Vyhľadávanie
Viliam Klimáček (14. 9. 1958 Trenčín) básnik, prozaik, dramatik, divadelník – líder alternatívneho divadla GUnaGU (1985, spoluzakladateľ, herec, režisér, scenárista). Roku 1983 absolvoval Lekársku fakultu UK v Bratislave, 1992 zanechal prax anesteziológa v bratislavskej nemocnici a začal sa profesionálne venovať divadlu.
Vydal viacero próz i básnických zbierok, napísal rozhlasovú hru Vytetovaná žena (1995), televízny scenár Niekedy by som ťa najradšej zabila (1996), televízne poetklipy o Apollinairovi, Eliotovi, Ferlinghettim a iných svetových básnikoch.
Je autorom románov Panic v podzemí (1997), Váňa Krutov (1999) a Naďa má čas (2002), poviedok Ďalekohladenie (1991), zbierok poézie Až po uši (1988), Zdravotní knížka pro vojáky základní služby (1991) a Karamelky (1992). Spolu s výtvarníkom D. Tóthom vydal knižku pre deti Noha k nohe (1996), je tiež jedným z autorov kolektívneho románu Roger Krowiak (2002). Divadelné texty mu vyšli v knižkách Mária Sabína (1998), GUnaGU Remix (2000), a Desať hier (2004). Pri príležitosti 20. výročia založenia divadla GUnaGU napísal knihu GUnaGU. Príbeh jedného divadla (2005). Pod pseudonymom Peter Doktorov mu vyšiel vo Vydavateľstve Slovart (2004) ,,mafiánsky román“ English is easy, Csaba is dead.
V. Klimáček je päťnásobným držiteľom prestížnej ceny Alfreda Radoka za najlepšiu českú a slovenskú hru roka. Od roku 1985 je umeleckým šéfom GUnaGU, v ktorom aj režíruje a príležitostne hrá. Pre Slovenské národné divadlo napísal a režíroval hry Demokrati podľa románu Janka Jesenského, Karpatská horká a Hypermarket.
Svetlo a vzduch rád dostávam do svojich kníh
Hovorí básnik, prozaik, dramatik a divadelník Viliam Klimáček
Viliam Klimáček (14. 9. 1958 Trenčín) básnik, prozaik, dramatik, divadelník – líder alternatívneho divadla GUnaGU (1985, spoluzakladateľ, herec, režisér, scenárista). Roku 1983 absolvoval Lekársku fakultu UK v Bratislave, 1992 zanechal prax anesteziológa v bratislavskej nemocnici a začal sa profesionálne venovať divadlu.
Vydal viacero próz i básnických zbierok, napísal rozhlasovú hru Vytetovaná žena (1995), televízny scenár Niekedy by som ťa najradšej zabila (1996), televízne poetklipy o Apollinairovi, Eliotovi, Ferlinghettim a iných svetových básnikoch.
Je autorom románov Panic v podzemí (1997), Váňa Krutov (1999) a Naďa má čas (2002), poviedok Ďalekohladenie (1991), zbierok poézie Až po uši (1988), Zdravotní knížka pro vojáky základní služby (1991) a Karamelky (1992). Spolu s výtvarníkom D. Tóthom vydal knižku pre deti Noha k nohe (1996), je tiež jedným z autorov kolektívneho románu Roger Krowiak (2002). Divadelné texty mu vyšli v knižkách Mária Sabína (1998), GUnaGU Remix (2000), a Desať hier (2004). Pri príležitosti 20. výročia založenia divadla GUnaGU napísal knihu GUnaGU. Príbeh jedného divadla (2005). Pod pseudonymom Peter Doktorov mu vyšiel vo Vydavateľstve Slovart (2004) ,,mafiánsky román“ English is easy, Csaba is dead.
V. Klimáček je päťnásobným držiteľom prestížnej ceny Alfreda Radoka za najlepšiu českú a slovenskú hru roka. Od roku 1985 je umeleckým šéfom GUnaGU, v ktorom aj režíruje a príležitostne hrá. Pre Slovenské národné divadlo napísal a režíroval hry Demokrati podľa románu Janka Jesenského, Karpatská horká a Hypermarket.
