu lepšie pochopíme.
Za svoju tvorbu sa Irene Brežnej dostáva uzna-
nia vo viacerých európskych krajinách, doma
bola ocenená Cenou Dominika Tatarku za román
Nevďačná cudzin(k)a, ktorý bol napísaný v nem-
čine a v slovenčine vyšiel v roku 2014. Pokia
ide o knihu Vlčice zo Sernovodska, z tej si ako
čitatelia odnášame ťažký „čečenský suvenír“.
Treba však podotknúť, že z publicistických tex-
tov Brežnej spomedzi všetkých vykresľovaných
zverstiev presvitá veľa ľudskosti a nádeje. Obete
jej očami nie sú iba štatistikou a nič nehovoriacim
číslom v novinárskom článku. Majú svoje mená,
svoje príbehy, trpiacich pozostalých. „Zabitého
vnímam ako pars pro toto za tisíce ďalších za-
bitých civilistov. Dávam mu meno, aby som mu
vrátila aspoň kúsok ukradnutej dôstojnosti.“
