Vyhľadávanie
Autorka a scenáristka Alena Sabuchová, ktorá za svoj debut Zadné izby (2016) získala medziiným Cenu Ivana Kraska, odzrkadľuje svojou druhou knihou Šeptuchy pomerne populárny literárny trend. Zaraďuje sa ním totiž medzi tie autorky (Fulmeková, Kucbelová, Mojžišová), ktoré sa vo svojej tvorbe v takej alebo onakej podobe hlásia k dokumentárnym východiskám historicko-archívneho, etnografického, sociologického, biografického či cestopisného charakteru, pričom v diele pracujú s odlišnou mierou fikcionalizácie a beletrizácie. V tejto súvislosti nemožno opomenúť ani čitateľsky mimoriadne úspešný román Žítkovské bohyně českej spisovateľky Kateřiny Tučkovej, ktorá nielenže postupuje spomínaným dokumentárno-beletrizujúcim spôsobom, ale so Sabuchovej dielom ju spája aj motivicko-tematická línia. V rámci nej Tučková mapuje fenomén veštkýň a liečiteliek na česko-slovenskom pohraničí Bielych Karpát.
Alena Sabuchová v Šeptuchách zase na pozadí kamarátstva dvoch postáv (rozprávačky a hrobárovej dcéry Doroty) tematizuje tradíciu liečiteľstva a zaklínania („šeptúch“) v poľskom Podlasí – regióne hraničiacom s Bieloruskom a Litvou. Fenomén hranice a jej (ne)prekročiteľnosti je kľúčovým prvkom v Sabuchovej knižke aj celkovo, nielen z topografického hľadiska. Funkčne zasahuje do všetkých významových plánov diela. Aktualizuje sa medziiným v relatívnej priepustnosti hraníc medzi svetom živých a svetom mŕtvych v povedomí i podvedomí miestnej komunity (Dorota napríklad vníma „krik“ mŕtvych, za inou postavou chodí zase jej zosnulý manžel), ale aj v prenikaní moderných západných kultúrnych impulzov do periférie Podlasia (mobily, časopis Bravo, Star Wars automat na zmrzlinu či rôzne hudobné a filmové referencie). Prejavuje sa tiež v oscilovaní medzi oficiálnou cirkevnou a pohanskou šeptuchárskou tradíciou. Miestne spoločenstvo je však aj priestorom reštrikcií, klebiet, neohybných noriem a konvencií, ktoré sa len ťažko prekračujú: „Áno, chľastať a trúsiť nad mŕtvymi sa mohlo iba vtedy, keď to robili všetci“ (s. 133).
S ťažiskovým fenoménom periférie, hraničnosti a istej normatívnosti je potom organicky spätý motív trpezlivého čakania na „lepšie časy“ („Naša angličtinárka Daria bola veľmi podobná Agáte, verila, že sa treba vyvarovať zlého a čakať na dobré, len to akosi ani jedna nenachádzala, pretože na to stále čakali. A tak si obe povedali, a celkom iste neboli jediné, že ak budú žiť dostatočne asketicky v tomto živote, čaká ich radosť v tom ďalšom.“ – s. 37), respektíve diametrálne opačný popud v zmysle naliehavej túžby obidvoch protagonistiek po odchode a úniku z Podlasia. Ženie ich „nezastaviteľná potreba odísť“ (s. 99), ktorá je ešte umocňovaná ich tínedžerským vekom. Zároveň sú však protagonistky bytostne zviazané s daným regiónom, o čom napokon svedčí aj motív návratu, hoci ide „iba“ o návrat spomienkový.
Sabuchová cez postavu hrobárovej dcéry, záujem o spiritualizmus či štýl rozprávania nadväzuje na svoj debut Zadné izby. Aj v Šeptuchách pozostáva základná naratívna stratégia zo skladania mozaiky epizód so zreteľom na plastické a senzuálne vykreslenie detailu, čo vytvára v diele špecifickú atmosféru, respektíve impresiu. Autorka sa vyslovene ponára do každodennosti a konkrétnosti podlaskej reality, pričom jednotlivé epizódky uzatvára zovšeobecňujúcou úvahou alebo gnómou. V debutovej zbierke poviedok Zadné izby miestami vzniká dojem, že jednotlivé epizódy sú len zámienkou pre rozdistribuovanie gnómických výpovedí a reflexií. V Šeptuchách je tento moment zvládnutý lepšie, čo azda súvisí aj s rozsiahlejším epickým priestorom, v ktorom sa tie isté postavy v rôznych epizódach znova vynárajú a prepájajú, upevňujúc dojem koherentnosti a samobytnosti podlaského sveta.