* Hoci ste autor pôsobiaci v rôznych žánroch (poézia, próza, dráma, tvorba pre deti), vaše meno sa čitateľom najviac spája s divadlom GUnaGU. O jeho počiatkoch ste povedali: „GUnaGU sme založili pred dvadsiatimi rokmi kvôli jedinej hre. Napísali sme si ju sami, sami sme ju chceli zahrať a sami od seba sme sa mali potom rozpadnúť.“ Pri príležitosti dvadsiateho výročia ste pripravili publikáciu GUnaGU. Príbeh jedného divadla. Kde sa teda stala „chyba“, keď sa z jednorázového projektu stala dlhoročná záležitosť? Aký máte pocit, keď dnes vidíte, ako vyzerá vaše dospelé „dieťa“?
– Ľudia ako ja, teda vzdelaním lekár, mohli v roku 1985 robiť divadlo iba amatérsky, takže nejakú dlhú budúcnosť sme nášmu projektu nepredpovedali. Lenže to, čo malo byť relaxom pred socialistickým surrealizmom okolia, zrazu začalo byť vynikajúco prijímané divákmi. Keď sa na nás začalo chodiť, tak nám to nielen pošteklilo egá, ale zobudilo to v nás aj zodpovednosť. Pre mňa ako spisovateľa bolo a stále je úžasné mať vlastné divadlo ako laboratórium, kde si okamžite po napísaní môžem overiť vlastné texty. Načo by nám bola láska kritiky, keby nás vtedy nemiloval divák? Našťastie, jedni aj druhí nám na začiatku dali najavo, že máme ostať. Tak sme ostali. Dnes je GUnaGU profesionálne divadlo, ktoré odohrá 150 predstavení ročne, jeho herci sú známi z médií, účinkujú v tých pár filmoch, čo sa kde-tu nakrútia a pod hlavičkou divadla vychádzajú knihy. Už nie je ťažiskom poetiky iba dadaistická hravosť, ako pred rokmi, divadlo dnes našlo vlastný jazyk, strieda hry vytvorené spontánnym jazykom ulice (English is easy, Modelky...) s hrami sofistikovanými, dramaticky pevne vystavanými (Osamelá, Gotika...). To, čo nás teraz vzrušuje, je mix vysokého s nízkym, čierneho humoru a snovosti. Po dlhšom čase sme urobili hru vo voľnom verši osamela.sk o žene, ktorá sa zaľúbi do vlastného tetovania, chystáme ďalšiu operu Slava Solovica, ale skúšame aj Vosátkovu hru Telenovela, krutý príbeh o slovenských miliardároch. Ak by som mal napísať jednou vetou náš program – reagovať na to, čo je tu a teraz a visí nevyslovené vo vzduchu.
* Po adaptácii Demokratov a hre Karpatská horká je momentálne v repertoári Činohry SND vaša hra Hypermarket, inscenovaná predtým aj v Prahe. Ako ste spokojný s výslednou podobou týchto svojich diel? Predstavuje pre vás kamenné divadlo aj naďalej výzvu, ktorú by ste prijali aj v budúcnosti?
– To delenie na kamenné a iné divadlá pomaly, ale isto stráca zmysel. Radšej to formulujme, že píšem aj pre iné divadlá ako GUnaGU. Robím to zámerne už roky, aby moje hry mohli vidieť aj ďalší ľudia, íní, ako chodia do GUnaGU. Sme malé divadlo s kapacitou 90 miest. Je predsa zaujímavé, ako sa s hrou vyrovnajú noví režiséri v iných mestách, myslím, že robiť pre viac divadiel môže autorovi iba pomôcť, neuzatvorí sa do enklávy „verných divákov“, ale pôjde získavať ďalších. Je to celkom vzrušujúce čakať, či vás prijmú aj inde.
* Sledujete literárnu produkciu svojich kolegov? Koho z nich máte vo svojej poličke? Existuje medzi súčasnými slovenskými spisovateľmi niekto, od koho by ste sa dali nahovoriť na vytvorenie spoločného „štvorručného“ diela?
