Vyhľadávanie
Lenin v Zürichu Alexandra Isajeviča Solženicyna ,,teda „autorský výber“ z opus magnum Červené koleso, cyklu venovaného uzlovým okamihom ruských dejín (a spolu s predchádzajúcim dielom August 1914 skicou k nemu), donedávna ostával zrejme posledným textom spisovateľa čakajúcim na slovenský preklad.
Preklad miestami spestrovaný funkčným, detailným, z nemčiny či francúzštiny preberaným miestopisom a zároveň jazykom, ktorý pre dobový kontext a spisovateľov naturel núti hľadať aj vo vzdialenejších zákutiach ruského jazyka; pre niekoho opakovane konfrontovaného s autorovou spisbou a profesiou podmieneným záujmom o politické dejiny Európy 20. storočia však prinášal potešenie z nového dobrodružstva.
Konštatovanie o „zrejme“ poslednom Solženicynovom texte v slovenčine sprevádza istý celkom účelový smútok: prirodzene, hľadá sa nielen osvietený, ale najmä bohatý vydavateľ, ktorý by sa nezľakol rozsahu cyklu ako celku. V spoločenstve, ktorého časť ešte stále žije v godotovskom čakaní na duchovnú spásu z východu, by mohlo Červené koleso poskytnúť dobrý študijný materiál nielen textom, ale aj ako prípadová štúdia myšlienkovej cesty absolvovanej spisovateľom, ktorého pokladali za svedomie Ruska...
Pri úškrne dejín
Naopak, Lenin v Zürichu, rozsahom dnešnej dobe zodpovedajúcejšie dielo, rámcuje úvodný Uľjanovov vynútený odchod z Rakúsko-Uhorska (s malou výpomocou rakúskych socialistov, na ktorú krajina neskôr takisto doplatí...) do neutrálneho Švajčiarska po vypuknutí Veľkej vojny a záverečný presun najrevolučnejších elementov emigrácie vracajúcich sa s Leninom na čele do cárskeho Ruska cez znepriatelené cisárske Nemecko v „tom“ zapečatenom vozni.
Stručné pristavenie sa pri úškrne dejín: skratka s tranzitom cez Nemecko splní taktickú úlohu – povedie k eskalácii ruskej revolúcie do jej boľševickej fázy, ktorá vyradí najľudnatejšieho oponenta Berlína držiaceho druhý front z hry.
Strategicky však porážke Nemecka nezabráni, na časovej osi 20. storočia sa krajine vracia ako bumerang a s ním dopadne aj reťaziaca sa kliatba: v októbrovom prevrate v Petrohrade nájdu už o poldruha roka inšpiráciu bavorskí boľševici a neskôr ich súkmeňovci v iných častiach Weimarskej republiky; na tejto hrozbe zľava aj s výdatnou podporou Moskvy vyrastú najreakčnejšie pravicové sily, ktoré nemecký národ strhnú do pekla druhej vojny.
Jej výsledkom po tentoraz už úplnej porážke Nemecka bude pásmi tankov nastolená diktatúra proletariátu v sovietskej okupačnej zóne a potom postupne to najodpudivejšie z praxe stredoeurópskeho komunizmu, usadeného v Betonköpfe vládnucich aj ovládaných; za záverečný akord revolúcie v tomto jej nemeckom variante preto možno pokladať až znovuzjednotenie krajiny v roku 1990...
Silnejúce rozpaky
Lenin v Zürichu zachytáva nástup esenciálneho zla, besov napokon triumfujúcich v druhej dekáde 20. storočia a zároveň vystríha vnímavých (o tom neskôr). Iný na Slovensku nie všeobecne známy text, Solženicynov kontroverzný prejav na promócii ročníka 1978 Harvardovej univerzity o duchovnej a morálnej kondícii Západu pod názvom Rozpoltený svet znie dnes, v druhej dekáde 21. storočia, ešte provokujúcejšie, než keď ho šesťdesiatnik so skúsenosťou tak Gulagu, ako aj štvorročného života vo vtedajších najrozvinutejších slobodných spoločnostiach predniesol.
