Vyhľadávanie
Daniel Hevier: Priznané prózy Jána Johanidesa
Bratislava: LIC, 2020
Daniel Hevier v desiatkach svojich kníh prichádza takmer vždy s niečím novým. Ani kniha, týkajúca sa Jána Johanidesa, nie je výnimkou. Čitateľ môže mať chvíľami dojem, že číta románový text, ktorého hlavnou postavou je Ján Johanides, pretože Hevier veľmi fuknčne popretkával svoj literárnovedný, jazykovedný a esejistický text prvkami Johanidesovej biografie.
V decembri 2019 Hevier napísal: „Knihy Jána Johanidesa čítam už od sedemdesiatych rokov 20. storočia, teda päťdesiat rokov,“ (7) lebo ho „pokladám za jedného z najväčších epikov slovenskej prózy.“ (s. 8) Daniel Hevier čítal pre túto publikáciu všetky Johanidesove knihy – od prvej (Súkromie, 1963) po tú poslednú (Hmla našej trpezlivosti, 2005). A čítal ich, ako píše, „na jeden dúšok“, aby mohol nadobudnúť ucelený dojem a mohol porovnávať – knihu s knihou, konštrukcie viet, vety, slová (neologizmy, gnómy, prirovnania, prívlastky...). „Niektoré vety, (...) majú takú výpovednú hodnotu, taký estetický účinok a takú myšlienkovú nosnosť, že obstoja aj samostatne – ako aforizmus, bonmot, gnóma, sentencia, reflexia.“ (s. 110) A v neposlednom rade si všímal grafickú podobu jednotlivých kníh. V súvislosti s výtvarnou stránkou nezabudol pripomenúť, že Johanides študoval vedu o výtvarnom umení, sám príležitostne maľoval a manželka Oľga – maliarka – niektoré jeho knihy aj ilustrovala. D. Hevier vidí istú paralelu medzi výtvarnými smermi a Johanidesovými kompozičnými postupmi. Tak mu Johanides vychádza ako kubista prózy: „Tvary rozbíjal na fragmenty, aby z nich poskladal nový tvar a novú tvár skutočnosti, ktorá by sa nám vyjavila bez vonkajšieho aranžmánu taká, aká je pod svojím povrchom.“ (s. 126)
Kniha ako sieť
S každou Johanidesovou knihou sa mu spája spomienka, ako sa k nej dostal, čo ho na nej zaujalo, prečo pred tými desiatkami rokov niektoré odkladal na neskôr a iné „absolvoval“ aj s ceruzkou v ruke. Čo ho vzhľadom na vtedy aktuálny vek fascinovalo, prečo sa k niečomu sporadicky vracal. Sú to nesporne interesantné konštatácie, najmä ak sa začítame do Hevierových súčasných hodnotení Johanidesových próz. Jednotlivé kapitoly tejto knihy vystaval tak, že vytvára istú sieť medzi svojím pohľadom minulým a terajším, medzi tým, čo o vývine literatúry v časovom a teritoriálnom priestore vedel v minulosti a čo vie teraz, hľadá možné spojivá Johanidesovej prózy s autormi domácimi i zahraničnými, reflektuje pohľady literárnych vedcov, no predovšetkým, zo svojho hľadiska analyzuje Johanidesove texty, ktoré ho predstavujú ako „šťastnú symbiózu svetovosti/európanstva s domácimi tradíciami, bol aj novátor, experimentátor, rozbíjač formy, hľadač nových formálnych ciest, ale zároveň sa zaoberal ľudskými problémami a drámami...“ (s. 22)
Prítomný rozprávač
Hevier nielen konštatuje svoje čitateľské dojmy a postrehy, ale ich aj literárnovedne dokumentuje ukážkami z jednotlivých Johanidesových kníh. Odhaľuje v jeho próze skvelé detaily, ktoré objavil s odstupom času alebo pri návratnom čítaní. Venuje sa kompozícii, postavám, motívom, témam, rozprávaniu a rozprávačovi, ale aj tematike očí, zraku a pohľadu: „Niet hádam v slovenskej próze, ale ani v poézii, autora, ktorý by sa tak často a intenzívne ako Ján Johanides venoval motívom očí, zraku či pohľadu, ktorý by nimi tak často, koncepčne a vonkoncom nie náhodne, sýtil svoje texty.“ (s. 53) Jednoducho reflektuje, čo môže kvalitné literárne dielo obsahovať. O všetkom píše zaujímavo, percipient má chvíľami dojem, že číta románový text, ktorého hlavnou postavou je Ján Johanides, lebo Hevier veľmi funkčne popretkával svoj literárnovedný, jazykovedný a esejistický text prvkami Johanidesovej biografie. A rozprávač Hevier je neustále prítomný, zasahuje do „príbehu“ najmä v častiach, kde sa nachádza korešpondencia medzi ním a Johanidesom alebo tam, kde Hevier vedie s Johanidesom rozhovor, predovšetkým telefonický. „K listom sa Ján Johanides uchyľoval zriedkavejšie.“ (s. 142) Namiesto neho často písavala jeho manželka Oľga. V knihe nájdeme Hevierov sonet s názvom „johanides“ i časť „Ako som fotografoval Jána Johanidesa“, ktorá obsahuje niekoľko fotografií z obdobia, keď Hevier vydával jeho knihy. Ony mali „dať našej spoločnej knihe pečať, zblížiť sa ešte viac s autorom, preniknúť cez oko fotoaparátu za záves jeho tváre. Jána Johanidesa som fotografoval v jeho byte v Šali“. (s. 162) Hevier vložil do tejto knihy okrem korešpondencie a rozhovorov aj autentické spomienky, ktoré sa viažu na ich osobné stretnutia (Ako som viezol Jána Johanidesa).