– Pokúšam sa byť informovaný o európskej a svetovej dráme, čítam všetko, k čomu sa dostanem. Z domácej prózy sledujem pravidelnejšie iba Hvoreckého. Pokiaľ ide o „štvorručnú hru“, tak som ju už hral, najprv s Ivanom Mizerom, keď sme napísali pár hier pre GUnaGU. Vrcholom však bol kolektívny román Roger Krowiak, ktorý sme písali na pokračovanie azda desiati, takže mnohoručnej hry s literatúrou som si nateraz užil dosť. Kolektívne písanie je aj o tolerancii a niekedy aj o kompromisoch. A čím som starší, tým viac si vystačím len so sebou ako jediným spoluautorom.
* Na programe krstu komiksu Roger Krowiak v divadle Stoka bola aj vaša jednoaktovka Krowiak na hrad! Ako si spomínate na tento projekt? Podľa výsledného efektu sa dá súdiť, že váš vzťah ku komiksu je viac ako vlažný.
– Danglár tak skvelo ilustroval krowiakovskú knihu, že veľa ľudí ju dodnes nazýva komiksom, aj keď to je, samozrejme, román na pokračovanie. V knihe, ktorú vydal Bagala, je síce aj malý komiks, ale aj ten román, novela a poviedky. Bola to veľká zábava so skvelými ľuďmi ako Pišťanek, Taragel, Ciel, Otčenáš, Mizera... Keď to svojho času vychádzalo v Štrpkovom Kultúrnom živote na pokračovanie, každý autor predchádzajúcej časti určil, o čom bude diel nasledujúci. Takže kolegovi vždy zadal nepríjemnú úlohu, čo mu onen kolega, keď sa cyklus vracal, zasa s radosťou vrátil. Interným humorom bolo vraždenie obľúbených postáv iných autorov Krowiaka, za čo zvyčajne nasledovala pomsta... Neviem, odkiaľ ste si vyvodili, že môj vzťah ku komiksu je vlažný, naopak, napísal som rovnomennú hru a pred rokom som jeden robil s Danglárom do Momentu a vychádzal vyše roka. Rád verejne deklarujem svoju podporu komiksu, ale ten je v našej literárnej obci stále podozrivý, lebo je to ten poklesnutý žáner, však. Problém je asi v tom, že naša literárna obec je skôr dedina.
* Vaša debutová knižka pre deti Noha k nohe (spoluator-ilustrátor Dezider Tóth) vychádza v druhom vydaní, okrem toho je už na svete aj jej české a poľské vydanie. Ako sa rodil nápad urobiť túto knižku? Je pre vás tvorba pre deti oblasť, v ktorej sa cítite doma, alebo šlo skôr o ojedinelý či náhodný prípad?
– Nohu k nohe som napísal pod tlakom dojmu, že sa mi narodila dcéra. Dnes má sedemnásť, a aj keď mám desaťročného syna, nijaká nová detská kniha na svet neprišla, takže to bola asi ojedinelá erupcia. V tom čase som chodieval na bytové vernisáže bratislavských výtvarníkov, ktorí nemohli vystavovať, fascinovali ma zbierky Otisa Lauberta, z ktorých následne tvoril svoje diela, tak som sa zoznámil aj s Dežom Tóthom, ktorý potom vytvoril výtvarný koncept knihy. Bez priateľstva s výtvarníkmi, bez toho veľkého tresku, ktorý nastane pri kontakte dvoch odlišných videní sveta, by Noha k nohe nevznikla. Dodnes som presvedčený, že pre akékoľvek umenie sú medzižánrové stretnutia nenahraditeľné.
* Ste autorom troch románov. Kritika ani v jednom prípade nešetrila pochvalami. Čo vás podnietilo začať písať romány? Je rozdiel v témach, ktoré si nechávate pre divadlo a ktoré chcete stvárniť prozaicky?
– Mal som nápady, ktoré sa nehodili na hru, boli priveľmi barokové, rozrastali sa do šírky. Keďže filmy nakrúcať neviem, začal som písať svoje romány ako filmy v knihe. Sú dosť vizuálne, asi nezapriem divadelníka. Odvahu fabulovať literárny príbeh som si prvýkrát vyskúšal v Krowiakovi a až potom som si trúfol na väčšie plátno, hoci rozsah 200 strán je vlastne komorný, ale stačí na to, čo chcem povedať. Jacek Bukowski, ktorý do poľštiny prekladá môjho Váňu Krutova, povedal, že mám rád dobre napísanú vetu. Svetlo a zvuk, myslím, že toto celkom rád dostávam do svojich kníh.
