Náš rozhovor – ako všetky rozhovory v tejto knihe – bude prevažne o literatúre, o tvorbe, o literárnych dielach a o okolnostiach, ktoré s tým súvisia. Čosi mi neodbytne vraví, že by sme si ho mali rámcovať, a to témou nie priamo literárnou, hoci s literatúrou silno súvisiacou: a síce hľadaním odpovede na to, čo je to ľavicový intelektuál, čo je to ľavicová kultúra... a keď už sme pri tom, čo je to ľavica v politike. Aký je teda tvoj názor na poslanie, na úlohu, význam a zmysel ľavicového spisovateľa a ľavice v politickom spektre všeobecne?
Najprv o intelektuáloch všeobecne: všetko, čo na svete bolo vymyslené, vrátane toho najhoršieho, pochádza z hláv intelektuálov. Kto iný by to mohol vymyslieť? Podstatné je, či intelektuál je schopný a morálne pripravený obstáť. Alebo či podľahne a nechá svoj rozum použiť, ako sme to videli v rokoch v histórii – či v rokoch prvej republiky, či vo vojnových rokoch, či v rokoch reálneho socializmu, alebo v rokoch reálneho kapitalizmu. My sme zažili prevrat – po revolúcii, keď sa z večera do rána demagogicky, bez katarzie z čierneho stalo biele. A intelektuáli, nadaní talentom, rozumom, schopnosťou rozlišovať farby, akoby odrazu oslepli. Prispôsobili sa čierno-bielemu videniu rovnako, ako sa predtým vo väčšine prispôsobili červeno-čiernemu... Pre mňa je vzorom ľavicového intelektuála Jiří Dienstsbier. Zvolil si ľavicový postoj nie preto, že sa sám mal zle, ale preto, lebo videl, ako sa iní majú zle. A nebolo mu to jedno. Keď sa u nás už ako klišé spomína nesloboda minulého režimu, vždy si spomeniem na niekoľko rokov väzneného Jiřího Dienstbiera: „Ja som nikdy nebol neslobodný. Sloboda je vnútorný stav. Buď ste slobodný, alebo nie, bez ohľadu na to, čo sa práve deje. Niekedy ste za to isté vo väzení, inokedy zas ministrom.“ Vnútorne slobodní ľudia tvoria vnútorne slobodnú spoločnosť a len vnútorne slobodná spoločnosť je aj kultúrna – bez ohľadu na režimy a množstvo peňazí, ktorými si mocní vždy intelektuálov kupujú. Ak mám hovoriť o zmysle ľavicového spisovateľa, nemôžem nemyslieť na podhubie, z ktorého vyrastá. Moje rodné mesto leží na gotickej ceste. Cez Kežmarok, Spišský Štvrtok, Levoču, Spišskú Novú Ves, Markušovce sa pútnik dostane do údolia Hnilca, lenivej mútnej rieky, ktorej meandre kedysi vymyli čosi ako mestskú pláž – „pulverk“, kam som sa ako dieťa chodievala kúpať. Dodnes si pamätám jemný prach pod spartakiádnymi bielymi plátennými cvičkami, ktorý tak bahenne voňal, presušený krátkym ostrým letným slnkom. V modrých trenírkach s gumičkou a bielom tričku s gombičkami pri kľúčnej kosti – tiež spartakiádnym úborom – som tam trávila asi svoje posledné detské leto. Mohla som byť druháčka-tretiačka na základnej škole. Potom sa mi narodil brat, siedmy v poradí, a ja som sa už stala kinder freulein. Hoci bol čas reálneho socializmu, naša dolina bola aj vtedy tak trochu od ruky, odstrihnutá od hlavných ciest. Na strmých lúkach sa ešte pásli ovce a kravy, v lese sa sťahovalo drevo, v baniach sa kutalo a dobýjal sa chalkopyrit, ale nebola to dobre platená práca, preto väčšina obyvateľstva môjho mesta žila podobne – teda materiálne dosť striedmo, ak nechcem povedať mizerne. Haviari fárali, ale nezarábali, ženy prácu nemali, boli odkázané na výplatu mužov, a tí ju často prepíjali vo Vínnom dome. K strednej triede patrilo niekoľko lekárov, ktorí začali pracovať v novootvorenej nemocnici, učitelia a profesori na jedenásťročenke a neskôr esvéeške. A práve oni pre mňa znamenajú tú silu, čo priťahuje (vyťahuje?) ľudí hore, k tomu krátkemu slnku, ku kultúre. Bez toho slnka by sme nevideli špinu, bez toho slnka by sme v nej mohli spokojne hniť. Kultivovať, to je ako vysádzať les. Viem, z vlastnej skúsenosti poznám, ako sa to robí: od šiestej triedy som už každé prázdniny pracovala – najprv v lesnej škôlke, kde som v hriadkach triedila byľky budúcich stromov. Keď som ich neskôr vkladala do jamky, tvrdo vyhĺbenej v skalnatom teréne, videla som, aká dôležitá bola moja práca v lesnej škôlke. Nikdy by som neverila, že z tých nitkových sadeníc vyrastú také mohutné jedle, smreky, hraby a javory. Mohli skončiť ako zákrsky, dusené malinčím. Nedelím kultúru na ľavicovú a pravicovú, myslím si, že módni snobi, ktorí sa hrajú na elitu a nazývajú sa pravicou, majú ku kultúre a vlastne aj k ideálom tradičnej konzervatívnej