Možno ho totiž čítať aj na pozadí silnejúcich, nie bezdôvodných rozpakov, či nedokonalý, ale najmenej zlý spôsob organizácie spoločnosti, ktorý sa medzičasom viac či menej úspešne usiluje zvládnuť aj tá slovenská, nenarazil na limity svojich možností prispôsobovať sa meniacim podmienkam.
Autor sa Leninom v Zürichu venuje psychologizujúcemu portrétu svojho „najobľúbenejšieho nepriateľa“, frustrovaného a frustrujúceho sa neskoršieho nečakaného vodcu ruskej revolúcie – a zároveň jej antihrdinu (Uľjanovova postava spája celý červený cyklus). Vracia sa po vlastných stopách, proti prúdu ruských dejín: v okamihu parížskeho vydania Lenina... v roku 1975 už má za sebou zásadné dielo o Gulagu a predtým jednodennú skicu k nemu.
Z tlakového hrnca emigrantského Zürichu, mesta, ktoré ostalo zlatým štandardom západnej kvality života, nám Solženicyn, v čase písania celého cyklu už sám v emigrácii, ba istý čas aj v meste na Zürchersee, tvorivou metódou „pokusu o umeleckú štúdiu“ odskúšanou už na Súostroví... (v štúdii o Leninovi mohol samozrejme vychádzať už len z korpusu písomných zdrojov) posiela vysvetlenie, ako sa mohli, vlastne museli dejiny východného samoderžavia skončiť úplnou dehumanizáciou, ktorej inštitucionálnym vyjadrením sa stane sieť Frenkelových a Berijových táborov.
Uľjanov sebe i hŕstke súpútnikov vo Švajčiarsku opakuje, že o čo je revolučná organizácia s mimikrami straníckeho subjektu pôsobiaceho v otvorenej súťaži politickou myšlienkou menšinovejšia, o to musí byť pripravená „vykĺbiť dobu z pántov“ bezohľadnejšie, krutejšie, kráčajúc cez hory mŕtvol; uhlovým kameňom projektu, Plánu je od počiatku červený teror a úplné rozrušenie spoločenského tkaniva Ruska.
Nevábne útroby
Pri pohľade do nevábnych útrob 20. storočia z údajnej morálnej výšky toho nasledujúceho, osobitne zo strednej Európy treba pripomenúť, že popri fanatickej, neľútostnej a jednému mozgu, vodcovi bezvýhradne podriadenej, spočiatku nepočetnej, a preto bagatelizovanej organizácii si bude každý záujemca o zopakovanie tohto sociálneho experimentu (jedno, akého razenia) musieť počkať aj na ingrediencie ako rozvrat spoločenských väzieb, reformná strnulosť, váhavosť a roztrieštenosť demokratických síl, denne ohlupovaná voličská masa, na obdiv vystavované nerovnosti pri rozdeľovaní hodnôt, oligarchizácia výkonu moci, strata dôvery v štát ako vyvažovateľa skupinových záujmov a garanta maximálne možnej miery spravodlivosti...
Že je to čitateľovi povedomé?
Igor Slobodník (1962)
Diplomat a prekladateľ. Vyštudoval rusistiku a anglistiku na FiF UK v Bratislave. Preložil o. i. knihu Orlanda Figesa Ruská revolúcia: 1891 – 1991 (2015), spolu s bratom Martinom Slobodníkom (sinológom a tibetológom) preložil bestseller Krvavé územie: Európa medzi Hitlerom a Stalinom (2013) amerického historika Timothyho D. Snydera (od rovnakého autora preložil aj dielo Cesta do neslobody, 2018). Podieľal sa na preklade diela Alexandra Solženicyna Súostrovie Gulag: 1918 – 1956 (1991) a pripravil jeho nové vydanie v modernej jazykovej a doplnenej edičnej podobe (2012). Od roku 2017 je veľvyslancom Slovenskej republiky v Paríži, v rokoch 2010 – 2015 Slovensko zastupoval v Berlíne.
A. I. Solženicyn (11.12. 1918 – 3.8. 2008). Foto: wikipedia.org
