Vyhľadávanie
Edo Chmelár: Súčasná slovenská literatúra ma nudí
Eduarda Chmelára (1971) ťažko niekam zaradiť – je rovnako občianskym aktivistom, publicistom, spisovateľom, ako aj historikom žurnalistiky, odborníkom na medzinárodné vzťahy alebo vysokoškolským pedagógom. Kvality tohto intelektuálneho rebela si všimol už Vladimír Mináč a Egon Bondy ho nazval „slovenským disidentom neoliberalizmu číslo jeden“. V plnej miere to potvrdila jeho posledná kniha Svet nie je na predaj (Bratislava, Eko-konzult 2003).
* Vaša kniha po niekoľkých mesiacoch na trhu vyvoláva polemiky, organizujú sa o nej dokonca semináre, diskutuje sa v čajovniach a okrem toho som počul, že jedna zásielka kníh putovala našim krajanom do Kanady.
– Nikdy som túto knihu nekoncipoval na čítanie, ale na premýšľanie. Jej zmysel nemeriam čitateľským úspechom, ale mierou schopnosti prinútiť ľudí k aktivite. Ak na základe takéhoto, hoci aj emocionálne vybičovaného intelektuálneho zážitku nájde niekto odvahu konať proti duchu doby, až potom si poviem, že to nebolo zbytočné. Všetko ostatné už poznám: ľuďom sa páči originálne myslenie. Ale len do chvíle, keď svojím činom ukážete, že to myslíte vážne. Zatiaľ mi je sympatické, že napriek ignorancii väčšiny slovenských médií si táto knižka vie nájsť cestičky k čitateľovi. Som vďačný najmä tým nadšencom, ktorí dokážu nakúpiť zopár výtlačkov a rozdať ich priateľom. Myslím si, že práve títo ochotní ľudia pochopili základný význam mojej práce: dokázať sa aktivizovať a nebyť závislý na systéme.
* To bol aj zmysel vašej predchádzajúcej publikácie Zamlčané fakty o NATO, ktorú niektorí označujú za prvý ponovembrový samizdat...
– Skutočne to tak vyzeralo. Nielen formou jej spracovania, ale aj spôsobom distribúcie. Niektorí kníhkupci sa jej báli ako čerta. Odmietli zobrať aj výtlačky na skúšku, ktoré sme im ponúkali zadarmo. Napriek tomu sa jej predalo takmer 2000 kusov.
* Na samizdat slušné. Napriek tomu alebo práve preto vám najvplyvnejšie slovenské médiá neraz nevedia prísť na meno. Titulujú vás často rozporuplne ako distingvovaného anarchistu, salónneho socialistu, radikálneho environmentalistu... Čo vy na to?
– Zabudli ste na intelektuálneho extrémistu. Na toto označenie som obzvlášť hrdý, lebo mi ho prisúdil jeden mladý muž v Dominofóre, keď ma priradil do takejto spoločnej skupiny k Erazimovi Kohákovi a Václavovi Bělohradskému. To beriem, to je veľmi dobrá spoločnosť. Inak na to kašlem, prirodzene.
* Tvrdíte, že zásadné zmeny smerom k sociálne spravodlivej a environmentálne udržateľnej spoločnosti nie je možné uskutočniť pri akejkoľvek forme kolaborácie so súčasným režimom. Vyzývate na nenásilný bojkot tohto systému, prechod do civilizačnej opozície a navrhujete autonómne vytváranie nových sociálnych vzťahov. Myslíte si, že slovenská spoločnosť je schopná stráviť takéto radikálne myšlienky?
– Slovenská spoločnosť predovšetkým nie je zvyknutá na alternatívne myslenie. Možnože by moja kniha nebola až takým šokom, keby sa naši vydavatelia odvážili siahnuť aj po iných ako konzervatívnych a neoliberálnych autoroch. Na Slovensku stále nevyšlo najdôležitejšie dielo Noama Chomského Výroba súhlasu. O svetovom bestselleri Michaela Hardta a Antonia Negriho Impérium vie len zopár zasvätených intelektuálov. O dielach Andrého Gorza, Rudolfa Bahra či Susan Georgovej nemá naša spoločnosť ani potuchy. Ďalšie mená, ako Pierre Bourdieu či Ignazio Ramonet pozná slovenská verejnosť iba vďaka českým prekladom. Pritom sú to všetko autori, ktorí sú pevnou súčasťou západného diskurzu už minimálne dve desaťročia, ovplyvňujú tamojší vývin, búrlivo sa o ich dielach diskutuje. Slovensko sa vyčleňuje z európskeho myslenia, ak si všíma len Hayeka a Giddensa, je to podobne jednostranné ako nie tak dávna recepcia Marxa a Engelsa.
* Súčasný režim nazývate stavom demokratickej neslobody. Prečo si myslíte, že naša spoločnosť nie je slobodná?
– Keď Saint-Exupéry prišiel pred vyše polstoročím do Ameriky, o jej systéme sa vyslovil, že je to sloboda vybrať si medzi dvoma značkami áut, ale nie sloboda zmeniť režim. Je to možno detail, ale príznačný. Akosi sme zabudli, že klasický spôsob útlaku a cenzúry nie je jediný možný druh mocenského ovládania, že systém kontroly a manipulácie sa vyvíja rovnako alebo ešte rýchlejšie a dômyselnejšie ako politický systém.
* Je vaša kniha návodom na zmenu?
– Skôr inšpiráciou. Nie je to žiadna politická príručka.
* Môže dnes ešte kniha zmeniť spoločnosť?
