Vyhľadávanie
Investigatívny reportér Arpád Soltész počas svojej kariéry nazbieral nepochybne toľko materiálu, že by mohol vydať jednu knihu každý rok. Tak sa to aspoň javí, keďže Sviňa je autorovým druhým literárnym počinom, ktorý uzrel svetlo sveta rok po tom, ako vyšlo jeho debutové Mäso (Ikar, 2017). To sa stalo bestsellerom, ako nás na to upozorňuje prebal, a také isté predpoklady má aj jeho druhá kniha. Sviňa je v podstate voľným pokračovaním predošlého románu, podobným tak vizuálnou stránkou (červená farba vymenená za bielu), ako aj vnútornou kompozíciou (názvy kapitol pomenované podľa postáv v „hlavnej úlohe“). Dokonca si sem prídu „zahrať“ aj dve čitateľovi už dobre známe epizódne postavy – Miki Miko, Šalený Valent, a, samozrejme, novinár Schlezinger.
Soltészova záľuba v expresivite výrazu a pomenovávaní vecí pravým menom je zjavná už z jeho vlastnej povahokresby na vnútornej obálke knihy. Pramení však nepochybne z jeho profesionálnej deformácie, čo mu, pravdaže, nemôžeme zazlievať. Román je svojím obsahom špecificky vyhranený a určite po ňom nesiahnu čitatelia „červenej knižnice“, takže autorovi budú odpustené všetky „presstitútske“ formy vyjadrovania sa. Komu neprekážalo Mäso, tomu rozhodne nebude prekážať ani Sviňa. Povedzme si však úprimne, Soltész nemieri príliš vysoko do radov knižných gurmánov.
Kniha sa číta dobre, hoci občas vyrušia úsečné vety (ktorých už ale nie je toľko, ako v predošlej knihe) a príliš mafiánsky (?) žargón, ktorý sa sem-tam vpletie aj tam, kam nepatrí. Aj pomerne vtipný slovník začne byť miestami otravný, keď si na tej istej strane aj trikrát prečítate tú istú slovnú „perličku“. Vševediacemu rozprávačovi sa darí udržiavať čitateľa stále prítomného a dialógy postáv tiež nie sú z najhoršieho súdka. Román je ale doslova presiaknutý množstvom mien a čitateľovi sa môže stať, že na viacerých miestach stratí Ariadninu niť v labyrinte postáv a udalostí a ocitne sa v slepej uličke. Našťastie, Minotaurus nikde nečaká. Čo však čaká ľahko vyprovokovateľného čitateľa s labilným nervovým systémom, keď knihu dočíta? Začne hľadať staré novinové články a zistí, že „podobnosť čisto náhodná“, na ktorú autor ironicky upozorňuje hneď v úvode, je taká verná realite, že si bude musieť dať tabletku na zníženie tlaku. Nie všetky charaktery postáv sú na prvý pohľad zrejmé, ale tie najhlavnejšie spozná aj ten, kto noviny zo zásady nečíta. Na druhej strane však platí, že ten, kto sa o slovenskú politiku vonkoncom nezaujíma, sa o existencii tejto knihy asi nikdy nedozvie. Nezáujem však nie je synonymom nevedomosti, preto (verejne známe) kauzy spomínané v texte, hoci pre potreby románu inak pomenované, pôsobia na (ľahostajného) Slováka ako studená sprcha v decembri. Alebo aspoň by mali. Ten však vydrží aj šibenicu, ako sa u nás hovorí, a tak to Slovákovi bude aj naďalej jedno. Pravdepodobne.
Soltészov hnev, ktorý jasne z knihy cítiť, je nepochybne oprávnený, hoci občas mu prenecháva až príliš veľký priestor, čo môže u čitateľa vykoľajiť rútiaci sa vlak plný vznetlivých informácií. Sám autor sa stal obeťou fyzického útoku a minulý rok mu zabili kolegu. O koho ide, isto netreba pripomínať, čitateľ sa to dozvie v knihe. Pár epizód s redaktorom Ondrom a posledná kapitola, v ktorej je okrem iného opísaná jeho vražda, však pôsobia vzhľadom k ostatným kapitolám knihy ako narýchlo „prilepené“. Je to pochopiteľné, keďže kniha je venovaná Jánovi a Martine, ale narúša to kompaktný dojem knihy. Veľké množstvo mien, udalostí, káuz, intríg, podvodov a vrážd ide občas na úkor čitateľského zážitku. Niekoľko politických garnitúr sa v knihe stihlo vymeniť ani nevedno kedy. Charakter „svine“ má v románe však každý druhý (alebo každý prvý?), a tak sa ľahko môže stať, že si čitateľ mylne predstavuje „inú sviňu“, než o akej sa v skutočnosti hovorí. V polovici knihy by už bola potrebná mapa a „politické rodostromy“. Množstvo materiálu použitého v románe by možno stačilo aj na dve knihy, čitateľ by nemusel byť miestami taký zmätený, dezorientovaný a hlavne naštvaný. Samozrejme, nie na autora.
Písať o mafiánskych praktikách sa u nás v posledných rokoch stalo veľmi populárnym remeslom a po prečítaní a vzhliadnutí takýchto počinov začínajú v mysli čitateľa vytvárať celkom peknú mapu svinstiev, ktoré sa dobre čítajú a ešte lepšie zakladajú do poličky vedľa ďalších desiatich podobných. Ľahostajnosť, nám taká vlastná, sa nedá vykoreniť jednou knihou, ani desiatimi, ani dvadsiatimi. A keď už sa s touto vlastnosťou nedá nijako pohnúť, tak máme aspoň kopec materiálu na ďalšiu stovku podobných kníh. Nechcem pátrať po tom, koľko fantázie musel autor použiť, aby tento román napísal, obávam sa však, že až tak veľa jej nebolo. Napísať knihu o Malebnej krajinke pod Drobnými veľhorami už asi nevyžaduje takú veľkú dávku odvahy ako kedysi, ale extradávku poriadneho nasrdenia. Odvahu však vyžaduje najmä jej čítanie – kniha naozaj nie je vhodná pre slabšie povahy.