či nebodaj liberálnej spoločnosti veľmi ďaleko. Akoby si vystačili sami pre seba. Aj tým pôsobia na svoje okolie, nie však blahodarne. Spisovatelia by im mohli nastaviť zrkadlo, keby nerezignovali a neviezli sa. To nie je žiadna novinka, veď aj v čase reálneho socializmu sa väčšina inteligencie správala takto konformne, plávať proti prúdu je ťažký kríž, vedia o tom (najmä českí) disidenti. Počas školských prázdnin som chodila do fabriky nazvanej Športvýroba. Prečo Športvýroba, to dodnes neviem: na nákladných autách tam vozili odkiaľsi z Čiech tony škrobu, čiernych tabletiek grafitu, žltého anilínového prášku a bandasky acetónu. Vo fabrike boli okrem majstrov zamestnané samé ženy. Vážili škrob, jemný anilín, balili grafit, prelievali do fľaštičiek acetón a potom sa to opäť kamsi odvážalo. Samozrejme, že to bolo nevýhodné, samozrejme, že štát na tom určite prerábal: lenže čo, kto je to štát? Dostať pracovné miesto v tej špinavej, páchnucej fabričke, to bolo šťastie! Ženy si mohli privyrobiť, a tým získať sebaúctu, neboli už odkázané na slabé zárobky chlapov. Vzpriamili sa. Určite by boli radšej hrali na klavíri, alebo v rozhlasových hrách, ktoré pri tom vážení páchnucich chemikálií počúvali. No aj za tú prácu, ktorú získali, boli rady, pretože im priniesla iné spoločenské postavenie. Sociálne vylúčenie, ktoré si nevedeli pomenovať, zato ho denne okusovali, bolo možno ešte horšie ako ten materiálny nedostatok. Do mňa sa táto skúsenosť vtlačila ako pečať do vosku, nedokážem vidieť najskôr čísla a ich efektívnosť, a až potom moju mamu, moju tantu, moju susedu, moju priateľku. Myslím si, že to je podstata môjho pohľadu na svet a – ak chcete – ľavicovej politiky: efektívne je to, čo pomáha človeku mať pocit dôstojnosti aj na tom poslednom stupienku spoločenského rebríčka. A dôstojnosť človek získa iba tak, že sa môže uplatniť, hoci by to bolo iba prišívanie gombíkov. Charita je ponižujúca!
Úvod o ľavicovej politike a hodnotovej orientácii nebol, z môjho pohľadu a pre potreby nášho dialógu, samoúčelný. Vcelku logicky totiž predpokladám, že o tebe možno hovoriť ako o ľavicovej intelektuálke (aj ľavicovej političke) a že aj literárna tvorba a politická činnosť nesie zrozumiteľné posolstvo o sociálnych postojoch, o ľavicovej orientácii. Ako sa človek stáva „ľavičiarom“? Je za tým výchova, rodina, prostredie, štúdiá, prečítané knihy? Čo to znamená – byť ľavičiarom?
Nikto si nevyberá, kam sa narodí. Mne sa to podarilo do rodiny, ktorá bola poriadne požehnaná. Bolo nás sedem detí a mali sme ťažko chorého invalidného otca. Z celej mojej veľkej rodiny nikto nebol v žiadnej politickej strane: ani Hlinkovej, ani demokratickej, ani sociálnodemokratickej, ani komunistickej, ani neskôr v Strane obrody či Strane slobody. Takže politika, ako starosť o veci verejné, to sa u nás nenosilo, lebo bolo dosť starostí s vecami rodinnými. Chodili sme pekne do kostola, mama prala pre faru oltárne rúcha, bratia miništrovali, taká typická slovenská rodina. Ale mala som veľké šťastie na učiteľov, prechovávam k nim – aj ako k stavu – veľkú úctu. Naša slovenčinárka Anna Palková bola najskôr rehoľná sestra, keď rehole zrušili, išla učiť. Nemala vlastných detí, zato sa tak ozajstne zaujímala o svojich žiakov. Raz sa prišla pozrieť, ako žijeme, bolo včasné ráno, umývala som sa v ľadovej vode, okná pokreslené arabeskami zamrznutých kvetov. Za nimi som videla rozmazanú postavu, otvorila som oblok, do chladnej kuchyne sa vovalil ešte studenší mrazivý vzduch a súdružka učiteľka mi dýchla na tie skrehnuté ruky. Na to sa nezabúda. Alebo ruštinárka Marta Ďuricová – pošepla mi: prečítajte si
Jeden deň Ivana Denisoviča, nie je to povinné čítanie, ale Solženicyn sa vám bude páčiť. Mestská knižnica bola plná klasiky, nakupovala sa aj práve vychádzajúca literatúra, nosila som si domov plné sieťovky, za jednu pôžičku sa vyberalo po desať halierov. Zamilovala som si ruskú a americkú literatúru, osobitne Tolstého a Faulknera. Ale čítala som najprv všetko zaradom, v knižnici som si vyberala tie najobchytanejšie knihy. Čítavala som v kuchyni, kde sa podvečer zastavila vždy moja obľúbená Ana tante, klebetili s mamou susedky Mantáčky, hralo rádio, a ja som napriek tomu bola v Jasnej Poľane, alebo južných štátoch Severnej Ameriky, alebo na Brači s Kukučínovým Matem Beracom a šorou Anzulou.
