Vyhľadávanie
Kenneth Patchen: 23. ulica sa končí v nebi
Levoča, Modrý Peter, 2006.
Preklad Peter Milčák
Kenneth Patchen má množstvo prívlastkov – oceliarensky robotník, neúspešný študent, tulák, jeden z najvýraznejších proletárskych básnikov tridsiatych rokov, samotár na vozíčku alebo aj ten, koho si kritika počas života neveľmi všímala. Jeho dielo predstavuje vyše štyridsať zväzkov, je žánrovo pestré a nevyvážené. Priťahuje drsnou imagináciou a expresivitou. A úprimnosťou.
Básne, ktoré sa čitateľovi dostávajú do ruky vo výbere 23. ulica sa končí v nebi (z vydavateľstva Modrý Peter, ktoré si svoju robotu dlhodobo robí na výbornú), sa snažia predstaviť básnika v takom širokom zábere, v akom to na šesťdesiatich stranách vôbec ide.
Básne prechádzajú cez rôzne tematické zamerania – napr. vojnu (Patchen veril v akúsi odzbrojujúcu silu lásky), ľúbostný cit (ktorý často plynul od sentimentálnych záznamov napísaných bezprostredne po zážitku až ku krásnym, priam symbolickým veršom plných živelnej imaginácie), sociálne zacielenie (ktoré vychádzalo z jeho podstaty a malo punc akejsi prirodzenej a detskej vzbury proti „nelogickosti“ ostatného sveta), či jemné náboženské inšpirácie. Rovnako pestrá je i forma básní – od klasických cez maľované, až po spojenie textu a obrázku.
Takto sa čitateľ ponára do zvláštneho sveta, predstavujúceho jedno ľudské videnie vo svojej rozmanitosti a jemnej členitosti Po vynorení nachádza akúsi pustú krajinu, zvláštnu svojou hrubozrnnosťou, neotesanosťou. Čitateľ sa túži ponoriť znova, utiecť.
Všetky tie veci – sneh, Večernica, bájka o srnke a hadovi, veľa levov a jedna líška, oranžoví medvedíci – to sú len úlomky, drobné torzá cez ktoré si Patchen buduje svoj básnický naturel, cez ktorý sa formuje. Niektoré pochádzajú z detstva, iné z dospievania a ďalšie zase z najrozličnejších skúseností v dospelosti. Skladajú sa do mozaiky, ktorá z dnešného pohľadu netvorí len uzavretý básnický výstup, ale svojím spôsobom výpoveď. O dobe, poézii, sociálnej štruktúre, vojne, láske.
Patchen používa niekedy až patetické slová, ktoré by pri iných vyzneli klišéovito, frázovito. On ich však ukladá do takých súvislostí a reálií, že za všetkým tým idealistickým romantizmom cítime obyčajnú ľudskú úprimnosť, nutnosť vypovedať práve takto, nehrať sa na intelektuálne estétstvo, povedať to, čo by človek vyslovil, keby mal možnosť hovoriť poslednýkrát. Je to nielen sympatické, ale navyše umocnené priamym básnickým videním a s tým spojenou kvalitou jeho veršov..
O Patchenovej knihe (hoci je len výberom) by sa dalo napísať oveľa viac, oveľa lepšie a oveľa múdrejšie. Najlepšie však bude, zobrať ju do rúk, otvoriť čítať. Kdekoľvek. Patchen čaká všade, kde čitateľ dá priestor láske. Duchovnej, fyzickej, romantickej, knižnej, rebelantskej. Hlavne nech je úprimná.
Radoslav Tomáš
