Vyhľadávanie
Napriek pomerne krátkej existencii ponúka edícia Prekliati reportéri početnú zbierku kníh (dovedna zatiaľ 45) a teší sa stále väčšej čitateľskej obľube. Knihu Čistá biela rasa napísal holandský spisovateľ, fotograf a reportér Frank Wasterman v roku 2010, no k nám sa dostáva až teraz vďaka prekladu A. Gálovej Vrbovej. Mimochodom, slovenčina je v poradí jedenásty jazyk, do ktorého bola kniha preložená. Jej názov môže čitateľa zvádzať k predčasnému hodnoteniu knihy. Tá však nie je ani o rasovej segregácii, ani o bielych koňoch, ale o dejinách, ktoré lipican prežíva spolu s ľuďmi, „ktorí boli z nepochopiteľných príčin vyhlásení za korunu tvorstva“, ako sa píše na prebale titulu. Kniha je rozdelená do troch veľkých častí s kratšími podkapitolami a autor v každej z nich prináša pohľad na určitý výsek dejín. Wasterman nepíše len o najstaršom konskom plemene vyšľachtenom človekom – „majestátnom viac než štyristo rokov starom lipicanskom koni“, píše o prúde dejín a ľudskej náture, pred ktorou tento kôň musel obstáť. Prečo ho z toľkých plemien zaujali práve lipicanské kone? Nielen pre to, že „zo všetkých plemien sa najviac priblížil k baštám ľudskej moci. Vidno ho pri korunováciách šachov, pochybných monarchov a diktátorov tretieho sveta, ale aj vo Washingtone pri prísahe prezidenta Reagana v roku 1980“ (s. 29). Koňom, po pôvode ktorého autor pátral, bol Conversano Primula. Ten mu doslova učaroval počas jeho detstva. No v texte sú zmienky o všetkých šiestich pôvodných líniách plemenných žrebcov: Conversano, Favory, Pluto, Neapolitano, Siglavy a Maestoso. Nemenej dôležité sú aj kobyly, ktoré zohrávajú oveľa významnejšiu úlohu pri výbere vhodných párov rodičov a ich mená si žriebätá so sebou nesú tiež. Keď budete najbližšie v niektorom žrebčíne, po prečítaní tejto knihy veľmi rýchlo odhalíte „záhadu“ výberu mien malých žriebät, a tým aj ich predkov. Lipicany majú vďaka šľachtiteľskému citu pôvodných rakúsko-uhorských koniarov jeden špecifický znak, a tým je ohybnosť od trinásteho stavca, ktorú iné plemená koní nemajú. Už ste isto niekedy natrafili na obraz víťazného generála sediaceho na koni, ktorý stojí na zadných nohách. Ovládané vzopnutie dokáže lipican plynule a ladne predvádzať niekoľko sekúnd. Tento akt sa nazýva leváda. Aj to je jeden z plememenných znakov týchto koní – píše Wasterman. Zaujímavosťou je aj fakt, že lipicany sa rodia čierne a zbelejú až okolo ôsmeho roka života, no nie všetky – približne jeden kôň zo sto zostane čierny alebo tmavý.
Autorovo odhodlanie kráčať po stopách lipicanov neodradila ani vzdialenosť, a tak postupne navštívil a čitateľovi priblížil históriu všetkých žrebčínov, kde kedysi tieto „symboly sily“ prebývali – Lipica, Lipik, Piber, Hostouň. Spomínajú sa aj slovenské Topoľčianky. V národnom topoľčianskom žrebčíne sú dodnes umiestnení potomkovia všetkých spomenutých línií. Z textu sa čitateľ dozvie nielen o histórii významnej viedenskej Dvornej jazdeckej školy, ale aj o jej spustošení či vojnových následkoch, ktoré lipicanské plemeno takmer zdevastovali. Ak sme spomenuli históriu, tak tá sa tu premieta naozaj v koncentrovanej forme a miesto v texte dostal každý, kto zasiahol do svetových dejín, či už to bol František Jozef I. ako zveľaďovateľ tohto plemena alebo Napoleon, Hitler, Mussolini, Stalin či Tito, ktorí tieto kone považovali v podstate len za vojnovú korisť. Autor ponúka čitateľovi hĺbkovú sondu do dvadsiateho storočia a jeho vojenských dejín, ktorých lipicanský kôň bol priamym, no nedobrovoľným svedkom. Lipicany sú raz figúrou a raz pozadím pútavého rozprávania o vojnách, genetike (aj tej súčasnej), šľachtení, priateľstvách a zážitkoch, ktoré Wastermana ovplyvňovali počas pátrania po zrode bielych koní. Autor sa v rámci možností knihy pomerne podrobne venuje aj vývinu genetiky a čitateľ si tak môže prehĺbiť vedomosti o Mendelovi, Lysenkovi, Pavlovovi či Darwinovi a ich výraznom vplyve na vývoj šľachtiteľstva. Text je skutočným rýchlokurzom dejín genetiky, prehľadom prvej a druhej svetovej vojny, ale aj nacionalizmu a občianskej vojny v krajinách bývalej Juhoslávie. Aj pri týchto udalostiach boli lipicanské kone prítomné a nie všetky to, samozrejme, prežili. Hoci text prináša veľké množstvo faktografických informácií, nie je to typická literatúra faktu. Kniha je obohatená o ľudský pohľad na minulosť i prítomnosť, ktorá nikdy nie je len čierna alebo biela. Aj to je devízou tejto knihy.
Čistá biela rasa je zaujímavým a poučným čítaním nielen pre obdivovateľov lipicanských koní, hoci, komu by sa tieto elegantné tvory nepáčili? Na svoje si prídu všetci tí, ktorých zaujíma príbeh Európy dvadsiateho storočia z trochu iného pohľadu. Vecným, ale pútavým jazykom si autor podmaní čitateľa a ten si už pri každom pohľade na tohto koňa bude predstavovať, že v slove lipican znie „,c‘ ako keď práska cirkusový bič“ (s. 20).
