Kto to hovorí

Marián Milčák pre svoju novú zbierku zvolil názov Provinčné básne. Má viacero významov. A nemusíme si z nich vyberať ten najadekvátnejší. V Milčákových veršoch sú relevantné všetky.

Dvadsať básní, ktorých verše vizuálne nevytvárajú pravidelné formy, slohy, je usporiadaných sémanticky, v neidentifikovateľných žánroch. A práve toto láka čítať ich opakovane, hľadať – kto to hovorí? My všetci.

Na rozdiel od predchádzajúcej zbierky Mariána Milčáka s názvom Teserakt, v ktorej sme lyrický subjekt (lyrické ja) identifikovali ľahšie, tu musíme hovoriť aj o lyrickom My a o objekte, ktorý je hlboko skrytý v myšlienkach toho, kto hovorí. Môžeme ho nájsť a porozumieme sami sebe. Autor nám i sebe „pomáha“ sentenciami, výrokmi, ktoré pochádzajú z Knihy kníh, alebo sú to výpovede filozofov či umelcov a v textoch básní majú osobitný tvar písma. Možno ich považovať za isté „pomôcky“ pre pochopenie reflexií tých, ktorí sa nad vlastným Ja či všeobecným My dokážu zamyslieť a vedia vnímať svet človeka – jedinca na tejto Zemi, vo vesmíre, v ešte neexistencii i po nej.

V Milčákových Provinčných básňach sa strieda minulosť (i dávna) so súčasnosťou aj vo výrazových, resp. sémantických, lexikálnych prostriedkoch (selfie a obolos, Jonáš a Platón, Kéfas a Descartes, Heidegger a evanjelista Ján, levočský kat a Pavol Suržin, prorok Baruch a kyklop atď.).

O začiatku a konci

Ten, kto v Milčákových veršoch hovorí, medituje, zamýšľa sa, jeho myšlienky „blúdia“ od nepoznaného k známemu, od staroveku po dnešok; svedčia o tom parafrázy, citácie, filozofické, zľudovené i biblické výroky a čo je pre tieto verše (podobne ako v autorovej predchádzajúcej knihe) charakteristické tiež, používa a sémanticky využíva množstvo výrazov a zákonov z prírodných vied, ktoré podčiarkujú a dokumentujú reflexie o svete, vesmíre, o začiatku a konci, o človeku a vzťahoch, o potvrdzovaní zákonov existencie, bytia a myslenia, čo vo svojich základoch platilo a platí stále. 

Milčákov človek sa právd jemne dotýka, nevynáša súdy, nedidaktizuje, využíva podobenstvá, symboly a predkladá ich lyrickému My, ktoré má istú voľnosť – stotožniť sa, protirečiť, zostať nerozhodný. M. Milčák však dokázal postaviť svoje verše do „vtieravej“ podoby (v pozitívnom zmysle), aby sa čitateľ nemohol vyhnúť premýšľaniu. Nevnucuje, navrhuje, v dôsledkoch môžu jeho verše priniesť aj oponentovi transcendenciu či len pochybnosti.

Autor vniesol do básní mnoho mien, cudzích a odborných výrazov, a tak je namieste povedať, že táto poézia sa nedá vnímať iba ako krásno, ako podnet na reflexie, ale cez spomenuté lexikálne jednotky jej treba aj porozumieť – poznať postavy, mená, ktoré predstavujú alúzie, symboly a analógie, zorientovať sa v učení filozofov i v biblických obrazoch, v starogréckej mytológii i v rozprávkových prvkoch. Jeho hrdina (Ja alebo My) sa pohybuje v týchto rovinách vždy na princípe analógie či podobenstva (Výprava kráľovského syna, s. 18).

To všetko prináša paraboly na základe silnej predstavivosti uvažujúceho. A tak sa negatívne môže premieňať na pozitívne a naopak. Závisí to od premýšľania a od pozorovania nielen skutočnosti, ale aj vlastnej mysle. „A on jej vyjaví všetko, / čo mu prešlo mysľou. (...) Tam za záhybom / duše, kde spí pastier, / syn kráľa.“ (s. 16)

V mlčaní načúva bytiu

Akokoľvek postúpilo ľudské poznanie, vyvinula sa veda, vytvorili sa teórie – všetko toto vychádza vždy z jediného, nepoznaného bodu stvorenia a vracia sa doň. Osobitne zaujme princíp spájania historického, súčasného, racionálneho a imaginárneho, priameho a ironického, ako je to v reflexívnej básni Niekoľko rád levočského kata (s. 21), v ktorej použil 2. osobu, a tak verše nadobudli jemný didaktický náter. Nenásilne, nenápadne, ale účinne uvažuje o logickej úspornosti, ostrosti mysle, o matérii a duševne. Báseň predstavuje aj bravúrnu hru so slovom a pojmom hlava.