Pred štúdiom na FF UK (novinárstvo v Bratislave, končila si v roku 1975) si istý čas (v roku 1969) pracovala vo Východoslovenských železiarňach v Košiciach, potom už ako novinárka v denníku Smena. Bola si aj šéfredaktorkou časopisu Ohník (1983 – 1987), bola si aj vedúcou redaktorkou Smeny na nedeľu a redaktorka v Nedeľnej Pravde (1994 – 1997). Skúsenosti máš aj s rozhlasom: bola si šéfredaktorkou Rádia Devín (1998 – 2003). Teda bohatá novinárska prax. Aké máš spomienky na svoju novinársku činnosť? Ako sa novinárske skúsenosti premietli do tvojej literárnej tvorby?
No, to zase nebolo také jednoduché, kým som sa dostala na štúdium žurnalistiky. V mojej rodnej Gelnici o žurnalistike veru nechyrovali. Škola sa vtedy volala Katedra publicistiky, takže ešte aj prihlášku som si zle vyplnila. Keď som bola nedávno na besede na našom gelnickom gymnáziu, rozprávala mi pani profesorka Faixová, ako sa celá zborovňa smiala, že tá Rothmayerová chce študovať žurnalistiku: Už len na ňu tam čakajú! Samozrejme, mali pravdu. Neprijali ma, ale asi sa niekomu v prijímacej komisii uľútilo, (neviem, kto to bol), tak mi napísal list, aby som skúsila niekde praxovať, v nejakých novinách. A ešte mi pomohla moja spolužiačka Vera Solanová. Poslala pozdrav zo stužkovej slávnosti svojmu strýkovi Petrovi Karvašovi a na tom pozdrave bolo moje motto:
Ach, zastaň chvíľa tichej nádeje,
nech cítim tvoju pevnú dlaň.
Pošepni, čo nám stužka priveje:
belasé more či snežnú pláň?
A Peter Karvaš sa obratom v liste opýtal: „Kto je G. Rothmayerová?“
Vera mu poslala hrubú obálku mojich všelijakých písačiek, no už s dôvetkom, že ma neprijali na vysokú školu. Pán Karvaš jej na to: „Že ju neprijali na žurnalistiku, je smola. Chvíľu som mal chuť odniesť jej básne do Mladej tvorby, ale ešte ju necháme, nech píše ďalej a vyzreje.“ No tak som zrela.
Celý rozhovor si môžete prečítať v knihe Ľuboša Juríka Rozhovory po rokoch, ktorú si môžete kúpiť v tlačenej podobe alebo v rozšírenej verzii ako e-knihu na http://knihkupectvo.litcentrum.sk/t134/Jurik-Rozhovory-po-rokoch za špeciálnu cenu 5 euro.
V knihe nájdete rozhovory s týmito spisovateľmi: Milan Augustín, Anton Baláž, Ladislav Ballek, Jozef Banáš, Dezider Banga, Jaroslava Blažková, Ján Buzássy, Jozef Bžoch, Ján Čomaj, Rudolf Dobiáš, Pavel Dvořák, Etela Farkašová, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Daniel Hevier, Anton Hykisch, Rudolf Chmel, Andrej Chudoba, Pavol Janík, Peter Jaroš, Jana Juráňová, Ivan Kadlečík, Juraj Kuniak, Milan Lasica, Jozef Leikert, Miroslav Marcelli, Albert Marenčin, Jozef Mihalkovič, Jozef Mikloško, Valér Mikula, Štefan Moravčík, Gustáv Murín, Kamil Peteraj, Vladimír Petrík, Jozef Puškáš, Milan Richter, Gabriela Rothmayerová, Vincent Šabík, Ivan Stadtrucker, Stanislav Štepka, Ladislav Ťažký, Viliam Turčány, Ján Tužinský, Marián Vároš, Osvald Zahradník, Milan Zelinka a Milka Zimková. Po rokoch sa spoločne vracajú k témam, o ktorých hovorili kedysi, no najmä hovoria o súčasných problémoch literatúry a kultúry. Umelecké fotografie Tomáš Singer.