Neopakovateľná emocionalita
Jednotlivými knihami Jána Johanidesa nás Daniel Hevier sprevádza akýmsi reportážnym spôsobom, zapája nás do vnímania a skúmania autorových textov. Čo je na Hevierových interpretáciách pozoruhodné, to sú v pravom slova zmysle reflexie nad jeho prózami: Čo prinášajú v texte, pod textom i nad textom, aké pravdy, asociácie; miestami vyjadruje o Johanidesových prózach aj jednoznačné úsudky . „Áno, Ján Johanides bol nielen prvý, ale aj jeden z mála autentických slovenských existencialistov.“ (s. 11) Všetky svoje tvrdenia Hevier dokazuje aj teóriou z oblasti literatúry, filozofie, filmu a pod. Na charaktere Johanidesových próz vysvetľuje (nepriamo) rozdiel medzi kvalitnou umeleckou literatúrou a jej opakom. Odkrýva nielen to, ako kvalitnú prózu čítať, ale aj čo si v nej možno ako neodmysliteľný bonus všimnúť a kochať sa v tom – vety, štýl, štylizácia... Obsahujú v sebe poznatky, skúsenosti, pravdy, sú maximálne estetické a nesú odkaz pre príjemcu od Johanidesových postáv i samotného autora. Je to poézia viet, Johanidesova poetika. „Ján Johanides bol prozaikom, ktorému nestačili slová. (...) Preto si počas celého svojho prozaického pôsobenia vytváral neologizmy, ktoré by sme mohli nazvať aj ,johanidesmami´.“ (s. 38) Johanides vniesol do slovenskej literatúry emocionalitu neopakovateľným spôsobom, tvrdí Hevier a pridáva, že s týmto krehkým materiálom narába umne a s vkusom. Hevier si veľmi citlivo všíma, aké miesto zastával Ján Johanides v čase normalizácie, aké vzťahy fungovali medzi ním a tým oficiálnym a ako to vplývalo na jeho žitie, živobytie i na percepciu jeho tvorby. Zmieňuje sa podrobne o spoločensky a ideologicky dôležitej próze Nepriznané vrany, 1978 aj o jednej formovej kuriozite, ktorou je štvorstranová veta. „Johanidesovi sa Nepriznanými vranami podaril excelentný husársky kúsok (...), nielenže sa opäť vrátil do literatúry bez poškvrny zo zrady na sebe samom, ale predhodil režimu paródiu (...) na výrobný román...“ (s. 63)
Tri doslovy
Autor ukončil svoju knihu dvoma, resp. troma doslovmi. Osobitne zaujme text Coda k Jánovi Johanidesovi. V ňom sa Hevier prejavil ako autor, ktorý rád vymýšľa netradičné vonkajšie kompozície textov – istú hru s písmenami, číslami a podobne. Dvanásť písmen má meno a priezvisko Jána Johanidesa, dvanásť kompozičných častí tohto textu sa začína iniciálou jedného z nich. Lenže práve v tejto časti povedal vari to najzákladnejšie o Johanidesovi ako o človeku a ako o autorovi. Toto je asi najhodnotnejšia časť knihy – výborná esej, s detailnou charakteristikou Johanidesovej tvorby. Celý text je značne polemický k tým, ktorí Johanidesa nepochopili, ba ho vo svojich hodnoteniach priam odsúdili. Svoje úvahy Hevier ukončuje tvrdením: „Ján Johanides patrí k najväčším európskym epikom 20. storočia. Vymýšľal sa a vymýšľal si v mene fikcie, ktorej dával pečať silnejšej pravdy, ako je sama realita.“ (s. 204)
Treba povedať, že Daniel Hevier sa v tejto publikácii nezaprel ako prozaik ani ako básnik, a prirodzene, ani ako človek, ktorý nielen rozumie literatúre a výtvarníctvu, ale estetické cítenie, estetický zážitok a katarznosť v umení sú preňho samozrejmosťou. Toto hľadal a našiel aj u Jána Johanidesa.
Gabriela Rakúsová (1943)
Literárna kritička, vyštudovala slovenčinu a ruštinu, pôsobí v Košiciach. Spolupracuje s rozhlasom a s niektorými vydavateľstvami ako jazyková redaktorka, v novinách a časopisoch publikuje recenzie a reflexie. Vyšli jej knihy: Z literárnych reflexií, Medzi realitou a jej znakom, Fiktívne rozhovory (o autoroch a dielach).