Pre autora je v tejto zbierke príznačné, že obdivuhodným spôsobom, prostredníctvom alúzií, podobenstiev, symbolov i pocitov viny a iných emocionálnych tlakov, pomocou logického, ale posunutého premýšľania a konania spája energiu života a energiu pudu smrti. „Hovoria mi, že všetky tie písačky / sú len nudný súboj medzi libidom / a destrudom. Môj pud smrti je tichý.“ (s. 24)

Motív písania, ba možno povedať téma tvorby, myslenia sa v tejto Milčákovej zbierke objavuje často, z rôznych pohľadov i podnetov. „Text je tieň, / ktorý osvetľuje bytie, /...“ (s. 26) „Za textom je však vždy / iný text, za významom / iný význam // Parafrázujeme, citujeme, / ďaleko od zrodenia / a smrti.“ (s. 27)

Zbierka pôsobí ako prieskum toho, čím a ako sa trápili či z čoho sa tešili tvorcovia slova v celej histórii ľudstva, preto je Milčákov text bohatý na alúzie. „Chcel som, ako iní, premeniť / vesmír na písmená, vo vlastnej temnote / uvidieť, ako znaky žiaria.“ (s. 55) Vnímať skutočnosť a umelecky ju stvárniť – to je rozdiel. Pri pokuse o to prežíva umelec tvorivé muky (Rozprava o metóde. Petrovi. , s. 56) a podľa konceptu myslenia istého filozofa v mlčaní načúva bytiu. Nenapodobňuje, lebo „každé napodobňovanie je / pochybné.“ (s. 64) – použil myšlienku, ktorou sa zapodievali filozofi od čias Platóna.

Celá zbierka Mariána Milčáka Provinčné básne vyznieva ako debata aj polemika s tvorcami umeleckého slova i s tými, ktorí o funkcii umeleckej tvorby uvažovali alebo sami boli či sú tvorcami. Dá sa konštatovať, že Milčák povedal touto knihou, čo je a čo nie je umenie, a v podtexte zaznieva jeho osobný pohľad na to, „Ako napísať niečo o tom, čo nie je, / ako o tom, čo je?“ (s. 66)

Nejasné strany jedinej knihy

Rovnako dôležitá v jeho veršoch je téma človeka, jeho bytia, pocitov, jeho duše. „Naše osudy delí a spája niekoľko / nejasných strán jedinej otvorenej / knihy.“ (s. 35) Na potvrdenie svojich úvah akoby hľadal v histórii spojencov, preto sú vo veršoch konkrétne mená umelcov, filozofov i biblických postáv, často aj ich výroky (hoci len parafrázované).

O umení, texte sa vyjadruje aj prostredníctvom poznania prírodných zákonitostí a výsledkov skúmania v exaktných vedách odpradávna. „Úbohé, zabudnuté / mimesis, v nejestvujúcom / vetre nemá nič zostať / nejasné a skryté.“ (s. 45) lebo podstatu umenia tvorí napodobňovanie skutočnosti. „Vie si myseľ predstaviť / myseľ bez tvaru?“ (s. 46)

Poznanie neznamená vidieť viac krásy, lebo veci sú neoddeliteľné. Autor si vo svojom uvažovaní o podstate vyslovovaného, o slovami stvárnenej skutočnosti „vypomáha“ sentenciami z Biblie, filozofie i takými, ktoré už priam zľudoveli („O čom sa nedá hovoriť, / o tom sa nesmie mlčať.“ s. 48), stavia si otázky, ako sa spoľahnúť na jazyk, ako sa spojiť s nevýslovným, aby došiel až k myšlienke, ktorá potrápila mnohých filozofov: „A predsa, sme to my, / kto vnáša do bytia to, / čo nejestvuje.“ (s. 51)

Kniha Mariána Milčáka Provinčné básne je náročnou textúrou. Ak sa človek zahĺbi do premýšľania autorského subjektu, stane sa z neho tiež subjekt so svojským premýšľaním nad nastolenými témami. Musí však podstúpiť pohyb po vertikále, nie prechádzku po horizontále.

Treba sa zmieniť aj o vhodných, zaujímavých ilustráciách (Robert Bielik) a o dizajne a grafickej úprave knihy (Jakub Milčák, Erik Jakub Groch).

Gabriela Rakúsová (1943)

Literárna kritička, recenzie publikuje v printových a elektronických médiách. Je autorkou rozhlasových literárnych kompozícií o spisovateľoch a ich dielach, niekoľkých dramatizovaných próz. Knižne vydala súbory textov Z literárnych reflexií (F.R & G., 2015), Fiktívne rozhovory (LIC, 2018) a Medzi realitou a jej znakom / interpretačné úvahy o knihách (Modrý Peter, 2018), Medzi autorom a čitateľom (Modrý Peter, 2021).

Marián Milčák: Provinčné básne

Levoča: Modrý Peter, 2021