Vyhľadávanie
Sylviu Plathovú poznáme ako výnimočnú autorku básní pre dospelých, známy je autobiografický román Pod skleneným zvonom, jej novely a poviedky a román francúzskej autorky Claude Pujade-Renaudovej Pytliakove ženy, netypická životopisná kniha, opisujúca dosť komplikovaný vzťah Plathovej s anglickým básnikom Tedom Hughesom.
Aká som však bola prekvapená, keď som kdesi v zahraničí v antikvariáte našla jej veselé básničky pre deti, ktoré si dnes môžu prečítať aj slovenskí čitatelia. Čarovný oblek Maxa Nixa vychádza v preklade Miroslavy Gavurovej. Sylvia Plathová básničky napísala možno najskôr pre tie svoje deti. K najkrajším častiam jej denníkov aj životopisu, ktorý som o nej čítala, patria pasáže o rodine. Sylvia bola mama, včelárka, záhradníčka, piekla koláče, šila závesy a obrusy, robila všetky tie všedné veci, obohnávala svoj domov aj domov svojich detí akýmsi starostlivým „brečtanom“ zo slov, domácich zaváranín, kvetov aj zeleniny, dlhých vychádzok do prírody, prikladala svoje uši ku včelínom a podávala o tom správy aj vo svojich básňach.
Čarovný oblek Maxa Nixa, Kuchyňa pani Čerešničkovej a Báseň o posteliach sú krásne a nežné rozprávočky vo veršoch. O obleku horčicovej farby na každú príležitosť, o radosti z neho a o všedných veciach, o elektrospotrebičoch pani Čerešničkovej, ktoré vrngajú a pradú, ale radi by si to, čo robia, vymenili a o posteli, ktorá sa mení na loď, balón, automat, cukráreň, vtáčie hniezdo, možno podľa toho, kto v nej zaspáva. Takéto rozprávky vedia pre deti vymyslieť len maminky!
Sylvia Plathová odišla z tohto sveta dobrovoľne. A napriek tomu, že jej životopisci nám tak radi podsúvajú rôzne dôvody jej činu, z týchto detských textov je vidno – a nielen z nich –, ako rada a veľmi bola na svete prítomná. V záľahe niektorých dosť odporných kníh, ktoré dnes vychádzajú pre deti, je Čarovný oblek Maxa Nixa čosi ako šperk. Pracujem v knižnici na detskom oddelení a cez ruky mi prejde všetko, čo knižný trh deckám servíruje, a nejako mi zavše uniká dôvod, prečo a pre koho boli niektoré knižky napísané. Chýba im dobrý fór – ten vo všetkých troch básňach Sylvie Plathovej je; radosť ich autora (kdesi na začiatku, ešte predtým ako chytili pero) – tú madam Plathová určite pri písaní mala; chuť porozprávať deťom niečo, čo ich zodvihne zo stoličky, alebo aspoň rozosmeje...
V obleku Maxa Nixa je dobre aj mne – dospelej čitateľke – , aj ja by som chcela vlnený oblek horčicovej farby, na rybačku, na klzisko aj ku kravám, kuchyňa pani Čerešničkovej je aj moja kuchyňa a koho posteľ, prosím vás, aspoň raz nebola loďou plaviacou sa trebárs okolo sveta? Deti poéziu takmer vôbec nečítajú, možno s výnimkou času prípravy na recitačné preteky. Vtedy recitujú takmer všetky tých istých autorov. Priniesla som knižku Sylvie Plathovej dcére, najradšej by som ju ale dala všetkým deckám, ktoré poznám – s čítaním takejto poézie totiž nebudú mať žiadne starosti, naopak, iba potešenie.
Veronika Šikulová
