Nebyť toho, že som sa ocitla na prezentácii knihy Architektúra 20. storočia v Nitre s podtitulom Stav poznania (Towarzystwo Słowaków w Polsce 2016) od Juraja Nováka a Richarda E. Pročku v nitrianskom kníhkupectve a antikvariáte Pod Vŕškom, o knihe by som sa pravdepodobne nedozvedela. A to by bola škoda. Napriek malému nákladu poputuje jeho časť na školy a inštitúcie v nitrianskom regióne i mimo neho (SAV, SNG, Fakulta architektúry STU, Ústav památkové péče ČR a i.) vďaka Nitrianskej komunitnej nadácii. Kniha je prvou v edícii Nitrianske kultúrne dedičstvo. Síce sa monografia zaoberá architektúrou Nitry, ale autori ponúkli na prezentácii množstvo myšlienok, ktoré presahujú hranice tohto mesta a vypovedajú o tom, ako zväčša vnímame architektúru okolo seba.
Je v tom akási rutina a smerovanie nášho pohľadu na chodník. „Keď sa človek roky pohybuje po tom svojom meste, začne budovy vnímať ako stavby a nie ako architektúru,“ povedal Richard E. Pročka, ktorý pôsobí na Pamiatkovom úrade SR. Prispieva k tomu tiež málo literatúry, neinformovanosť a bezohľadnosť developerov – verejnosť má pocit, že voči ich zásahom je bezmocná. Autori však veria, že práve my sme tou kultúrou silou, ktorá má schopnosť situáciu meniť.
Kniha má malý brožovaný formát, čím v žiadnej taške nebude na príťaž a prostredníctvom prehľadných hlavičiek obsahujúcich základné informácie o stavbe čitateľ rýchlo nájde to, čo hľadá. Na základe dobových fotografií si môže porovnať minulý stav so súčasným, a tým zapojiť vlastné kritické myslenie. Čítaním stručného, ale hutného a aj laickej verejnosti zrozumiteľného textu o každej stavbe, v ktorom autori využívajú širokú škálu stavebno-architektonických výrazov, sa mení naše vnímanie – z obyčajných budov sa stávajú umelecké diela nesúce príbeh neraz svetoznámych architektov, staviteľov či ich obyvateľov.
Nekorigovaný proces straty architektúry
Do publikácie sa nedostali všetky hodnotné architektonické stavby, no z každého významného obdobia v priebehu 20. storočia je ich tam hneď niekoľko, ako poznamenal Richard E. Pročka: „V Nitre máme vzácnu situáciu, keď je vývin architektúry v 20. storočí od počiatkov až do súčasnosti bohato zastúpený. Od historizmov a secesie na začiatku storočia ešte v rámci Rakúsko-Uhorska, potom rondokubistické stavby z 20. rokov, je tu zastúpená umiernená moderna, radikálny funkcionalizmus, socialistický realizmus, neskorá moderna s úchvatnou SPU, ktorú nám iné mestá môžu závidieť, lebo také niečo v rámci celého Slovenska nie je. Máme tu aj celkom zaujímavé stavby z porevolučného obdobia – Evanjelický kostol na ulici Fraňa Mojtu. Keby sme si premietli všetkých známych architektov 20. storočia, tak nám ich tu chýba len pár, mnohé iné mestá to nemajú.“ Pročka a Novák postavili na rovnakú úroveň realizované stavby, ako i tie, ktoré sa nikdy nevybudovali. Do knihy sa zmestilo aj niekoľko nákresov vytvorených rukou architekta.
Pre toto storočie sa autori rozhodli preto, že je najmenej zmapované a chránené z pozície pamiatkarov. Nepísaným pravidlom je, že pamiatková ochrana sa vzťahuje len na stavby do roku 1950. Súčasný stav mesta tiež veľmi ovplyvnili socializmus a druhá svetová vojna – 26. marca 1945 bolo silno zbombardované a stačilo len dvanásť minút na zničenie takmer všetkých budov v meste. „Po bombardovaní a plošných asanáciách v období socializmu tu predsa len niečo zostalo a k tomu smeruje aj táto kniha, práve o tú trošku, čo zostala, máme ešte zabojovať, lebo postupne sa tratí nevedomosťou a ľahostajnosťou – inštitucionálnou aj vlastníckou. Je potrebné zastaviť ten ničím nekorigovaný proces straty architektúry ako súčasti hmotného kultúrneho dedičstva, lebo tu už za chvíľu nič nebude,“ konštatuje Juraj Novák, ktorý sa zaoberá problematikou kultúrneho dedičstva a židovskou kultúrou so zacielením na Nitru.
Stavba inšpirovaná Le Corbusierom
Najcitlivejšia je obytná architektúra, ktorá sa aj najrýchlejšie vytráca. Zatepľuje sa polystyrénom, nepremyslene sa narába s farbami fasád, v panelákoch sa svojvoľne vymieňajú okná – neexistuje žiaden manuál na udržiavanie verejných priestranstiev a bytových domov. Tým sa z jasne čitateľného premysleného architektonického konceptu bývania, ktoré vymyslel architekt, stáva niečo hrôzostrašné. Trhová cena síce narastá, ale architektonická hodnota nenávratne degraduje. V Nitre sa nachádza unikátna stavba – takzvaný Dom na stračej nôžke, ktorý projektoval u nás nedocenený architekt Michal Maximilián Scheer. Táto progresívna stavba je inšpirovaná Le Corbusierovým Domom bláznov v Marseille. Dnes takéto domy môžeme vidieť v Berlíne, Marseille a inde, no na rozdiel od toho nášho sú udržiavané s rešpektom k architektonickému tvarosloviu a hodnote.
Autori sa domnievajú, že vzťahy k tradíciám a k tomu, čo postavili naši predkovia, sa prerušili v období socializmu. Kontinuita bola zrazu pretrhnutá intenzívnym prepisovaním histórie, rušili sa väzby na našu minulosť. Dôsledkom je to, že o architektúre dnes nepremýšľame ako o nejakom príbehu. Ibaže, česť výnimkám! V knihe nájdeme aj príklady premyslených a citlivých rekonštrukcií budov s ohľadom nielen na vlastný komfort bývania, ale aj vývinový kontext architektúry.
Beáta Beláková