Gnómickosť vo všeobecnosti prináša potenciálne nebezpečenstvo prílišnej banálnosti výpovede a/alebo neadekvátnej, prehnanej patetickosti. Sabuchová sa týmto úskaliam zväčša úspešne vyhýba, a to jednak originálnosťou reflexií („Vane boli vždy úkrytom, to sme mali s Dorotou spoločné. Nikde sme sa necítili bezpečnejšie ako vo vani s vodou. Človek je nahý, a zároveň má pocit, že najmenej zraniteľný, že tam ho nikto nenájde. Kúpeľňový paradox.“ – s. 180), ako aj funkčným využívaním humoru a irónie, ktoré vytvárajú istú protiváhu k pátosu. S humorom a iróniou autorka umne narába aj pri spracovávaní samotnej tematiky šeptúch, pričom čitateľovi prostredníctvom optiky protagonistiek sprostredkúva zmes fascinácie, nedôvery, ale tiež istého nadhľadu vo vzťahu k obradným praktikám, ktoré miestami nadobúdajú naozaj grotesknú podobu. Tak, ako v prípade smrteľnej autonehody: „Ťažko hovoriť o hajzli v strede cesty ako o čiernej mágii, no v skutočnosti mal pravdu. Ktorási zo šeptúch to niekomu poradila ako riešenie svárov o dedičstvo medzi rodinami. Nech do stredu cesty prinesie záchod, poleje ho benzínom a zapáli. Zapáliť už ho nestihol. Vinník sa nikdy nenašiel ani neprihlásil“ (s. 151).
Pozornosť si zasluhuje aj jazyková stránka Sabuchovej knižky. Autorka sa suverénne pohybuje medzi viacerými jazykovými a štylistickými rovinami. Okrem poľskej lexiky, ktorá evokuje kultúrne prostredie, v ktorom sa postavy nachádzajú, pracuje Sabuchová v Šeptuchách jednak s košatým poeticko-metaforickým jazykom, ale aj s jazykom civilným až lakonickým. Jeho súčasťou sú slangové výrazy či vulgarizmy, ktoré sa funkčne uplatňujú najmä v prehovoroch samotných postáv. Vzniká tak mimoriadne pestrý a na kontrastoch založený jazykový „biotop“, ktorý sa vyznačuje vlastnou rytmikou plynutia textu, pričom sa dlhšie súvetia ruptúrovito striedajú so strohými, niekedy len jedno- až dvojslovnými výpoveďami. Zaujímavý je aj odkaz na tri slovníkové heslá (vrátane slovníkového výkladu), s ktorými sa v Šeptuchách stretneme: mor, šeptucha, panychída. Neutrálne a bezpríznakové slovníkové významy sa totiž v priebehu diela ďalej sémantizujú a rozvíjajú, stávajú sa konkrétnou súčasťou príbehu a rôznych významových kontextov. Vecné slovníkové heslo sa tak v istom slova zmysle „oživuje“ a „zreálňuje“. Moment sémantizácie a napĺňania, respektíve dotvárania významu sa týka aj fotografickej prílohy Roberta Tapperta, ktorá na jednej strane korešponduje s autorkiným textotvorným postupom (poetickosť, istá štylizovanosť, zameranosť na detail), no zároveň nadobúda aj ďalšie rozmery. Čitateľovi sa fotky zrazu zdajú byť povedomejšie a nevdojak v nich začína hľadať stopy po prečítanom príbehu.
Hoci sa Alena Sabuchová v Šeptuchách otvorene hlási k istým dokumentárnym východiskám v zmysle „zberu materiálu“ v podlaských končinách, je tento dokumentárny „materiál“ autorkiným umeleckým spracovaním organicky pretavený do viacvrstvového a plnohodnotného fikčného sveta, ktorý napriek svojej rozmanitosti a voľnej epizodickosti vyvoláva dojem istej koherentnosti a ucelenosti. Na tomto dojme sa azda podieľa aj komplex svojráznych špecifík viažucich sa na perifériu Podlasia, ktoré zasahujú do života každej jednej postavy a zároveň ju svojím spôsobom formujú.