* Vaše prozaické knižky, oplývajúce charakteristickým humorom a čerpajúce témy z absurdností dneška i minulosti, veľakrát aj vyškierajúce sa „mýtom našim národným“, vyšli vo vydavateľstve LCA s „priliehavými“ ilustráciami Jána Ťapáka, Jozefa Gertliho Danglára, Milana Prekopa. Vyberáte si ilustrátorov vy alebo vydavateľ?
– Okrem Danglára, na ktorom sme sa dohodli spoločne, boli ostatní ilustrátori výberom vydavateľa. Prekop bol pre mňa príjemným prekvapením a jeho dizajn románu Naďa má čas mám dosť rád.
* Knižná verzia kultového predstavenia English is easy, Csaba is dead, podpísaná pseudonymom Peter Doktorov, sa stala bestsellerom. Predstavenie je doteraz jedným z najnavštevovanejších, knižka dosiahla čitateľský úspech, ale kritika skôr nad ňou ohrnula nos. Vadí-nevadí?
– Ja som vlastne nijaké kritiky nečítal, len som o nich počul. Už niekoľko rokov nečítam kritiky, ani dobré ani zlé, asi preto, že ma to kedysi vyrušovalo. Knihu napísal Doktorov preto, aby literárne „zakonzervoval“ predstavenie, ktoré sa stalo v GUnaGU kultovým a aby do iného média previedol ten kolektívny gejzír argotu, humoru a krutosti, ktorý stvorili na javisku herci pod vedením režiséra Vosátka. Doktorov ani chvíľu neočakával, že mu za knihu vytesajú obelisk.
* Čo chystá Klimáček ako básnik, prozaik, divadelník, najbližšie?
– Klimáček-básnik napísal libreto opery Alica v pekle, ktorú komponuje skladateľ Slavo Solovic a malo by ju uviesť pražské Národní divadlo. Je to príbeh autistického dievčaťa a jej sveta. Klimáček-prozaik toto leto píše román Satanove dcéry ako príspevok do edície novodobých spracovaní mýtov, ktoré vydáva Vydavateľstvo Slovart. Roky už nosím tento námet v hlave a práve forma mýtu o padlých anjeloch a ich deťoch, ktoré zanechali na zemi, ma presvedčila, že budem pokračovať. Keby Vydavateľstvo Slovart nemalo túto edíciu, asi sa neodhodlám rozfúkavať tisícročný ezoterický prach. A Klimáček-divadelník momentálne sleduje skúšky svojej hry o kontroverznej osobnosti našich dejín, ktorú skúša v Aréne režisér Čičvák. Hra sa volá Dr. Gustáv Husák (väzeň prezidentov, prezident väzňov).
* A ešte raz k divadlu GUnaGU. Počas svojej histórie sa v ňom vystriedalo mnoho hercov, tvorcov, spolutvorcov a každý z nich mal vplyv aj na poetiku divadla a na výslednú podobu hier. Bude takto flexibilne divadlo aj pokračovať? A ak by ste boli veľmi nostalgický, za ktorým bývalým kolegom si občas vzdychnete?
– Momentálne divadlo kreujeme s Karolom Vosátkom a neustále prijímame nových hercov, máme nového scénografa, spolupracujeme s mladými hudobníkmi, takže regenerácia trvá a je nevyhnutná. Dvadsať rokov sa nové veci nedajú hľadať s tými istými ľuďmi. Ani ja nie som nevyčerpateľná studňa, rád sa dám inšpirovať novými hercami a ich svetom, ich témami, pocitmi o generáciu mladších ľudí. Každý raz prekvapí, keď nájdeme čosi spoločné. GUnaGU cítim ako otvorený systém, iba vďaka tomu sme prežili dvadsať rokov. Vždy som sa pokúšal dať v divadle príležitosť mladým a neetablovaným umelcom a nikdy som neľutoval. Všetci robili na dvesto percent, dal som im voľnú ruku, cítili svoju šancu, robili na vlastnom profile, ale zároveň posúvali divadlo ďalej. A za kým si vzdychnem? Zásadne mi chýba scénograf Aleš Votava, ale nielen mne.
Pripravila Zuzana Ferusová
Foto Peter Procházka