– Podľa toho aká. A podľa toho kde. Stále si myslím, že na Slovensku sme ľudí nenaučili čítať knihy. Iste, boli aj lepšie časy, ale nikdy sme si nevypestovali čitateľskú tradíciu, akú mali, povedzme, Rusi alebo Francúzi. Zmeškali sme vlak a dnes, v ére internetizácie, sa to už nedá robiť klasickým spôsobom. Žiadna slovenská kniha nezapôsobila na našu spoločnosť strhujúco a zjednocujúco, hoci mohla. Literárna komunikácia u nás nikdy nefungovala v plnej miere. Nás zjednocovali skôr noviny a aj to len v dobách štúrovcov.
* V tejto súvislosti si neodpustím otázku: prečo mladý muž, ktorý v študentských rokoch bodoval v literárnych súťažiach, zanevrel na beletriu a vrhol sa na literatúru faktu?
– Zanevrel... Neviem, či je to správne slovo, ale do istej miery asi preto, lebo som prestal veriť jej výpovednej hodnote. Napríklad už niekoľko rokov nosím v hlave jednu vážnu tému, no váham nad formou, ako ju zobraziť. Na druhej strane nechcem nikoho uraziť, ale súčasná slovenská literatúra ma nudí. Miestami je až komicky trápna, plná banálnych príbehov, ktoré vo mne vyvolávajú otázku, na čo si to tí ľudia všetko vymýšľajú. Nevidím žiaden zmysel vo všetkých tých fikciách našej poviedkovej a románovej tvorby. Občas mám pocit, že našu literatúru si čítajú len autori a kritici medzi sebou. A zrejme ani tí nie všetci, lebo poznám zopár takých, ktorí to už otvorene vzdali. Veď úprimne, ak by jedného krásneho rána slovenská literatúra jednoducho zanikla, kto by si to všimol? Asi len ľudia, ktorí sa ňou živia. Myslím si, že primárny problém slovenskej literatúry nie je v neochote vydavateľov ponúkať domácim autorom priestor, ale v kvalite ich tvorby. A to isté sa týka, povedzme, aj slovenského filmu. Som presvedčený, že keby sa našiel nejaký kvalitnejší scenár, našli by sa aj peniaze.
* Podľa vás nemáme kvalitných autorov?
– Poviem to takto: autorov by sa našlo dosť, ale tých, ktorí si zaslúžia pomenovanie spisovatelia, je ako šafranu. A paradoxne jeden z tých, ktorého mám na mysli, sa spisovateľom odmieta nazývať. Popravde, poslednú veľkú spisovateľskú generáciu sme tu mali v Lacovi Ballekovi, Vincovi Šikulovi, Petrovi Jarošovi, Jánovi Johanidesovi. To boli spisovatelia. Nechcite odo mňa, aby som za spisovateľov považoval tvorcov niekoľkých poviedok, ktorí sa silia do samoúčelného humoru bez najmenšieho pokusu o epiku. Zvláštna móda...
* Kde vidíte príčinu?
– Príčinu treba hľadať okrem iného aj v agónii románu. Myslieť si, že román tu bude večne, je ako nariekať, že dnes sa už nepíšu rytierske eposy. Román zohral svoju historickú úlohu a ako žáner stráca výpovednú silu. Príčinou je aj internetizácia civilizácie. Spoločnosť presýtená informáciami považuje číre fikcie za čoraz banálnejšie. Takáto forma výpovede nemá budúcnosť. Skôr si myslím, že budeme svedkami rozvíjania línie pravdivých príbehov, akejsi beletristickej transformácie klasickej reportáže. Veľký zmysel vidím aj v umelecky náročnej esejistike. Ľudia chcú jednoducho umelecké posolstvá prijímať v inej forme, než je tá, ktorú im predkladajú súčasní spisovatelia. Žiadajú autenticitu a poctivosť.
* Myslíte si, že slovenská literatúra už má za sebou svoj kultúrny vrchol?
– Neviem. To by som netvrdil. Čo je to kultúrny vrchol? Jeden z doterajších vrcholov prežívala podľa môjho názoru slovenská literatúra a kultúra vôbec v šesťdesiatych rokoch. Hovorím najmä o básnickej generácii: Rúfus, Válek, ale aj Stacho, Ondruš, Feldek či Šimonovič – predstavujú pre mňa jedinečnú poéziu na svetovej úrovni. Na tom treba stavať. A na to, aby som to povedal, nepotrebujem čakať, či Rúfus dostane Nobelovu cenu.
* Ako vidíte budúcnosť knihy v ére internetu a rozmáhajúcej sa televíznej subkultúry?
– Podstata knihy je večná, ako povedal Tolstoj. Televízia a internet nikdy nemôžu zastúpiť knihu. S televíziou nikdy nezažijete to charakteristické myšlienkové vypätie, dokonca ani pri programoch pre náročného diváka. Televízia nám totiž ponúka niečo ako polotovar: stačí iba rozmraziť a konzumovať. S internetom to je trochu zložitejšie. Štatistiky o čítaní kníh vám nehovoria nič o čítaní prostredníctvom internetu. Je to úplne nová situácia. To však nič nemení na tom, že kniha ako tovar zostáva jedinečná a vôbec nie staromódna. Málokedy si totiž uvedomujeme, že súčasný tvar knihy vôbec nie je náhodný – je výsledkom dlhotrvajúceho historického procesu, na ktorého konci bolo geniálne pochopenie princípov konštruktívnej priestorovej formy textu. Myslím si, že najväčší objav v dejinách písomníctva nebol ten, že text sa dá tlačiť, ale že text môže dostať podobu knihy. To ma na tom zvláštnom zväzočku papierov udivuje najviac.
Zhováral sa Milan Blaha
